skJazz.sk: Tvoje jazzovinky, jazzový magazín, recenzie CD, koncerty a festivaly

„Istý čas som si predstavoval, že Guillaume de Machaut by mohol byť mojím učiteľom“.   01.09.2026

Švajčiar Samuel Blaser (*1981) patrí k osobnostiam, ktoré rozšírili jazyk trombónu bez straty jeho prirodzenej spevnosti! Narodil v La Chaux-de-Fonds, kde v roku 2002 ukončil konzervatórium. Klasická technická disciplína zostala základom jeho nezameniteľného tónu: je plný, pružný a vokálne vedený, schopný prejsť od dlhej kantilény k ostrému rytmickému gestu či jemnej textúre. Po skúsenostiach s Vienna Art Orchestra a European Radio Big Band získal Fulbrightovo štipendium a pokračoval na Purchase College Conservatory of Music v New Yorku. Šestnásť rokov medzi New Yorkom a Berlínom mu prinieslo medzinárodný rozhľad a pevné hudobné partnerstvá. Spolupracoval s Pierre Favrom, Paul Motianom, Michel Portalom, Daniel Humairom, Russ Lossingom či Marc Ducretom. Dlhodobé vzťahy sú preňho zdrojom spoločného hudobného jazyka, dôvery a ochoty riskovať. Blaserova tvorba prepája súčasný jazz, klasickú hudbu, blues, ľudové tradície, rock, reggae a voľnú improvizáciu. Napriek šírke záberu nepôsobí ako zmes žánrov; všetky podnety pretavuje do osobného rukopisu. V roku 2019 získal Prix du Musicien européen od parížskej Académie du Jazz a prvenstvo v kategórii Rising Star Trombone v ankete kritikov DownBeat v roku 2021. Po návrate do Švajčiarska v decembri 2021 pôsobí aj ako pedagóg, producent a kurátor. Prostredníctvom Blaser Music a SONGS vydáva vlastnú hudbu, projekty kamarátov, kolegov i vzácne archívne nahrávky. Samuel v rozhovore priblížil dva rozdielne, no rovnako osobné albumy. Analógovo a bez strihu zaznamenaný Twisted Summer s Liudas Mockūnasom a Marc Ducretom zachytáva súhru vybrúsenú koncertným turné. Pripravovaný album Rosina sa vracia k talianskym koreňom Blaserovej rodiny a k terénnym nahrávkam Alana Lomaxa z regiónu Emilia-Romagna. Okrem toho sa s nami podelil ako otcovstvo zasiahlo do jeho komponovania, prečo považuje trombón za predĺženie hlasu, čo mu priniesol vlastný label, ako pracuje s historickým materiálom a aj čo pripravuje v blízkej dobe.

 

 

* Samuel, váš pripravovaný album Rosina je označovaný za jednu z vašich najosobnejších nahrávok. Vznikol z túžby preskúmať rodinnú históriu alebo z hudobnej myšlienky, ktorá sa až neskôr spojila s regiónom Emilia-Romagna?
Samuel Blaser: „Bol to vlastne súbeh okolností. Jednoducho sa to tak stalo. Album som nahrával v čase, keď som znovu nadväzoval kontakt so svojou rodinou v Taliansku, a zároveň som zistil, že mám príbuzných aj v New Yorku. Práve počas nahrávania som sa v New Yorku stretol so všetkými svojimi bratrancami a sesternicami. Dali mi fotografiu, ktorá je použitá na obale nahrávky, a povedali: ‚Toto patrí vašej rodine. Niekoľko mesiacov predtým som navštívil príbuzných v Taliansku a chcel som si vypočuť ľudovú hudbu z ich regiónu. Nič z toho nebolo presne naplánované. Pôvodne malo ísť o dvojalbum. Jedna časť mala byť s mojou hudbou a druhá s hudbou Russ Lossinga. Rozhodli sme sa ich oddeliť, pretože propagovať dvojalbum by bolo príliš komplikované. Dnes si už takmer nikto nekúpi ani samostatný album, nieto ešte dvojalbum (smiech). Keď sme sa takto rozhodli, povedal som si, že nastal správny čas vzdať hold svojim koreňom a dostať toto prepojenie do popredia. Vždy je dobré, keď má nahrávka nejaký zmysluplný styčný bod. Album môžete nazvať Zelená tráva alebo Mesiac, ale poslucháč sa potom možno nemá čoho zachytiť. Všetky moje albumy sa k niečomu viažu a ich názvy nikdy nie sú náhodné. Preto som tento nazval Rosina. Russov album vyjde samostatne o niekoľko mesiacov vo vydavateľstve Sunnyside Records. To je celý príbeh.“

