skJazz.sk: Tvoje jazzovinky, jazzový magazín, recenzie CD, koncerty a festivaly

„Skladateľ musí vidieť celý obraz a aj najmenší detail.“   03.08.2026

Matúš Jakabčic (*1961) patrí k najvýznamnejším a najvšestrannejším osobnostiam slovenského jazzu – ako gitarista, skladateľ, aranžér, pedagóg, bandlíder, ale aj dlhoročný organizátor slovenského hudobného života. Jeho umelecká cesta je nezvyčajným spojením analytického a tvorivého myslenia. Vyštudoval teoretickú kybernetiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského, súčasne sa však venoval hre na gitare a neskôr absolvoval kompozíciu na Konzervatóriu v Bratislave. Zásadným medzníkom sa preňho stalo štúdium jazzovej kompozície na Berklee College of Music v Bostone, kde ho ovplyvnili najmä renomovaní skladatelia a aranžéri Herb Pomeroy a Greg Hopkins. Štúdium ukončil v roku 1995 s vyznamenaním Summa Cum Laude a získal aj Cenu Charlesa Mingusa za výsledky v jazzovej kompozícii. Na domácej i medzinárodnej scéne sa však presadzoval už od osemdesiatych rokov. Viedol fusionovú skupinu Stop Time, ktorá v roku 1988 získala prvú cenu na Medzinárodnom jazzovom festivale v Karlových Varoch, pôsobil v televíznom a rozhlasovom orchestri a spolupracoval s množstvom významných domácich i zahraničných hudobníkov. Postupne sa čoraz výraznejšie profiloval ako skladateľ a aranžér pre malé ansámble, big bandy aj symfonické orchestre. Jednou z kľúčových kapitol jeho tvorby je Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, ktorý vznikol v roku 2004 z iniciatívy Rudolfa Neulsa, riaditeľa Československého jazzového festivalu v Přerove. Orchester združujúci popredných hudobníkov zo Slovenska, Česka a Maďarska sa počas viac než dvoch desaťročí predstavil na významných festivaloch a koncertných pódiách doma i v zahraničí. Mimoriadny úspech zaznamenal dvojalbum Room#555 z roku 2022, ktorý získal Radio_Head Award v kategórii Jazzová hudba aj cenu Esprit za najlepší slovenský jazzový album roka. Najnovší album A Day Off z roku 2025 zároveň priniesol modernejšie zvukové smerovanie. Výraznou súčasťou Jakabčicovho pôsobenia je aj pedagogická a organizačná práca. Sedemnásť rokov vyučoval na Konzervatóriu v Bratislave a od roku 2010 pôsobí na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, kde sa venuje jazzovej kompozícii, aranžovaniu, harmónii, gitare a práci s big bandom. Od roku 2011 je riaditeľom Hudobného fondu a zastáva aj funkciu predsedu Dozornej rady SOZA. Dlhodobo sa tak podieľa nielen na rozvoji slovenskej jazzovej tvorby, ale aj na formovaní podmienok pre autorov, interpretov a nastupujúce generácie hudobníkov.
V septembri 2026 oslávi Matúš Jakabčic 65 rokov, no naďalej komponuje, koncertuje a pripravuje nové projekty. V exkluzívnom rozhovore pre skjazz.sk sa čitatelia môžu tešiť na jeho spomienky na rozhodujúce okamihy kariéry, pohľad do tvorivého procesu, rozprávanie o CZ-SK Big Bande a albume A Day Off, názory na slovenskú jazzovú scénu a vzdelávanie, ale aj úvahy o umelej inteligencii v hudbe.

 

 

* V septembri oslávite 65 rokov. Ktoré okamihy svojej kariéry považujete za kľúčové?
Matúš Jakabčic: „Jedným z najdôležitejších bolo štúdium na Berklee College of Music. Je to už vyše tridsať rokov, vtedajšie podmienky boli úplne iné ako dnes a dostal som sa tam k veciam, ku ktorým by som sa inak dostával len veľmi ťažko. Zásadné však bolo už moje rozhodnutie venovať sa hudbe profesionálne. Vyštudoval som Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského, potom som bol vo vojenskom súbore a následne som urobil konkurz do novovznikajúceho Tanečného orchestra Slovenskej televízie. Už predtým som hrával v menších kapelách, no potom prichádzali ďalšie profesionálne angažmány a projekty vrátane pôsobenia v Tanečnom orchestri Československého rozhlasu. Dôležitá pre mňa bola fusion skupina Stop Time. Veľa znamenali aj stretnutia so staršími kolegami, od ktorých sa na mňa mohlo niečo „nalepiť“. Osobitne by som vyzdvihol Gabriela Jonáša, ktorý mi otvoril pohľad na množstvo vecí. Neskôr pribudli ďalšie zostavy, ktoré som viedol alebo spoluviedol, napríklad Bee Connection či moje kvateto. Veľkým medzníkom bol rok 2004, keď som na Československom jazzovom festivale v Přerove prvýkrát vystúpil s CZ-SK Big Bandom." 

