„Hľadanie vlastnej cesty je vždy dlhodobým procesom.“   13.09.2021

Len zriedkakedy nadobudnú rozhovory podobu takého spontánneho a priateľského stretnutia, aké sa mi pritrafilo počas nedávnej série konverzácií so švajčiarsko-francúzskym trubkárom Erikom Truffazom (* 1960). Dôvodov srdečnosti a otvorenosti umelca svetového formátu bolo zaiste viacero, ale špecifický spôsob humoru, ako aj nonšalantné správanie francúzskeho gentlemana, vyplávali na povrch vďaka prítomnosti jeho pódiového partnera Davida Kollara. Truffazovu nedávnu prítomnosť na Slovensku spôsobilo práve pozvanie prešovského gitaristu k živému sprievodu prvého slovenského dlhometrážneho hraného filmu Jánošík v Kine Lumière (7. 9. 2021). Nemý film vznikol v slovensko-americkej koprodukcii pod režijným vedením Jaroslava Siakeľa v roku 1921 a v rámci osláv storočnice Kollar na objednávku MFF Art Film Košice Fest skomponoval nový soundtrack.
S Erikom Truffazom sme sa stretli po skončení podvečernej prípravy a zvukovej skúšky, na ktorej si mimochodom vyžiadal zhliadnutie a hudobné sprevádzanie kompletného filmu. (Čo bolo v konečnom dôsledku prospešné, keďže počas hlavnej večernej projekcie už vstupoval do diania – na želanie Davida Kollara – striedmejšie a premyslenejšie.) Počiatočná odmeranosť rozhovoru rýchlo opadla a Erik sa po krátkej chvíli zmenil na príjemného (miestami až žoviálneho) spoločníka. Konverzácie prebehli na viacerých miestach – z prvotnej kaviarne sme sa vydali hľadať vhodnú reštauráciu, kde sme počas situačnej zámeny stolov a márnych snáh o stíšenie hudobného backgroundu, ktorý sa nad našimi hlavami rinul z reproduktora, pokračovali počas čakania na večeru. Odmeranosť prelomilo aj venovanie knihy Jazz in Europe (Peter Lang 2018) autorského kolektívu Wasserberger – Matzner – Motyčka, po ktorej Erik siahol s nadšením a podkapitola venovaná jeho hudbe ho, samozrejme, nesmierne potešila.

* Už je tomu skoro dvadsať rokov, keď som po prvýkrát zažil tvoju hudbu: bolo to na festivale v Saalfeldene v roku 2002, kde si účinkoval s formáciou Ladyland Quartet.
ERIK TRUFFAZ: "Jasné, spomínam si na ten koncert, len si nedokážem presne vybaviť, kde sa Saalfelden nachádza."

* Leží kúsok pod Salzburgom v Tirolských Alpách. Festival v Saalfeldene mal pozoruhodnú dramaturgiu: z tvojich krajanov tam vtedy napríklad hrali Louis Sclavis a Daniel Humair, ale aj Uri Caine, Bugge Wesseltoft, Tim Berne, Jack DeJohnette.
ET: "Áno, bolo to na lúke vo veľkom stane a po nás šiel na pódium John Scofield s projektom Überjam. Bol to vynikajúci koncert! Ten Johnov, samozrejme, ale aj náš. A ešte si spomínam, že John bol úplne hotový z môjho gitaristu."

* Manu Codjia je skutočne zaujímavý gitarista a jeho špecifický zvuk i výraz dokonale „špinili“ arabským a severoafrickým folklórom poznamenaný album Mantis, ktorý ste tam hrali. Jeho hra sa mi veľmi páčila aj v projektoch bulharského trombonistu Gueorguia Kornazova či kontrabasistu Henriho Texiera.
ET: "Manu je pozoruhodný gitarista. Nezvyknem prizývať gitaristov do svojich zoskupení a to, že sa Manu objavil na albumoch Saloua a Mantis svedčí o tom, že jeho prístup ku gitare považujem za veľmi osobitý a originálny."