* Jedným z východísk albumu sú terénne nahrávky Alan Lomaxa z regiónu Emilia-Romagna. S materiálom z Lomaxovho archívu ste už pracovali predtým. Čo vás k nemu priviedlo znova a ako tieto nahrávky vstúpili do vašich vlastných kompozícií?
SB: „Lomax vytvoril obrovské množstvo historických nahrávok po celom svete, najmä v Spojených štátoch. Už som nahral album Early in the Mornin’, ktorý odkazoval na niektoré z nich a vyrástol z nahrávok väzenských piesní. Potom som zistil, že nahrával aj v Európe a v Taliansku vrátane regiónu, odkiaľ pochádzala moja stará mama. Zhodou okolností sa jedna z piesní, ktoré zaznamenal, volala rovnako ako moja stará mama – Rosina. Piesne sme takpovediac preobliekli. Vzali sme melódie a nanovo ich interpretovali a aranžovali. Nemal som pocit, že by som z nich musel veľa zavrhnúť, pretože z terénnych nahrávok som prevzal melódie spievané a cappella. Nasajete ich atmosféru a potom pokračujete podľa vlastného cítenia a vlastného spôsobu hry.“

* Keď ste tieto melódie priniesli do štúdia, aká veľká časť aranžmánu bola vopred určená a koľko vzniklo priamo na mieste?
SB: „Do štúdia sme prišli bez predchádzajúcej skúšky. Rozdal som melódie a povedal: ‚Začnem a vy sa ku mne pridajte. Napríklad pri skladbe Rosina som povedal, že ide jednoducho o pedál v E dur a že by azda mohol začať Russ. Pokyny boli naozaj takéto otvorené. Serenata vychádza zo známej melódie spojenej s Renato Carosonem, talianskym spevákom z päťdesiatych rokov. Myslím, že patril k najpredávanejším talianskym interpretom. Niekedy spieval akousi špagetovou angličtinou, je to veľmi vtipné, trochu ako Adriano Celentano a takmer ako rap. Billymu som jednoducho povedal zahraj melódiu a všetci ostatní sa k tebe pridajú. Aranžmán vznikol spontánne, priamo na mieste. Buď to funguje, alebo nie.“

* Z koncepčného hľadiska to pripomína otvorený hudobný dialóg na albume Twisted Summer. Je takéto porovnanie namieste?
SB: „Nie, Twisted Summer obsahuje oveľa viac skomponovaného materiálu a je podstatne detailnejšie aranžovaný. Sú tam tri v zásade monofónne hlasy. Gitara, samozrejme nie je striktne monofónna, ale v tejto hudbe s ňou tak pracujeme. Máme skomponované úvody, ktoré vedú do ďalších častí, aj presne napísané závery. V skutočnosti je to veľmi dôkladne aranžované.“

* Mal som dojem, že Rosina vznikla v dvoch etapách – najprv v septembri 2024 a potom v marci 2025. Bola samotná hudba naozaj zaznamenaná počas dvoch samostatných nahrávaní?
SB: „Nie, myslím, že marec sa mohol týkať mixáže alebo masteringu. Samotnú hudbu sme nahrali počas jediného nahrávania, možno za jednu či dve hodiny. Bol to jeden súvislý tok. Pri tomto druhu hudby je to pre mňa normálne. Ak máte správnu kombináciu ľudí, nemusíte v štúdiu stráviť veľa času – ani minúť veľa peňazí. Jedinou nahrávkou, do ktorej som investoval veľa peňazí, bol Routes, môj reggae a ska album z roku 2023. Pri ňom sme v štúdiách strávili nekonečné množstvo hodín, čiastočne preto, že hudobníci nahrávali v rôznych častiach sveta a nie spoločne. Pri hudbe, akou je Rosina, môžu stačiť dve hodiny; absolútne maximum je možno štyri alebo päť.“