 

 

* Čo vám dalo štúdium na Berklee? Bol to kultúrny šok?
MJ: „Bol to pomerne veľký kultúrny šok. Mal som už tridsaťdva či tridsaťtri rokov, takže som tam neprišiel v ideálnom študentskom veku. Ideálne je ocitnúť sa v takom prostredí mladší, keď človek môže všetko nasávať ešte bez množstva iných povinností. Napriek tomu to bola pre mňa mimoriadne dôležitá skúsenosť. Najviac ma ovplyvnili Herb Pomeroy a Greg Hopkins. S Gregom som potom ešte niekoľkokrát spolupracoval a máme aj spoločné CD. Na Berklee som prišiel s dovtedajšími skúsenosťami a na pohovore s vedúcim katedry jazzovej kompozície som predstavil svoju tvorbu. Dostal som možnosť chodiť priamo na pokročilé predmety, takže som nemusel začínať od základných prerekvizít. Aj preto mi tá škola mohla dať tak veľa. Mohol som sa hneď sústrediť na predmety, ktoré boli pre mňa najdôležitejšie, a venovať sa písaniu pre veľké obsadenie do detailu. Štúdium som ukončil v roku 1995. Absolventský koncert som mal s big bandom, v ktorom hrali najlepší študenti školy. Na bicie vtedy hral Antonio Sánchez, ktorý bol už v tom čase výnimočným zjavom. Takáto koncentrácia kvalitných pedagógov a spoluhráčov človeka veľmi intenzívne posúva.“ 

 

 

* Chceli ste vždy viesť vlastný big band?
MJ: „Záujem o veľké obsadenie sa začal už v orchestri Slovenskej televízie. Bola tam veľmi dobrá atmosféra a kolegovia boli ochotní pomôcť mi. Fascinovali ma farby jednotlivých nástrojov, a tak som si na samostatné notové papiere písal krátke, štvor- či osemtaktové úryvky, rozdal ich hráčom a poprosil ich, aby mi ich zahrali. Počúval som, čo funguje, čo znie dobre a čo menej, a týmto praktickým spôsobom som sa učil. Samozrejme som aj odpočúval a transkriboval nahrávky. Postupne vznikla potreba aranžovať pre orchester a začal som písať aj vlastné skladby pre big band. Najprv som bol samouk, potom vznikla požiadavka, aby sme si v televíznom orchestri doplnili formálne hudobné vzdelanie. Keďže ma zaujímalo písanie pre orchester, zapísal som sa na klasickú kompozíciu na bratislavskom konzervatóriu, ktorú som absolvoval v roku 1992. Ešte pred odchodom do Ameriky som napísal muzikál Umrieť pre krásu na motívy Manon Lescaut. Mal približne štyridsaťšesť hudobných čísel a všetko sa hralo naživo s big bandom konzervatória – nielen herci, ale aj celý orchester. Bol to rozsiahly projekt a dôležitá skúsenosť tesne pred Berklee. Po návrate z Ameriky som na Bratislavských jazzových dňoch vystúpil s tentetom, ktorý bol akýmsi medzistupňom medzi malou kapelou a big bandom. Zostaviť vtedy plný big band bolo personálne aj logisticky oveľa komplikovanejšie. Od roku 1995 som desať rokov pôsobil v Orchestri Gustava Broma, pre ktorý som veľa aranžoval. Časť týchto aranžmánov sa dostala aj na dva albumy orchestra. Toto obdobie mi dalo ďalšiu praktickú skúsenosť s veľkým telesom, ale vlastné skladby sa tam v tom čase hrávali len málo. Preto mi ponuka Rudolfa Neulsa, organizátora Československého jazzového festivalu v Přerove, prišla veľmi vhod. Oslovil ma, aby som zostavil česko-slovenský big band a uviedol s ním vlastnú tvorbu. Dostal som teda priestor zostaviť teleso a predstaviť vlastné skladby. Bolo to v roku 2004 a bol to 1. koncert Matúš Jakabčic CZ-SK Big Bandu. Pokračovali sme ďalej a teleso funguje dodnes, hoci zostava sa časom prirodzene menila. Je to teda už viac ako dve desaťročia. Aktivít nemôže byť toľko ako pri malej kapele, pretože ide o veľký orchester a logistika je tam náročnejšia. Dôležitou kapitolou bola aj spolupráca so symfonickými orchestrami. V roku 2009 som na objednávku Štátnej filharmónie Košice napísal približne štyridsaťpäťminútovú skladbu pre jazzové kvinteto a symfonický orchester. Program dopĺňali moje kratšie skladby a úpravy štandardov i jednej Bachovej skladby. O rok neskôr vznikol na objednávku Bratislavských hudobných slávností program so Štátnym komorným orchestrom Žilina a jazzovým septetom. Košický projekt sa neskôr zopakoval aj s Filharmóniou Brno. Neboli to dlhodobé angažmány, ale pre mňa predstavovali významné míľniky.“ 

