25.05.2020

Maďarský hráč na trúbku a krídlovku Kornél Fekete-Kovács, je jedným z najaktívnejších jazzových hráčov, ale aj skladateľov, súčasnej európskej scény. Študoval na konzervatóriu Béla Bartók Music Conservatory a absolvoval jazzovú fakultu Ferenc Liszt Music Academy v Budapešti, kde neskôr aj učil. Vo výučbe pokračuje a učí hru na trúbke a aranžovanie v Kobánya Music Studio. Účinkoval ako sólista v Budapest Jazz Orchestra a neskôr sa stal vedúcim v Modern Art Orchestra. Taktiež má svoje kvinteto a počas svojej kariéry hral v mnohých medzinárodných zoskupeniach ako: László Dés Septet, Class Jazz Band of Eszter Horgas, Emil Rulez Group, ale aj ako sólista v Gábor Németh Project. Hral vo viacerých big bandoch v: Copenhagene, Amsterdame, … Bol súčasťou Central European Jazz Connection. Jeho najnovším projektom je Kornel Fekete-Kovacs Shymphonyc Project. Na pódiách sa stretol s takými ako: Dave Liebman, Johnny Griffin, Herbie Mann, Bob Mintzer, Peter Erskine, Ray Anderson, Butch Lacy, Perico Sambeat a mnohí iní. Osobne si pamätám minuloročný koncert Dan Bárta & Illustratosphere v bratislavskom divadle Aréna, kde Kornel prišiel na pódium ako špeciálny hosť. Bol ocenený už v juniorskej súťaži v Krakowe, neskôr ako skladateľ roka Maďarských rádií. Získal aj Ferenz Liszt Prize of the Hungarian Culture Department či Cenu Orszacky za komponovanie.

 

 

* Aký rozdiel vidíš medzi komponovaním, hraním vo veľkom hudobnom telese a jam session v klube?
Kornél Fekete-Kovács: „Vidím to tak, že sú to dve odlišné cesty, avšak so spoločným cieľom. Ja si myslím, že ak sa ma niekto opýta, či som hráč na trúbku, skladateľom, aranžérom alebo čokoľvek, môžem odpovedať - som hudobník. OK. Všetko je na tom založené. Ak si hudobníkom, nezáleží na tom akou formou vyjadruješ svoje hudobné myšlienky, či už máš gitaru alebo trúbku, zoberieš ceruzku, počítač alebo čokoľvek iné na písanie hudby. Je to samozrejme rozdiel v organizačnom procese, viesť orchester je zložitejšie ako si zobrať svoj nástroj a ísť si zahrať do klubu. Ako hudobník mám k tomu podobný prístup, pretože väčšina prípravy prebieha doma pri cvičení na nástroji.“

* Aké sú tvoje rutiny cvičenia. Momentálne ideš do štúdia nahrávať, ako sa rozohráš?
KF-K: „Vždy sa začnem rozohrávať jednoduchými základmi, pri trúbke je tento proces odlišný od iných hudobných nástrojov. Je to ako ísť do posilňovne, pretože pri hre používam malý sval, takže moje pery by mali byť dostatočne prekrvené. Taktiež robievam každodenné cvičenia, ktoré sú naozaj nudné pre ostatných. Musím to podstupovať každý deň minimálne pol hodinku, ak mám viac času tak aj hodinu. Spočíva to v bzučaní, príprave nátisku a cvičením stupníc. Moja príprava záleží od konceptu. Teraz budeme nahrávať voľnú improvizáciu a rôzne atmosféry. Priniesol som si moje dychové nástroje a pedálové efekty, ktoré treba vhodne zapojiť. Každá situácia počas takéhoto nahrávania vyžaduje iný zvuk. Atmosferická hudba si vyžaduje rozdielne charaktery zvukov vo vývoji hudobnej myšlienky. Ambientná hudba nespočíva v melódii, používam teda rozmanitú zvukovosť. Nie vždy záleží na melodických a rytmických modeloch, dôležitá je nálada a chémia medzi hudobníkmi, od toho sa odvíja ako to celé spolu znie.“

* Už na koncerte Dana Bártu som si všimol, že používaš rozličné pedálové efekty pri hre. Ako vnímaś tieto technologické možnosti v hudbe?
KF-K: „Používanie moderných technológií v hudbe si viem naozaj vychutnať. Pri nahrávaní kvarteta so speváčkou Zsófia Endody, perkusionistom András Dés a gitaristom Máron Fenyvesi sme použili veľa elektroniky a boli sme s tým všetci spokojní. Aj názov je primeraný – EFFECTED Band. Všetko sa odvíja od hudobnej improvizácie. V skladbách som napísal niektoré melódie a medzi nimi je priestor, kde spolu improvizujeme. Na začiatku som im poskytol motív, od ktorého sa kolektívna improvizácia odvíja.“