* Prečo ste si pre album Rosina vybrali Russ Lossinga, Masa Kamaguchiho a Billy Mintza? Zvyčajne najprv komponujete a potom hľadáte vhodných hudobníkov alebo ste už pri písaní mysleli na týchto konkrétnych hráčov?
SB: „Všetci sa poznáme veľmi dlho. Spomedzi nich sa asi najdlhšie poznám s Billym, pretože v roku 2006 ma oslovil na môj prvý profesionálny angažmán v New Yorku. Zavolal ma do svojho Two Bass Bandu, v ktorom hrali Masa, Cameron Brown a mnohí ďalší. S Russom hráme od roku 2011. Naše prvé spoločné nahrávanie bolo s Paul Motianom a odvtedy sme jednoducho pokračovali. Masa sa objavil o niečo neskôr, ale aj s ním spolupracujeme veľmi dlho. Billyho som vždy chcel mať vo vlastnej kapele, no nikdy sa mi to nepodarilo uskutočniť. Predtým som veľa hrával s Gerry Hemingwayom a ešte s jedným bubeníkom. Potom sme Billy, Russ a ja založili trio Triple Dip a začali pravidelne spolupracovať. Vždy keď sa vrátim do New Yorku, s Russom si povieme: poďme niečo nahrať. Tentoraz bol práve v meste aj Masa, a tak sme si povedali nahrajme kvarteto. Skomponoval som súbor skladieb a priniesol ho na nahrávanie; Russ urobil to isté. O niekoľko mesiacov si niečo podobné zopakujeme. Vrátim sa do New Yorku na nahrávanie sexteta vedeného Russom. Tentoraz som sa rozhodol nenahrávať ďalší vlastný projekt, pretože už mám nahrávok priveľa. (smiech)“

* Zmenil návrat do La Chaux-de-Fonds alebo otcovstvo váš vzťah ku koreňom? Prispela niektorá z týchto skúseností k skúmaniu rodinnej histórie?
SB: „Pravdepodobne áno. Otcovstvo určite zmenilo spôsob, akým premýšľam o hudbe. Väčšinu ostatných skladieb na albume som skomponoval pri hraní sa s deťmi. Sedeli za bicími alebo pri klavíri a jednoducho sme nechali veci plynúť. V istej chvíli som mohol povedať: To je výborný nápad, ten si necháme. Jedna myšlienka môže prísť od môjho syna, ďalšia odo mňa a potom sa všetko zmieša. Rozhodne to zmenilo spôsob, akým tvorím a hrám hudbu. Moje deti majú teraz šesť a osem rokov. Starší hrá na trombóne a bicích, mladší na trúbke. Celý deň počúvame hudbu a veľa spolu hráme. Niekedy ma to privádza do šialenstva, ale väčšinou je to skvelé.“

* Niekedy používate multifóniu a ďalšie rozšírené techniky. Rozhodujete sa vopred, že skladba potrebuje konkrétny zvukový svet, alebo tieto techniky vznikajú výlučne v danom okamihu?
SB: „Vznikajú v danom okamihu, ale rozšírené techniky používam čoraz menej. Vnímam sa ako melodik a spevák. Ak použijem rozšírenú techniku, musí mať hudobný zmysel; inak je jednoducho nanič. Multifóniu môžem v malej miere použiť na dotvorenie textúry na začiatku skladby, uprostred kompozície počas kontrabasového sóla alebo keď hudba vstúpi do tajomnejšej atmosféry. To zvyčajne stačí. Viac efektov a rozšírených techník používam pri úplne sólovej hre, pretože vtedy musím hľadať spôsoby, ako obmieňať zvuky, artikuláciu, dynamiku a textúry. V triu alebo kvartete ich však používam čoraz menej.“

* Vnímate teda trombón predovšetkým ako predĺženie hlasu?
SB: „Áno, povedal by som, že je to tak. Saxofonisti majú množstvo klapiek a môžu sa veľmi rýchlo pohybovať nahor aj nadol. Trubkári majú ventily a takisto dokážu hrať rýchlo. Na trombóne si musíte nájsť vlastnú cestu. Ak hráte príliš rýchlo, môže sa to zlievať a znieť nepresne; ak hráte príliš hlasno, môže to znieť gýčovo. Musíte nájsť správnu farbu, aby trombón zostal elegantný, a musíte si vybudovať dobrý zvuk. Je to nástroj, ktorý sa zvláda veľmi ťažko.“