 

 

* Prenieslo sa analytické myslenie z Matfyzu aj do vašej kompozície?
MJ: „Určite áno. Čím väčší je rozsah komponovanej skladby, tým dôležitejšia je jej architektúra. Nemyslím tým dĺžku improvizovaných sól, ale skutočne napísanú hudobnú formu. Je to podobné ako pri rozsiahlej a zložitej stavbe: architekt musí mať predstavu o celku aj o jednotlivostiach. Pri veľkej hudobnej forme preto zohráva analytické myslenie významnú úlohu. Zároveň je približne rovnako dôležitá intuícia a spontánnosť. Študentom hovorím, že remeslo nám dáva prostriedky na vyjadrenie. Musí však byť zažité v praxi. Nedá sa komponovať tak, že človek neustále myslí na zákonitosti a pravidlá. Tie musí mať v sebe a potom ich používa prirodzene. Pre mňa je kompozícia kombináciou viacerých prístupov. Analýza pomáha udržať stavbu a proporcie, ale stále v nej zostáva aj prístup malého dieťaťa – zvedavosť, hra, spontánnosť a schopnosť objavovať.“ 

 

 

* Ako vyzerá váš tvorivý proces?
MJ: „Možné je všetko – gitara, klavír aj práca bez nástroja, ale najdôležitejšia je predstavivosť. Najťažšou prácou môže byť iba ležať, komponovať v hlave a predstavovať si, ako bude skladba znieť. Zvonku to nemusí vyzerať ako práca, ale práve tam sa rozhoduje o základných myšlienkach a o tvare celku. Keď už hudobné nápady existujú, sú nejako pospájané a vytvárajú súvislú stavbu, remeselná časť je jednoduchšia. Ak človek ovláda remeslo, vie skladbu rozpracovať a dokončiť. Rád používam prirovnanie k prechádzke v prírode. Z diaľky vidíte iba siluetu kopca, nie jednotlivosti. Keď sa približujete, postupne sa objavujú jeho časti, ale úplné detaily ešte stále nevidíte. Až keď vojdete do lesa, môžete skúmať konkrétny list, skalu alebo mravca. V tom momente však celý kopec fyzicky nevidíte; musíte si ho uchovať vo svojej predstavivosti. Človek túto schopnosť má a pre skladateľa je nevyhnutná. Mal by byť schopný kedykoľvek vnímať celú skladbu, jej jednotlivé časti aj každý detail. Tým detailom môže byť napríklad siedma osminová nota v 345. takte. Nesmie sa v ňom však stratiť a zabudnúť, akú úlohu má v celej forme. Ide o súčasné mikro aj makrovidenie. Greg Hopkins mi hovorieval: ‚Get the big picture.‘ Pri analýze aj komponovaní treba uchopiť stavbu celku a potom sa vedieť pohybovať smerom k jednotlivostiam a späť. Pri malej piesňovej forme nie je architektúra až takým problémom, no pri symfónii alebo inej rozsiahlej kompozícii je nevyhnutná.“ 

 

 

* Začínate skôr hudobným nápadom alebo formálnym plánom?
MJ: „Mám jednu skladbu, pri ktorej som si najprv vytvoril formálny a tonálny plán, ale väčšinou tak nepostupujem. Najčastejšie vychádzam z nápadu – z motívu alebo melódie. Programovej hudbe sa venujem iba okrajovo, mám len niekoľko takých skladieb.“