* Začiatkom milénia ešte tvoje meno nebolo na Slovensku príliš známe a z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že akustický drum´n´bass premiešaný s jazzom a s world music značne nabúral moje dovtedajšie hudobné preferencie. Ako si dospel k tomuto konceptu?
ET: "Ešte ako teenager som bol fanúšikom nemeckého popu a krautrocku, holdoval som kapelám ako Kraftwerk či Tangerine Dream, ale počúval som tiež veľa hudby prichádzajúcej z britských ostrovov, napríklad Pink Floyd, ale aj tvrdšie veci ako Deep Purple a Led Zeppelin. Zrejme aj preto som nemal žiadne konvencie ani zábrany a ako tridsaťročný som popri jazze hrával s rapovou kapelou. Nikdy som nerozlišoval medzi žánrami ani neodsudzoval hudobníkov hrajúcich populárnu či tanečnú hudbu. Medzi jazzom a elektronickou hudbou som naopak nachádzal množstvo prienikov a prepojenie týchto svetov mi prišlo úplne prirodzené. Vždy som stál akoby rozkročený medzi akustickou a elektronickou hudbou, bol som „in between“. Nemám rád členenia – ja budem hrať výlučne túto hudbu a ty ostaň verný tomuto. Prečo by som nemohol miešať všetko so všetkým?"

* Ako absolvent klasickej trúbky na konzervatóriu v Ženeve si istý čas pôsobil aj v symfonickom orchestri. Nikdy si sa však neuzavrel pred inými (niekto by snáď povedal podradnejšími) vplyvmi, ako sa to často stáva ...
ET: "V tomto som podobný vedcovi, ktorý celý život niečo skúma a hľadá. A hoci sa mu časom podarí dospieť k úžasnému objavu, na chvíľu ho to uspokojí, ale už zakrátko potrebuje objaviť niečo ďalšie, dokonalejšie. Oboch nás ženie nespokojnosť, ktorá je celoživotným procesom!"

* Zrejme vďaka tejto nespokojnosti a neukotvenosti je každý z tvojich albumov úplne iný: niektoré majú popovejší nádych, iné sú viac experimentálne.

ET: "Práve o to mi ide. Ak mám byť úprimný, veľkou oporou je môj dlhoročný basista Marcello Guiliani – bez jeho pomoci a podpory by som sa neodvážil do mnohých dverí ani len nahliadnuť. Pred niekoľkými hodinami počas cesty z letiska sme mali dlhý telefonát. Marcello v ňom znel dosť nadšene – vraj objavil ďalšie smerovanie, akým by sme sa mohli uberať, akýsi ďalší schodík na našej dlhej ceste. Som naň nesmierne zvedavý."

* Zdá sa, že sa neobávaš premiešavania avantgardných prvkov, ambientu, experimentu, popu …
ET: "Určite by sa našli cestičky, po ktorých by som sa nepúšťal a veci, s ktorými by som sa nedokázal stotožniť, ale v hudbe sa skutočne neštítim takmer ničoho."

* Po festivale v Saalfeldene som si okamžite kúpil prelomový album Bending New Corners z roku 1999 a spôsob, akým si toto všetko prepojil (a navyše angažoval švajčiarskeho rapera menom Nya), ma úplne dostal. S niečím podobným koketoval necelé desaťročie predtým Miles Davis, avšak tebe sa to vynikajúco podarilo aj vo viac-menej akustickom šate.
ET: "Mňa dostal Miles, keď vydal v roku 1981 po niekoľkoročnej pauze album Man With The Horn. Bol som z neho úplne hotový. V tom čase som už hrával so svojím neskorším dlhoročným bubeníkom Marcom Erbettom a mali sme podobne bláznivú, miestami až freejazzovú kapelu. Pokiaľ chceš nájsť svoju cestu, treba sa pripraviť na to, že to nebude jednoduché. Ten proces je vždy pomerne zdĺhavý a komplikovaný, ale pokiaľ ideš za svojím cieľom, výsledok sa dostaví! Ani v mojom prípade to neprišlo okamžite, ale išiel som za tým od svojich tínedžerských čias. Inak včera som hral v Ríme úplne odlišnú hudbu: mal som tam svojho bubeníka Arthura Hnateka, ktorý vie vynikajúco a nesmierne kreatívne narábať s modulárnym syntetizérom. Jeho prostredníctvom vytvára pre mňa nové zvukové prostredia a výsledok je zakaždým úplne iný a spontánny. K tomu všetkému sme si prizvali talianskeho saxofonistu Stefana Di Battistu a bolo to fantastické!"

* Predviedli ste úplne improvizovaný set bez prípravy?
ET: Nie, to nerobím nikdy. Teda takmer nikdy – v akustickom prostredí sa niekedy odvážim vydať aj týmto smerom. Mali sme nachystané určité motívy a dohodnuté formy, o ktoré sme sa mohli oprieť."