* Jedným z najvýraznejších aspektov vašich nahrávok je, že váš tón nepripomína konvenčný jazzový zvuk trombónu. Je plnší a veľmi osobitý – miestami človek takmer zabudne, že počúva trombón. Vyplýva to zo samotného nástroja alebo z vášho hudobného zázemia?
SB: „Vďaka Bohu! Som rád, že nemám typický jazzový zvuk. Nesúvisí to s ventilom na nástroji. Vyplýva to z toho, že som študoval klasickú hudbu. To je moje zázemie a klasické vzdelanie kladie veľký dôraz na kultivovanie dobrého zvuku. Ak sa však opýtate klasického hráča, povie vám, že nemám ani klasický zvuk. Stal sa zo mňa hybrid a možno už dnes mám svoj vlastný zvuk. Úzko vymedzený jazzový zvuk je pre mňa príliš obmedzujúci, pretože vám dovoľuje robiť iba jednu vec. Dnešní hudobníci musia byť flexibilní; nemôžeme sa pohybovať iba jedným smerom. Ak si pestujete len tento jediný jazzový zvuk, dokážete hrať iba jednu stránku hudby.“

* Čo vám ventil presne umožňuje a ako ovplyvňuje vašu hru v porovnaní s bežným tenorovým trombónom?
SB: „Jeho hlavnou výhodou je, že sa vďaka nemu dostanete hlbšie do spodného registra než na nástroji bez ventilu. Môžete zdvojovať basovú linku, slobodnejšie improvizovať v hlbokom registri a dosiahnuť veľmi pekné zvukové splynutie. Samotný tón ani farbu však nijako nemení. Je to jednoducho rozšírenie možností nástroja. Ventil používa aj Robin Eubanks. Nie je nás veľa, ale zopár sa nás nájde.“

* Do akej miery ste viazaný na konkrétny nástroj?
SB: „ V skutočnosti mám nástrojov veľmi veľa. Som firemným hráčom značiek Jupiter a XO Brass, ktoré patria taiwanskej spoločnosti, s ktorou mám veľmi dobrý vzťah, a myslím, že vlastním približne dvadsať trombónov. Už k nim nemám taký vzťah ako kedysi. Mal som jeden trombón a vravel som si: ‚Toto je ten pravý.‘ Napokon som si uvedomil, že nástroj je kus kovu a nátrubok je ďalší kus kovu. Keď cestujem, často si vlastný trombón ani neberiem; použijem trombone du jour, teda čokoľvek, čo je na danom mieste k dispozícii. Je to pracovný nástroj. Niektorí ľudia nedokážu hrať na rôznych nástrojoch, ale ja áno. Vo všeobecnosti používam rovnaký model, no spoločnosť mi dodáva nové nástroje, takže dnes mám, zdá sa, trombóny všade.“

* Prejdime k nedávno vydanému albumu Twisted Summer. Obsadenie pripomína trio Jimmy Giuffreho s Bob Brookmeyerom a Jim Hallom a hudbe Jimmy Giuffreho ste sa venovali už predtým. Bolo toto zoskupenie vedomým referenčným bodom?
SB: „Je to iba malé žmurknutie. Podobne odkazujeme aj na News for Lulu s John Zornom a George Lewisom, ale to je všetko. Pre človeka, ktorý o nahrávke píše, je to ďalší užitočný záchytný bod. Hudba aj osobnosti, ktoré ju tvoria, sú úplne odlišné. Len čo spojíte klarinet s trombónom, ľudia si spomenú na Giuffreho. Ak pridáte basklarinet, napadne im Eric Dolphy. Každý si rád prepája novú hudbu s niečím známym. Pre toto trio sme však písali všetci traja a potom sme tri týždne koncertovali v pobaltských krajinách a Škandinávii. Hudbu sme hrali každý deň a nahrali ju v Rige na úplnom konci turné. Album je skutočne výsledkom týchto troch týždňov.“