* Píšete pravidelne aj bez konkrétneho projektu?
MJ: „Taký luxus si, žiaľ, nemôžem dovoliť. Bolo by príjemné písať pravidelne a bez ohľadu na to, či skladba okamžite niekam smeruje, ale mám aj iné povinnosti a na tvorbu mi zostáva obmedzený čas. Preto v posledných rokoch komponujem väčšinou s konkrétnym cieľom. Nemusí ísť o objednávku zvonka ani o termín, ktorý mi niekto určí. Cieľom môže byť napríklad vytvoriť nový repertoár pre big band, pripraviť koncert alebo začať nahrávať album.
Pri niektorých projektoch mi pomohlo aj štipendium FPU, za čo som vďačný, ale rozhodujúce je, že mám pred sebou konkrétnu úlohu. Teraz pracujem na albume pre menšie zostavy. Vedel som, čo na ňom chcem mať, preto som napísal niekoľko nových skladieb, no využijem aj staršie veci, ktoré do tej koncepcie zapadajú.“ 

 

 

* Vzniká album od začiatku ako jeden celok?
MJ: „Väčšinou som nekoncipoval celý album vopred ako jeden uzavretý príbeh s jediným programovým odkazom. Ani nemám tak veľa albumov zostavených, aby som mohol hovoriť o jednom ustálenom postupe. Dôležité však je, aby skladby spolu fungovali a aby mali správne poradie. Na albume A Day Off sme boli traja autori. Ľubošove tri skladby som už poznal, hoci pre album dostali nové aranžmány. Poznal som aj Sisinu tvorbu, pretože sme skladby konzultovali a dovolím si povedať, že som ju pri tejto práci trochu mentoroval. Samozrejme, vedel som aj to, ktoré moje skladby na nahrávke budú. Nešlo teda o situáciu, že každý nezávisle prinesie hotový materiál a až na konci ho mechanicky spojíme. O hudbe som mal prehľad skôr, než sme zostavili výslednú podobu albumu. Základnou otázkou bolo, či všetky tri rukopisy vedľa seba fungujú a ako skladby zoradiť, aby bol album dramaturgicky súdržný a zároveň pestrý. Poradie skladieb je podľa mňa veľmi dôležité. Poslucháč by mal cítiť prirodzený vývoj, kontrast aj oddych, nie iba sled jednotlivých čísel. Podobné to bolo pri predchádzajúcom albume Room#555. Vznikol ako dvojalbum aj preto, že som predtým veľmi dlho nič nevydal a nahromadilo sa veľa repertoáru. Prevažovala moja tvorba, ale boli na ňom aj skladby ďalších autorov. Materiálu bolo dosť na dve CD a aj tam bolo podstatné nájsť poradie, ktoré bude dávať zmysel. Album teda nemusí vzniknúť z jedného prvotného konceptu, no v záverečnej fáze potrebuje jasnú dramaturgiu.“ 

 

 

* Je CZ-SK Big Band aj platformou pre ďalších skladateľov?
MJ: „Áno, to je jeden z mojich zámerov. Skladateľ potrebuje počuť svoju hudbu v reálnom orchestri a takých príležitostí je málo. Problémom je najmä malý priestor na prezentáciu. Koncertov nie je veľa a obmedzené sú aj možnosti nahrávania, pretože veľký orchester je finančne aj organizačne náročný. Nie je teda jednoduché vytvoriť pravidelnú platformu, na ktorej by mohlo svoju tvorbu skúšať veľa autorov. Napriek tomu sa o to usilujem. Na A Day Off sme boli traja – okrem mňa Sisa Michalidesová a Ľuboš Šrámek. Na dvojalbume Room#555 mali Michal Motýľ, Erik Rothenstein a Ľuboš Šrámek po dve skladby. Ak sa podarí pripraviť ďalšiu nahrávku, chcem tento princíp zachovať a opäť zaradiť hudbu viacerých skladateľov. Väčší počet koncertov a nahrávacích príležitostí by prirodzene otvoril priestor ešte väčšiemu počtu autorov.