* Už niekoľko rokov mám v playliste vo svojom aute jeden z tvojich starších albumov – The Walk of the Giant Turtle a jeho dramaturgia mi potvrdzuje, že dokážeš nesmierne pútavo udržiavať napätie a budovať celky. Vybavuje sa mi magický moment konca skladby Scody Part II a nástup razantného hardrockového nárezu King B, prípadne vzdušnosť záverečnej akustickej titulnej balady.
ET: "Scody naozaj reprezentoval novátorský spôsob práce s beatom, hoci King B viacmenej reflektuje odkaz Led Zeppelin, ktorým bol inšpirovaný. Možno práve stret týchto rozdielnych svetov a estetík dáva mojim albumom špecifickú príchuť a esenciu. Ale pravdou ostáva, že tento typ hudby, navyše zosobnenej trubkárom, bol v tej dobe v katalógu Blue Note výnimočným. Bolo to niečo podobné, keď začiatkom 70. rokov prišiel Miles Davis s vynikajúcim rockovým albumom A Tribute to Jack Johnson."

* Miles vtedy angažoval Johna McLaughlina a basgitaristu Michaela Hendersona, ale tebe sa na albume The Walk of the Giant Turtle podarilo vystavať rockové steny bez použitia elektrických gitár.
ET: "To je pravda, hoci Fender Rhodes pod rukami Patricka Mullera znie miestami drsne a gitarovo. Nezachádzal s ním práve najjemnejšie a výsledný zvuk ešte preháňal cez rozličné distortion krabičky."

* Aj preto mám pri počúvaní tvojich albumov z prelomu milénia pocit, že si vniesol život (a tiež vietor) do vynikajúceho, ale v danej dobe predsa len trochu stojatého maintreamového katalógu legendárnej spoločnosti Blue Note.
ET: "Nemyslím si, že som do Blue Note priniesol niečo viac, ako nové a svieže groovy. Tie nakoniec prinášali umelci Blue Note odjakživa. Keď sa pozrieš na ich produkciu zo 60. rokov minulého storočia, nájdeš tam množstvo pozoruhodných umelcov, ktorí v danej dobe ponúkali nové a svieže groovy. Za všetkých spomeniem aspoň saxofonistu Loua Donaldsona, ktorého albumy sú neprekonateľné. Takže aj tieto štyridsať rokov staré trendy boli inšpiráciou na mojej ceste stať sa súčasťou tohto fantastického a nesmierne bohatého katalógu."

* Ani dnes neostávaš na jednom mieste a popri albumoch kvarteta sa tvoja hudba objavuje v rámci rozličných literárnych, divadelných, baletných či iných projektov – spomeniem nedávny multimediálny projekt v parížskom Louvre s virtuálnou účasťou gitár Davida Kollara.
ET: "Neustále píšem novú hudbu – aktuálne som dal dokopy osemčlenný vokálny súbor a skomponoval preň špeciálny program, do ktorého sa zapájam s trúbkou. Úplne akustický projekt len s ľudskými hlasmi a trúbkou vychádza čiastočne z gregoriánskeho chorálu. Koncom septembra ho predvedieme v jednom z kostolov."

* Trochu mi to evokuje projekt Officium, s ktorým prišli v polovici 90. rokov Jan Garbarek spolu s Hilliard Ensemble.
ET: "Presne tak, podarilo sa im čosi neskutočné a dovtedy nepredstaviteľné. Milujem túto ich nahrávku! Aj svoj projekt som ponúkol na vydanie Manfredovi Eicherovi do ECM, avšak zatiaľ nereagoval."

* S Davidom Kollarom ste sa prvýkrát stretli pred tromi rokmi počas košického Hevhetia Festu, keď si pohotovo zaskočil za neprítomného Arveho Henriksena. Ako dnes prebieha vaša pódiová komunikácia?
ET: "Komunikácia s Davidom býva pomerne zložitá, pretože on neustále čosi ťuká do svojho mobilu. (Smiech. Erik tu naráža na vedľa sediaceho Davida, ktorý odpovedá na správy na telefóne.)

V tej chvíli sa oficiálna časť rozhovoru skončila, keďže majstrovi priniesli očakávaný Caesar šalát a pomedzi neustále doberania sa s Davidom sme boli svedkami série nonšalantných konverzácií Erika-zabávača s čašníčkou. Nasledovala samotná filmová projekcia Jánošíka, počas ktorej sa trojici účinkujúcich umelcov – Erikovi Truffazovi, Davidovi Kollarovi i Tomášovi Mutinovi – darilo vynikajúcim spôsobom reagovať na vzájomné podnety a vopred pripravené zvukové plochy. Škoda, že hudobná produkcia Jánošíka v tomto francúzsko-slovenskom obsadení bola ojedinelým počinom. Fanúšikovia hudby francúzskeho trúbkového mága však majú možnosť zažiť zoskupenie Erik Truffaz Quartet, ktoré 10. októbra predstaví v Ateliéri Babylon svoj doteraz posledný album Lune Rouge (Warner Music France 2019).