* Album Twisted Summer ste nahrali naživo priamo na dvojstopový analógový pás, bez strihu a dodatočného dohrávania. Vedeli ste od začiatku, že sa turné skončí týmto spôsobom, a zmenila metóda nahrávania vaše mentálne nastavenie?
SB: „Táto informácia je úplne správna: nič sme nestrihali. Práve preto bolo také dôležité trojtýždňové turné, počas ktorého sme hudbu v podstate každý deň skúšali. Je to náročná hudba. Od začiatku sme nevedeli, že ju nahráme práve takto. Liudas mal kontakt na Jersika Records a počas turné navrhol, že by sme mohli ísť do Rigy, odohrať koncert a urobiť nahrávku. Súhlasili sme. Bola to nádherná skúsenosť. Riga Recording Studio sídli v bývalom kostole a prirodzená akustika miestnosti bola pre toto trio dokonalá. Dodatočné dohrávanie by pri tejto hudbe aj tak nedávalo veľký zmysel, pretože jej veľká časť je improvizovaná a patrí konkrétnemu okamihu. Mohli by ste sa dokonca opýtať, či má nahrávanie takéhoto druhu hudby vôbec význam. Improvizácia by mala vzniknúť v danom okamihu a potom znovu zmiznúť. Vedomie, že máte jediný pokus a nič sa nebude strihať, však zároveň vytvára osobitú koncentráciu: zo svojej duše musíte vytvoriť najlepšiu hudbu, akej ste schopní.“

* S Marc Ducretom spolupracujete v rôznych zostavách od roku 2009. Čím vás po toľkých rokoch ešte dokáže prekvapiť?
SB: „Prekvapenie už nie je rovnaké ako v čase, keď sme spolu začínali hrať. Teraz pramení z otázky, čo ešte dokážeme spoločne vytvoriť priamo na mieste a kam dokážeme až zájsť. Práve v tom spočíva prekvapenie. Poznáme sa mimoriadne dobre. Hráme spolu od roku 2009, takže o ďalšie štyri roky to bude takmer dvadsať rokov. Je to dlhá spolupráca a nikdy by som sa ju nerozhodol ukončiť – hoci, samozrejme, všetko sa raz skončí. Aj moja spolupráca s Russ Lossingom je dlhodobá; začala sa v roku 2011. Krátke vzťahy naozaj nemám rád. S manželkou sme spolu dvadsaťdva rokov. Páči sa mi pocit kontinuity a možnosť objavovať spolu nové veci aj s pribúdajúcimi rokmi. Niekedy príde kríza – hudobná kríza alebo kríza vo vzťahu. V tomto ohľade sú si dosť podobné.“

* Ako Liudas Mockūnas zapadol do hudobného jazyka, ktorý ste už mali s Marcom vybudovaný?
SB: „V skutočnosti to bolo náročné, pretože Liudas a Marc sa tiež už dlho poznajú a už mali vlastný silný hudobný vzťah z predošlých projektov. Dlho hrávali ako duo. S Liudasom sme spolu hrali niekoľkokrát, ale nikdy nie v takom rozsahu ako teraz. Bolo to takmer ako ménage à trois (smiech): dve zohraté dvojice sa zrazu museli spojiť. Museli sme vyjednávať a dohodnúť sa na určitých veciach. Nahrávku však mám veľmi rád a myslím si, že sme vytvorili silnú hudbu. Každý má svoje silné aj slabé stránky a my sme našli spôsob, ako to uskutočniť.“

* Kompozícia Dama sa už objavila na dvojalbume Roundabout + Triple Dip a teraz sa vracia na Twisted Summer. Keď skladbu raz nahráte, považujete ju za uzavretý tvar alebo sa k nej neustále vraciate?
SB: „Všetky tieto veci považujem za úplne flexibilné. Nekomponujem tak, že by som vopred rozhodol, či bude improvizácia pred určitou časťou alebo po nej. Skladbu komponujem tak, aby mohla existovať ako samostatný celok, a potom ju prinášam do rôznych zoskupení a skúšam v odlišných kontextoch. Materiál často používam opakovane alebo ho rearanžujem. Teraz napríklad píšem koncert pre trombón a začleňujem doň prvky z tohto repertoáru. Všetok tento materiál vytvára slovník. Skladbu Dama som napísal pre svojho syna Adama. Keď poprehadzujete písmená jeho mena Adam - Dama, dostanete názov skladby. Je to malá slovná hračka.“