 

 

* Ako vznikol Visegrad Jazz Orchestra a akú budúcnosť má tento medzinárodný projekt?
MJ: „Visegrad Jazz Orchestra vznikol v roku 2014. Organizátori jazzového festivalu v poľskom Zabrze ma na odporúčanie Piotra Olszewského oslovili, či by som zostavil big band z hudobníkov všetkých štyroch krajín Vyšehradskej štvorky. Pozval som preto jazzmanov zo Slovenska, Česka, Poľska a Maďarska a na festivale sme odohrali prvý samostatný koncert. Projekt sa zopakoval v roku 2016 v Bratislave ako súčasť programu 7. európskeho summitu regiónov a miest. Potom nasledovala dlhšia prestávka. V roku 2024 sme orchester spolu s občianskym združením Nanosymphony obnovili vďaka podpore Medzinárodného vyšehradského fondu. Nový projekt som nekoncipoval iba ako koncert Visegrad Jazz Orchestra, ale spojil som ho so skladateľskou súťažou pre autorov do 35 rokov zo všetkých štyroch krajín. Tri víťazné kompozície zaznejú priamo na koncerte orchestra a ich autori sa môžu zúčastniť aj na skúškach. Prvý ročník tejto obnovenej podoby projektu vyvrcholil v októbri 2024 na Československom jazzovom festivale v Přerove. Po priaznivej odozve sme projekt zopakovali v roku 2026 v Bratislave. Do súťaže bolo prihlásených 29 kompozícií zo všetkých štyroch krajín, prevažne od študentov alebo čerstvých absolventov. Úroveň bola veľmi vysoká. Medzinárodná porota hodnotila skladby anonymne, vybrala tri víťazné diela a udelila aj dve osobitné ceny. Potešilo ma, že medzi ocenenými boli napokon zastúpené všetky štyri krajiny. Takýto projekt je finančne aj organizačne náročný. Hudobníci prichádzajú z rôznych miest, musia pricestovať vopred na skúšky a treba zabezpečiť dopravu a ubytovanie nielen orchestru, ale aj členom poroty a autorom víťazných skladieb. Napriek tomu by som v projekte rád pokračoval a verím, že rovnaký záujem majú aj kolegovia z Nanosymphony. Naším cieľom je postupne ho prenášať medzi jednotlivými krajinami V4. Obnovená etapa sa začala v Česku, pokračovala na Slovensku a v budúcnosti by sa mala presunúť do Maďarska a následne do Poľska. Mojou predstavou je, aby sa z toho stal pravidelný projekt.“

 

 

* Akú budúcnosť majú veľké jazzové telesá?
MJ: „Ich fungovanie je náročné najmä finančne a organizačne. CZ-SK Big Band združuje hudobníkov z rôznych častí Slovenska, Česka aj Maďarska, takže už samotná doprava, ubytovanie a príprava niečo stoja. Organizátor festivalu prirodzene jednoduchšie pozve trio alebo kvarteto než mnohopočetný orchester. Vďaka podpore Fondu na podporu umenia a občas aj ďalším zdrojom môžeme projekty realizovať; bez takejto podpory by to bolo veľmi problematické. Financie však nie sú jediným problémom. Keď hráči prichádzajú z rôznych miest a zároveň účinkujú v ďalších projektoch, veľmi ťažko sa hľadá dostatok spoločného času. Najväčším umeleckým obmedzením je preto nedostatok skúšok. Preto veľa profesionálnych big bandov funguje pri inštitúciách. V Európe sú to často verejnoprávne rozhlasy – napríklad WDR, hr, NDR či SWR v Nemecku, BBC vo Veľkej Británii alebo Danish Radio Big Band. V minulosti mal svoje teleso aj rakúsky ORF. Inokedy môže za orchestrom stáť mesto či iná stabilná inštitúcia. Takáto základňa umožňuje nielen zaplatiť hráčov, ale najmä udržať pravidelný pracovný režim. Bez nej je kontinuálna činnosť na hranici možností.
Rozdiel vidno najmä v príprave. Zaujala ma informácia, že Jazz at Lincoln Center Orchestra skúša od pondelka do štvrtka sedem hodín denne a potom má v piatok, sobotu a niekedy aj v nedeľu koncerty. Potom tomu zodpovedá aj výsledná úroveň. Je to úplne iný spôsob práce, než keď sa orchester stretne iba na obmedzený čas pred vystúpením. My také podmienky nemáme.“

 

 