* Aká je tvoja obľúbená hudba či interpret, kde čerpáš inšpiráciu alebo čo si rád vypočuješ?
KF-K: „Rád si vypočujem akékoľvek jazzové albumy z histórie - tam čerpám inšpiráciu. Mal som konverzáciu s klaviristom Gáborom. Máme rozbehnutý projekt pre moderný orchester, ktorý sa volá Legendárne jazzové albumy. V tejto koncertnej sérii počas každého predstavenia prezentujeme jeden konkrétny album z jazzovej histórie. Posledne sme odprezentovali orchestrálne prevedenie albumu Headhunters, ktorého autorom je Herbie Hancock. Gábor mi počas skúšky povedal: "ak chceš mať kompletný obraz o albumoch jazzovej histórie, nemal by si spraviť nič iné, ako si vypočuť všetky albumy od Milesa Davisa“. Ja som s ním absolútne súhlasil.“

* Ktorá hudba ťa inšpirovala v mladosti a čo si vtedy počúval?
KF-K: Ako mladého trubkára ma inšpirovali: Freddie Hubbard, Chet Baker, Clifford Brown. Až po niekoľkých rokoch som prišiel na chuť Miles Davisovi, pretože som nerozumel ako hrá. Trvalo mi to takmer päť rokov kým som pochopil jeho spôsob hrania. Jedného dňa sa mi dostal do rúk album My Funny Valentine a odvtedy som nepočúval už nič iné. Po dvoch až troch rokoch som sa musel naučiť ako počúvať aj niečo iné. V hudbe sa nedajú interpreti porovnávať, každý hráč je niečim výnimočný.“

* Vráťme sa ešte ku koncertnej sérii legendárnych jazzových albumov, interpretované moderným orchestrom - ktoré platne už boli na programe?
KF-K: „Začali sme samozrejme s albumom Miles Davis - Kind of Blue, potom následne John Coltrane - Blue Train, Herbie Hancock - Speak like a child a Nancy Wilson či Cannonball Adderley. Spravili sme aj komplet Miles Davis - Birth of the cool, ďalej si napríklad spomínam na Duke Elington - Far east suite. Mali sme dokopy už desať alebo dvanásť koncertov, jeden koncert mesačne - nepočítam to. Sériu koncertov sme začali pred menej ako dvomi rokmi.“

* Kto vyberá tieto albumy? Určíš to ty alebo na výbere sa dohodne viacero ľudí? Sériu týchto koncertov hrávate len v Budapešti?
KF-K: „Zbieram informácie od hudobníkov z orchestra a definitívne rozhodnem o tom ja. Podľa toho čoho sme schopní v rámci inštrumentácie a našich možností. Takýto druh rozhodnutia má veľa aspektov, ale som otvorený možnostiam. Organizácia takéhoto orchestra je náročná, a keď to nacvičíme, môžeme to zahrať len raz, a nie je možnosť, aby sme s takýmto programom cestovali. Tento program hráme v Budapest Music Center – BMC a program treba obmieňať každý mesiac. Koncertnú sériu Legendárne albumy hrávame v Opus Jazz Clube BMC a koncertnú sériu skladateľských večerov hráme v hlavnej hale, ktorá má 350 miest na sedenie v tej istej budove BMC.“

* Ako vidíš hudobnú scénu v Budapešti alebo v celom Maďarsku z tvojho pohľadu?
KF-K: „Myslím, že je to veľmi smutné. Celá scéna ide dolu vodou! S Patrickom sme mali rozhovor v aute, že na Slovensku to ide určite k lepšiemu. Máte tu viac festivalov a klubov. Uvedomil som si, že v Budapešti rovnako ako aj v celom Maďarsku sa to zhoršuje. Myslím, že propagácia tejto hudby má ťažkosti, už nemáme takých oddaných promotérov pre túto hudbu. Chýbajú nadšenci pracujúci v rádiách, rovnako ako aj v novinách. Problém je aj s hudobníkmi, nikto nechce formovať veľkú komunitu, každý si radšej ide po svojom a o iné sa nestará. Komunite, v ktorej sa nachádzam, som veľmi vďačný a snažím sa udržiavať tieto hudobné kontakty. Vediem orchester 80 ľudí, takže im zabezpečím prácu aj plácu. Zavolám ich na hranie a postarám sa o honorár. Je veľmi zriedkavé, že niekto z nich zavolá mňa!“