* Vo svojej tvorbe ste spojili Machauta, blues a väzenské piesne, ako aj švajčiarske a talianske ľudové tradície. Čo musí historický materiál obsahovať, aby ste pocítili potrebu študovať ho a ďalej rozvíjať?
SB: „Jednoducho milujem štúdium. Keď sa moja myseľ upriami na konkrétnu tému, chcem ju preskúmať do hĺbky. Pre mňa je to najlepší spôsob, ako sa učiť. Istý čas som si predstavoval, že Guillaume de Machaut by mohol byť mojím učiteľom. Chcel som uňho študovať, a tak som si o ňom čítal, počúval jeho hudbu a analyzoval partitúry. Veril som, že Machaut mi má čo povedať o mojom vlastnom komponovaní a hraní. Rovnako to bolo s blues. Cítil som, že ľudia, ktorí tejto hudbe zasvätili život, ma môžu niečo naučiť o tom, ako tvarujem svoje melódie. Je dôležité ponoriť sa do týchto rozličných oblastí naozaj hlboko.“

* Sťažuje vám láska k toľkým rozličným tradíciám niekedy hľadanie vlastného tvorivého ťažiska? Množstvo hudobníkov celý život zasvätí jednému žánru, vy však pracujete aj s klasickou a ľudovou hudbou, rockom, funkom, reggae a voľnou improvizáciou.“
SB: „Práve to nás obohacuje. Láska k mnohým rozličným veciam vám umožňuje vytvoriť si vlastnú hudbu a vlastný štýl. Vezmete si trochu blues, trochu klasickej hudby, folku, rocku, reggae a všetkého ostatného a napokon sa z toho stane váš vlastný jazyk. Vyrastal som s Beatles, Beach Boys a Led Zeppelin a túto hudbu stále veľmi často počúvam aj so svojimi deťmi. Veľa počúvam reggae, ska a rocksteady, no zároveň aj Stravinského, Ravela a Bartóka. Všetko patrí k sebe.“

* Zdá sa, že ska a reggae trombónu mimoriadne dobre vyhovujú. Prečo zohral tento nástroj v tejto hudbe takú významnú úlohu?
SB: „Trombón má v tejto hudbe kľúčové postavenie, a to najmä vďaka Don Drummondovi. Bol jedným z tvorcov ska a zároveň trombonistom; jeho hra pomáhala formovať hudobný jazyk Bob Marleyho a mnohých ďalších. Potom tu bol Rico Rodriguez. V reggae a ska nájdeme množstvo významných trombonistov. Trombón tam mal vždy ústredné miesto.“

* Povedali ste, že vždy radi niečo študujete. Čím sa zaoberáte v súčasnosti?
SB: „Momentálne je mojou hlavnou oblasťou štúdia koncert pre trombón. Musím ho odovzdať do augusta 2027, hoci partitúra musí byť hotová skôr. Neoznačil by som ho za klasický koncert a ani za zmes žánrov; je to koncert v mojom vlastnom hudobnom jazyku napísaný pre plné orchestrálne obsadenie. Pracujem aj na hudbe pre sólový trombón a v hlave mám množstvo ďalších nápadov. Práve sme premiérovali nový program s mojím reggae kvartetom – Ira Coleman, Alex Wilson, Dion Parson a ja – a pripravili sme osem nových skladieb. Napokon je všetko prepojené. Je to tá istá hudba, iba oblečená do rôznych šiat.“