* Album A Day Off priniesol acid jazz, groove, nu-jazz, rap aj scratching. Prečo ste sa vydali týmto smerom?
MJ: „Mal som pocit, že by bolo dobré zvuk trochu posunúť a občerstviť. Nešlo o to odmietnuť všetko, čo sme robili predtým. V období Orchestra Gustava Broma som aranžoval štandardy, ktoré som sa usiloval výrazne pretvoriť. Potom vznikli tri koncertné albumy – nahrávka z rakúskeho rozhlasu ORF a záznamy z Pražského hradu a bratislavskej Reduty. Boli v podobnom duchu, už s prevahou vlastnej tvorby a s jazykom, ktorý by som nazval moderným bigbandovým mainstreamom. Nasledovala približne štrnásťročná vydavateľská prestávka a potom dvojalbum Room#555, ktorý na túto líniu voľnejšie nadväzoval, hoci bol o niečo modernejší. Keď sme pripravovali ďalšiu nahrávku, pýtal som sa sám seba, či jednoducho pokračovať v rovnakom duchu. Nemal som pocit, že by bol tento koncept a sound vyčerpaný, ale zdalo sa mi, že je čas hudbu trochu osviežiť a posunúť – nie však nasilu, iba preto, aby sme mohli povedať, že robíme niečo nové. Už samotná prítomnosť troch autorov priniesla odlišné rukopisy. Sisa, Ľuboš a ja píšeme každý inak, takže album prirodzene smeroval k väčšej štýlovej pestrosti. Chcel som, aby pôvodný jazyk orchestra zostal rozpoznateľný, no vstúpil do dialógu s modernejšími prvkami, groovom, elektronikou, rapom či scratchingom. Nemalo ísť o dve oddelené hudby, ale o organické prepojenie. Výsledok ma inšpiroval a v tomto prepájaní pokračujeme aj na koncertoch.“

 

 

* Akú úlohu mal pri novom zvuku Richard Bukovinský?
MJ: „Richard Bukovinský, známy ako Rišo B. alebo Rišo zo Žužulety, sa zapojil v postprodukcii. Prispel rapom, scratchingom a slučkami, ktoré doplnili zvuk nahrávky. Nešlo teda o DJ-a, ktorý by všetko hral naživo spolu s orchestrom počas základného nahrávania; tieto vrstvy vznikali následne. Kontakt naňho mal Ľuboš Šrámek, ktorý s ním spolupracoval už predtým. Takto sme sa dali dokopy a spolupráca pokračuje. Objaví sa aj na mojom pripravovanom albume pre menšie zostavy.“

* Čo môžete prezradiť o pripravovanom albume?
MJ: „Bude postavený na menších obsadeniach, čo je po dlhšom období intenzívnej práce s big bandom pre mňa príjemná zmena, ale zároveň by mal byť zvukovo aj personálne pestrý. Objavia sa na ňom Juraj Bartoš, Martin Uherek, Martin Valihora, Dávid Hodek, Marián Ševčík, Juraj Griglák, Ľuboš Šrámek, Klaudius Kováč, Klaudia Kováčová a Erik Rothenstein. Juraj Griglák hrá na basgitare aj kontrabase a v jednotlivých skladbách sa vystriedajú traja bubeníci. Súčasťou projektu bude aj Mucha Quartet a spolupracuje na ňom Richard Bukovinský. Nahrávali sme v Kovadlina Studio v Modre a zvuk bude robiť Peter Preložník, z čoho mám veľkú radosť. Nahrávka je už v reálnom procese, nejde iba o plán. Ešte potrebujem niektoré veci dohrať, všetko zmixovať a dokončiť postprodukciu. Ak mi to čas dovolí, chcel by som album uzavrieť ešte tento rok. Zároveň sa v ňom vraciam k svojim fusion začiatkom. Stop Time a neskôr Bee Connection mali prvky funku a fusion a v poslednom období som napísal skladby, ktoré na túto energiu nadväzujú. Nie je to návrat v zmysle kopírovania toho, čo sme robili kedysi. Skôr sa po rokoch znovu stretávam s hudobným impulzom, z ktorého som vychádzal, a pozerám sa naň dnešnými skúsenosťami. Na A Day Off je skladba Old Days, pomenovaná práve ako návrat k začiatkom. Teraz mám novú skladbu Old Days & New Days, venovanú Jurajovi Griglákovi. Je to reminiscencia na obdobie Stop Time, ale v bigbandovom šate a s modernými prvkami – určitá syntéza starého a nového.“

 

 

* Píšete niekedy priamo „na telo“ konkrétnym hráčom?
MJ: „To je ideálny stav. Keď skladateľ pozná zvuk, spôsob frázovania a silné stránky konkrétneho interpreta, môže ich zahrnúť už do pôvodnej predstavy. V našich podmienkach však nemáme pri každom projekte vždy k dispozícii presne tých ľudí, pre ktorých skladba vznikla, preto s tým treba počítať. Niektoré veci napriek tomu píšem s konkrétnou osobnosťou v hlave. Old Days & New Days je venovaná Jurajovi Griglákovi a bez neho by síce technicky mohla zaznieť, ale nebolo by to ono. Nejde iba o to, že by daný part nikto iný nedokázal zahrať. Jeho osobnosť, zvuk a energia sú súčasťou samotnej predstavy skladby.“