* Zaujímalo by ma, ako došlo ku kontaktu s česko-slovenskou jazzovou scénou - Dan Bárta, Nikolaj Nikitin?
KF-K: „Mojou kontaktnou osobou zo Slovenska bol Matúš Jakabčic v roku 2002. Predtým som však ešte odohral koncert na festivale Bratislavské jazzové dni 1995 spolu s Kálmán Oláh Sextet. Vo Warsave bol Vyšehradský program, kde sa dávalo dokopy medzinárodné sexteto. Kuba Stankiewicz - klavír zastupoval Poľsko, Jaromír Honzák - kontrabas Česko, Mario Gonzi - bubeník z Rakúska, meno slovinského saxofonistu si nespomínam a za Slovensko to bol gitarista Matúš Jakabčic. Takže takto som sa skontaktoval so slovenskou jazzovou scénou. Bol to politický zámer, chceli vtedy prijať dve nové krajiny do Vyšehradskej štvorky a boli nimi Slovinsko a Rakúsko. Získal som teda viacero príležitostí hosťovať v big bande Matúša Jakabčica. Matúš ma zoznámil s klaviristom Ľubom Šrámekom pri príležitosti rozširovania jeho sexteta na septet. Pred 10 rokmi sme hrali po Slovensku spolu s nimi. Prvýkrát som sa stretol s Nikolajom, keď sme hrali spolu s Ľubom. Nikolaj mi napísal v polovici decembra, že majú dva koncerty s Ľubom v Opus Jazz Clube, aby som sa k nim pridal.“

* A Dan Bárta?
KF-K: „To je iný príbeh. Bol som na festivale v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa nazýva Mosty Gesharim, ktorý organizuje Ladislav Snopko. Dán Bárta požiadal aby hudobníci zo Slovenska, Poľska a Maďarska doplnili jeho kapelu. Pretože program festivalu je zameraný na Vyšehradskú štvorku. Bárta si ma všimol, neviem akým spôsobom, no stalo sa tak. Povedal mi, že si na internete pozeral maďarských hudobníkov. Inšpirovalo ho na mne, že nehrám zásadne len jazz, ale aj rôzne iné žánre. Toto bolo preňho kľúčové. Nakoniec mali problém, lebo gitarista sa nemohol dostaviť kvôli zdravotným ťažkostiam. Mali v pláne 3 alebo 4 koncerty a nemohli ho jednoducho zavolať. Vznikol tak nápad ,,Čo tak zavolať Kornela aby sa pridal?“ V tomto bode som sa skontaktoval s Martinom Valihorom. Následne som sa dostal aj do Tony Grey Project na One day Jazz Festivale, kde sme hrali dvaja spolu s Martinom, rovnako ako aj Illustratosphere.“

* A na záver, aké sú plány do budúcnosti? Na čom pracuješ a čo chystáš v blízkej dobe?
KF-K: „Pracujem na albume s orchestrom. Pred rokom som napísal kompozíciu, jej premiéra je plánovaná na marec. Prebehlo už nahrávanie s orchestrom a budúci týždeň budem do toho nahrávať sólové party mojej improvizácie. Momentálne som pohltený do sveta jógy, spočíva v ôsmich čakrách. Učenie tejto filozofie je spojené s Patanjalim, napísal učenie opisujúce „yoga sutras“. Sutra je veľmi špecifický typ písania. Je to ako keď si napíšeš pripomienky na malé papieriky a nalepíš ich na chladničku. Celková metóda udržať správne zásady, tradície a spôsoby starosvetského života v Indii nespočíva v literatúre. Guru učí svojho žiaka a ten to zopakuje a naučí sa to. Postupne sa tak stane zo žiaka Guru, ktorý potom učí ďalej nasledujúce generácie touto metódou. Nikto pred tým ešte nenapísal 5000 rokov staré múdrosti. Patanjali ako prvý napísal, respektíve načrtol tieto múdrosti. Filozofia jógy je tu len mierne vyobrazená, pretože si myslel, že to každý aj tak vie. Venujem sa cvičeniam dýchania a meditácii, čo mi pomáha k využitiu a objaveniu schopností pri hraní a improvizácii. Takže v tejto filozofii vidím hlavný aspekt inšpirácie pre nahrávanie mojej improvizácie do orchestrálnych skladieb.“

* Ďakujem za rozhovor!