* Prostredníctvom Blaser Music a jeho edície SONGS dnes pôsobíte nielen ako interpret, ale aj ako producent a kurátor. Čo vás objavenie a vydanie nahrávky tria Pierra Favra Bird Food z roku 1968 naučilo o zodpovednosti voči hudobnej histórii? Ovplyvnilo vedenie vydavateľstva aj spôsob, akým premýšľate o vlastnej tvorbe?
SB: „Nahrávky som mal vždy veľmi rád. Mám obrovskú zbierku LP platní, veľkú zbierku CD a sám tiež nahrávam množstvo hudby. Pri vydavateľstvách som opakovane narážal na rovnaký problém: s jednou spoločnosťou vydáte jednu nahrávku, no o ďalšiu už nemá záujem alebo povie, že nová hudba je pre jej katalóg príliš odlišná. Tvorím mnoho rozličných druhov hudby – súčasnú i klasickú hudbu, reggae, experimentálny jazz aj tradičnejší jazz – takže sa mi to stávalo často. Počas covidu som sa podobne ako mnohí ďalší ľudia začal nudiť a svoje nahrávky som začal vydávať digitálne. Najprv som zverejnil jednu skladbu, potom jeden album a následne ďalší. Napokon som mal na internete približne desať albumov a povedal som si, že je čas začať vydávať fyzické nosiče. Začal som LP platňou Same Place, Another Time, duovou nahrávkou s Pierre Favrom. Potom som našiel distribútora vo Francúzsku a začal vydávať viac vlastnej hudby na LP a CD. SONGS som založil preto, lebo mi pripadalo zvláštne vydať klasický album Sarah Marie Sun a Ensemble SONGS pod značkou Blaser Music a umiestniť naň svoje logo. Povedal som si, že by to pôsobilo dosť zle – hoci Sarah by s tým možno nemala problém. Preto som vytvoril SONGS a vydal tam Folksongs. Potom sa ma Russ Lossing opýtal, či by som nevydal aj niečo jeho. Začali sme sólovým albumom a pokračovali triovou nahrávkou. Neskôr som bol u Pierre Favra doma, objavil pás, z ktorého vznikol album Bird Food, a povedal si: ‚Možno by som mohol vydať aj toto.‘ Takýmto spôsobom katalóg rastie. Zatiaľ som si povedal, že zostanem v okruhu svojej hudobnej rodiny. Nedávno som hovoril s Nick Finzerom z Outside in Music a povedal mi, že jeho vydavateľstvo sa vyvíjalo presne rovnako: najprv vydával vlastnú hudbu, potom svojich priateľov a napokon priateľov svojich priateľov. Hranice sa stále posúvajú. Neviem, kam to povedie, ale zatiaľ je to úžasné. Z albumu Rosina som dokonca vyrobil aj kazety. Sú oranžové, vyšli v limitovanom náklade a sú poriadne funky. Milujem všetky fyzické formáty. Mimochodom, LP platne v skutočnosti nikdy nezmizli. Najdôležitejšie je, že teraz môžem robiť, čo chcem. Nemusím dvadsaťkrát volať do vydavateľstva a pýtať sa, kedy môžeme niečo vydať alebo či smiem vyrobiť kazetu, aby som potom zistil, že nikdy nedostanem riadne vyúčtovanie. Všetko si riadim sám a svoje vydavateľské práva nikomu neprenechávam; zostávajú mne. Keď vydávam hudbu svojich priateľov, neberiem si od nich nič. Robím to z lásky k hudbe a v skutočnosti na tom nezarábam. Je to biznis poháňaný vášňou. Ja pomáham im a oni pomáhajú mne. Keď vydáte nahrávku niekoho iného, môže pritiahnuť pozornosť aj k ďalšiemu albumu v katalógu. Všetko sa navzájom prepája.“

* Po šestnástich rokoch strávených medzi New Yorkom a Berlínom ste sa vrátili do rodného La Chaux-de-Fonds, kde dnes žijete s rodinou. Zmenil tento návrat vaše chápanie umeleckých ambícií, práce a času?
SB: „Pred mnohými rokmi by som na túto otázku odpovedal inak, no dnes si nemyslím, že by sa tým pre mňa veľa menilo. V tejto fáze života by som mohol bývať na dedine aj vo veľkom meste. Pred dvadsiatimi rokmi, keď som bol mladý, bez kontaktov a vybudovanej siete, by to tak nebolo. New York pre mňa zmenil všetko, pretože som tam nadviazal kontakty s množstvom ľudí. Berlín moju hudbu možno nezmenil až tak výrazne, ale čiastočne to bolo aj moje vlastné rozhodnutie. Rozhodol som sa byť ‚utajeným Berlínčanom‘. Prichádzal som a odchádzal bez veľkého rozruchu a zostal som prepojený iba s veľmi malou komunitou ľudí. Jediným človekom, ktorého som tam stretol a ktorý skutočne zmenil moju hudbu, bol skladateľ Oscar Strasnoy, s ktorým som veľa spolupracoval. Bol mojím učiteľom. Pravdepodobne je najlepším dôvodom, prečo som žil v Berlíne. Inak nemám na mesto mimoriadne silné spomienky – okrem toho, že som tam našiel svoju rodinu.“