* Čo dnes pri výučbe najviac potrebujú mladí jazzoví hudobníci?
MJ: „Je to veľmi individuálne a študentov nemožno hádzať do jedného vreca. Všeobecne sa však zásadne zmenilo množstvo a dostupnosť informácií. Prví slovenskí jazzmani nemali takmer nič. Počúvali zahraničný rozhlas, napríklad Radio Luxembourg, a snažili sa odpočuť to, čo zachytili. Nemali noty, internet ani bežne dostupné nahrávky. Ešte generácia starších kolegov, s ktorými som hrával – Dušan Húščava, Gabriel Jonáš či Ján Hajnal – získavala platne len občas. Pred nimi tu boli osobnosti ako Ladislav Gerhardt a Karol Ondreička, ktorých som ako mladý počúval, ale už som s nimi nehral. Ľudia si zohnali LP platňu alebo si nahrávali hudbu na cievkový magnetofón, napríklad Sonet Duo. Keď som bol na Berklee, dostal som sa k informáciám, ku ktorým by som sa doma asi nedostal. Dnes má človek takmer všetko okamžite k dispozícii. Za symbolický mesačný poplatok môže počúvať hudbu takmer z celého sveta. Keď som bol mladý a získal som jednu LP platňu, púšťal som si ju dovtedy, kým som ju takmer nezodral. Platní bolo málo, a keď sa človek dostal ku kvalitnému materiálu, prirodzene išiel do hĺbky. Dnes je opačným problémom nadbytok. Informácie sú ľahko dostupné, prichádzajú nepretržite a môžu viesť k povrchnosti alebo zahlteniu. Úlohou pedagóga je preto pomôcť študentovi vybrať si, upozorniť ho na podstatné veci a dať mu mapu. Tým sa buduje aj vkus, ktorý je v hudbe veľmi dôležitý. Neznamená to, že dnešný svet je horší; je radikálne iný a tempo zmien sa zrýchľuje. Zmena za posledných desať rokov môže byť väčšia než za predchádzajúcich dvadsať.“ 

 

 

* Má podľa vás umelá inteligencia miesto v hudbe?
MJ: „Umelá inteligencia je tu a nevyhneme sa jej. V umení je to dvojsečná zbraň a prináša množstvo problémov, aj legislatívnych. Legislatíva vždy zaostáva za rýchlo sa meniacou realitou. AI sa musí učiť na existujúcich dielach, bez nich by nefungovala, a autorsko-právne pravidlá sa začali vážnejšie riešiť až v čase, keď už boli systémy nakŕmené obrovským množstvom obsahu. V jazze a klasickej hudbe sú výsledky zatiaľ slabšie, hoci sa to môže zmeniť. V populárnej hudbe je však AI už veľmi presvedčivá. Keď jej dáte melódiu, text, harmóniu a určíte štýl, ktorý dobre pozná, dokáže vytvoriť bezchybný aranžmán. Je rytmicky dokonale presný a na prvé počutie môže byť ťažko rozoznateľný. Práve absolútna presnosť však môže pôsobiť sterilne. Jazz má výhodu v tom, že je zo svojej podstaty interaktívny. Hudobníci na seba reagujú a vzniká medzi nimi spontánnosť, ktorú stroj nemá s kým prežívať. Kedysi sa ľudia stretli v štúdiu, spolu tvorili a reagovali na seba aj v rytme. Aj keď sa hralo na klik, niekto bol zámerne mierne za dobou, iný presne na nej, a vznikalo zaujímavé pnutie. Dnes sa hudba často zarovnáva do dokonalej mriežky. AI zároveň mení pracovný trh. Niektoré profesie zaniknú alebo sa výrazne obmedzia. Typickým príkladom je krátka reklamná hudba: producent si pri dobrom zadaní môže nechať za pár minút vygenerovať tridsaťsekundový podklad a nemusí objednávať skladateľa. V takej situácii nejde primárne o hlboký umelecký zážitok. Niektoré hudobné profesie preto zaniknú, iné podľa mňa zostanú.“

 

 

* Prečo sa na Slovensku stále nepodarilo vybudovať plnohodnotné verejné jazzové školstvo?
MJ: „Aktuálny stav už nesledujem do všetkých podrobností. Sedemnásť rokov som učil jazz na Konzervatóriu v Bratislave, ale samostatné jazzové oddelenie tam nebolo. Po návrate z Ameriky som mal ambíciu pomôcť takéto vzdelávanie rozvíjať a pripravil som aj osnovy, ktoré sa podľa mojich informácií s úpravami používali na viacerých konzervatóriách. Od roku 2010 pôsobím na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jazzové oddelenie tam od začiatku vznikalo komplexne a funguje dodnes. Na Slovensku som sa pokúšal prispieť aj k vytvoreniu jazzového vzdelávania na VŠMU, no nepodarilo sa to. Dnes som riaditeľom Hudobného fondu, predsedom Dozornej rady SOZA a mám aj ďalšie povinnosti. Už nemám čas sa tomu venovať. Musí prísť mladšia generácia, ktorá túto myšlienku uchopí a dotiahne."

* Akými spôsobmi dnes Hudobný fond podporuje slovenských umelcov vrátane mladých tvorcov a jazzovej scény?
MJ: „Podpornú činnosť Hudobného fondu delíme na priamu a nepriamu. Priamu tvoria finančné formy podpory. Patria medzi ne Ceny Hudobného fondu, prémie v jednotlivých oblastiach hudobnej tvorby a interpretácie, ceny na súťažiach, štipendiá na tvorivé aktivity, príspevky za kritické hodnotenie tvorby a umeleckých výkonov, granty, príspevky na výrobu nahrávok či muzikologických monografií a mimoriadne štipendiá. Podpora zahŕňa vážnu hudbu, jazz, populárnu hudbu, ostatné žánre (napríklad ľudovú hudbu, dychovú hudbu), skladateľské a interpretačné umenie aj muzikológiu. Jednotlivé formy sú určené rôznym skupinám žiadateľov – niektoré fyzickým osobám, iné právnickým osobám alebo živnostníkom. Nepriama podporná činnosť zahŕňa najmä vydavateľstvo, notový archív a predaj nôt a zvukových nosičov. Osobitne dôležité je vydávanie notových materiálov súčasných slovenských skladateľov, ktoré je z ekonomického hľadiska často stratovou činnosťou. Hudobný fond spravuje najväčší notový archív na Slovensku s tisíckami hudobných diel a prevádzkových materiálov, vďaka ktorým možno slovenskú hudbu koncertne uvádzať alebo nahrávať. Súčasťou tejto činnosti je aj kamenná predajňa Musica Slovaca a e-shop.“

* Ako sa za tie roky zmenila slovenská jazzová scéna?
MJ: „Vnímam ju veľmi pozitívne. Keď som sa vrátil z Ameriky, bolo zostavenie kvalitného big bandu zo slovenských hráčov omnoho ťažšie. Dnes by sa dal postaviť aj výlučne zo slovenských hudobníkov. Problémom zostáva, že bez inštitucionálneho zázemia nemožno zabezpečiť pravidelnú prácu a hráčov nie je toľko, aby za každého vždy existovala rovnocenná náhrada. Kvalita mladej generácie je však vysoká a posun je výrazný. Veľkú úlohu zohráva štúdium v zahraničí. Mladí hudobníci odchádzajú a mnohí sa potom vracajú. Majú k dispozícii Brno a Prahu, školy v Poľsku a Maďarsku, Viedeň, Graz, Nemecko, Francúzsko, Holandsko či Španielsko a využívajú aj Erasmus. Brno je z Bratislavy blízko a pre človeka z východného Slovenska môže byť rovnako dostupná napríklad akadémia v Katoviciach. Možností je dnes veľa a slovenská scéna aj vďaka tomu napreduje.“

* Plánujete niečo osobitné k jubileu?
MJ: „Výročia veľmi neoslavujem. Momentálne je pre mňa najdôležitejšie dokončiť nový album. S big bandom však určite odohráme ďalšie koncerty aj na Slovensku. V decembri plánujeme v Bratislave s Martinom Valihorom koncert s viacerými hosťami. Nedávno sme hrali s Petrom Lipom, Danom Bártom, Martinom Valihorom a Klaudiou Kováčovou. Klaudia je veľký talent a chcem s ňou spolupracovať aj naďalej. Na decembrovom koncerte by sa mali objaviť aj Richard Bukovinský, Sisa Michalidesová a ďalší. Pripravujem tiež dva výchovné koncerty pre žiakov základných škôl a základných umeleckých škôl. Pokračovať bude aj Big Band Lab, workshop zameraný na interpretáciu v big bande, ktorý som robil už v predchádzajúcich dvoch rokoch. To sú najdôležitejšie veci, ktoré mám momentálne pred sebou.“

* Ďakujeme za rozhovor!