* Aké projekty a nahrávky okrem koncertu pre trombón plánujete v blízkej budúcnosti?
SB: „Mám nové trio s klaviristkou Myslaure Augustin a bubeníkom Ramón Lópezom a tento projekt sa usilujeme ďalej rozvíjať. Mám aj Routes - kvarteto s Alex Wilsonom, Dion Parsonom a Ira Colemanom. V roku 2027 cestujeme do Čile, v marci nás čaká turné a potom by som s touto skupinou rád nahral ďalší album. Potom je tu koncert pre trombón. Veľa pracujem aj pre spoločnosti Jupiter a XO Brass. Posielajú ma do rôznych krajín viesť majstrovské kurzy a absolvovať sólové vystúpenia na trombóne a túto oblasť by som chcel ďalej rozvíjať. Vo vydavateľstve čaká na vydanie množstvo nahrávok: okrem iného ďalšia sólová nahrávka Pierre Favra a možno aj triová nahrávka Michel Portala. Čaká ma aj množstvo komponovania a tiež trio a duo s Marc Ducretom. Niekedy je kalendár taký plný, že zabudnete, čo by ste vlastne mali robiť.“

* Koncert vzniká na objednávku. Ako k nemu pristupujete a kam ste sa v práci dostali?
SB: „Komponovať na objednávku je vždy desivé. Najprv si poviete: ‚Áno, dostal som objednávku – hurá!‘ Potom sa pozriete na úplne prázdnu stranu a musíte začať písať. Mojím prvým krokom bolo vypočuť si veľké množstvo hudby. Napísal som si aj text, v ktorom som vysvetlil, ako by mal koncert znieť a ako by znieť nemal – najmä to, ako by znieť nemal. Trombón sa môže v koncerte veľmi ľahko zmeniť na stereotyp. Veľmi rýchlo sa ocitnete v konvenčnom klasickom svete a vtedy z neho chcem jednoducho utiecť. Druhá časť je už napísaná a teraz ju rozpisujem pre jednotlivé nástroje. Hovorím ‚už len rozpisujem‘, ale je to poriadny kus práce. Lepšie sa mi komponuje v pomalých tempách než v rýchlych, takže ešte musím napísať prvú a tretiu časť. Použijem prvky z kompozícií, na ktorých som pracoval v uplynulých rokoch, pretože všetky tieto kompozičné nástroje mám k dispozícii. Je to moja hudba. Rovnako postupoval Beethoven a mnohí ďalší skladatelia ‚kradli‘ sami od seba. Materiál bude v každom prípade znieť inak, pretože bude inak inštrumentovaný a bude sa rozvíjať odlišným spôsobom. Pripadá mi to veľmi zaujímavé.“

* Nedávno ste s Oscar Strasnoyom premiérovali aj program zameraný na spoločenské tance 20. storočia. Čo tento projekt zahŕňal?
SB: „Premiérovali sme nový program vystavaný na tancoch, ako sú rumba, foxtrot, tango a habanera. Bol napísaný pre desať hudobníkov a uviedli sme ho vo Švajčiarsku a v Berlíne. V budúcnosti by sme chceli projekt priniesť aj do Argentíny.“

* Vaša tvorba je mimoriadne rozmanitá. Bola všestrannosť vždy vedomou súčasťou cesty, ktorou ste sa chceli uberať?
SB: „Môj učiteľ trombónu vo Švajčiarsku mi od samého začiatku vravel, že musím byť všestranný. Ak by som sa totiž rozhodol, že nebudem orchestrálnym hráčom, bez všestrannosti by som nemal šancu pokračovať a cestovať s vlastnou hudbou. Keď som bol veľmi mladý – mal som možno štrnásť – tak ďalší učiteľ trombónu mi povedal: ‚Musíš si založiť vlastnú skupinu. Potrebuješ vlastné kvarteto.‘ Pomyslel som si: ‚Dobre, urobím to.‘ A presne to odvtedy robím.“

* Ďakujeme za rozhovor!