“Dokonalá improvizácia je taká, ktorá je najautentickejšia.“   07.01.2026

Mario Rom (* 1990) patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej rakúskej a európskej jazzovej scény. Jeho herný štýl sa vyznačuje výraznou intenzitou, energiou, ktorá jeho hre dodáva silnú emóciu. V improvizáciách často s ľahkosťou prepája bebop, avantgardu, funk aj voľné zvukové plochy, pričom veľký dôraz kladie na kolektívnu súhru a hudobný dialóg. Jeho umelecký jazyk formovali aj medzinárodné spolupráce. Jeho hudobný rukopis prirodzene spája jazzovú tradíciu s neustálou inováciou. Na trúbke začal hrať v ôsmich rokoch, pričom jeho prvým učiteľom bol otec Bernd Rom. Neskôr pokračoval v štúdiu na Anton Bruckner Privatuniversität v Linzi, kde sa venoval klasickej aj jazzovej trúbke pod vedením významných pedagógov ako Josef Eidenberger, Laurie Frink a Ralph Alessi. Jeho talent sa preukazoval už v mladosti, keď získal viacero ocenení ako Prima la Musica a Marianne Mendt Jazz Competition. V roku 2010 bol vybraný do projektu Generations Unit, s ktorým nahral svoj prvý profesionálny album. Len o rok neskôr založil svoj najúspešnejší projekt trio – Interzone, ktoré tvoria basgitarista Lukas Kranzelbinder a bubeník Herbert Pirker. Nezvyčajné obsadenie trúbka – kontrabas – bicie a filozofia „všetko je dovolené“ definujú charakter skupiny: rytmická dravosť, odvážna improvizácia a miešanie jazzových štýlov bez akýchkoľvek hraníc. Okrem svojho tria pôsobí aj vo formácii Shake Stew, ktorá získala German Jazz Prize za najlepšiu medzinárodnú kapelu. Účinkuje tiež v projektoch Memplex, Chamber Trio Wolfganga Muthspiela a pravidelne spolupracuje s tuniským hráčom na oud Dhaferom Youssefom V minulosti spolupracoval aj s menami ako Dave Liebman, Christoph Cech, Shabaka Hutchings, Kirk Lightsey, Vienna Art Orchestra, Harri Stojka, Michael Mantler, Harry Sokal, Janus Ensemble, Jazzwerkstatt Wien. Svojou tvorbou prispel aj do dokumentárneho filmu But Beautiful. Od roku 2019 pôsobí Mario Rom ako profesor jazzovej trúbky na Inštitúte pre jazz a improvizovanú hudbu na Anton Bruckner Privatuniversität v Linzi, kde sa venuje pedagogickej práci s mladými hudobníkmi. V exkluzívnom rozhovore sa s nami podelil o svoj náhľad na improvizáciu, vlastnú hudobnú filozofiu, projekt Interzone a aj aktuálne projekty a pôsobenie v úlohe pedagóga. Porozprával aj o práci v svojom minimalistickom triu aj o tom, ako balansuje hudobnú kariéru s rodinou a osobným životom.

 

* Všimol som si, že ste tu na festivale s celou rodinou. Deti majú radi jazz?
Mario Rom: “Povedal by som, že áno, ale ťažko to ovplyvniť, deti majú radi akúkoľvek hudbu, ktorá ich zaujme.“

* Je ťažké byť otcom a zároveň profesionálnym hudobníkom?
MR: “Je to trochu náročnejšie udržať všetko v rovnováhe, pretože okrem hrania učím aj na Univerzite v Linzi. nie vždy sa to úplne darí, ale snažím sa o to."

* Aké predmety vyučujete?
MR: “Predovšetkým hru na trúbke, ale aj hru v ansámbli, didaktiku a pedagogickú prax. No všetko to učím len trubkárov.“

* Čo sú také najčastejšie chyby študentov?
MR: “To je ťažko zovšeobecniť, pretože každý žiak je iný a ja sám sa snažím k ním pristupovať veľmi individuálne. Avšak poslednú dobu si všímam, že telefóny, sociálne siete a nesústredenosť narúšajú skutočné, intenzívne a hĺbkové cvičenie. A keď aj cvičenie ako také nie je problém, tak je to nesústredené počúvanie. Ja sa snažím pri výučbe veľmi zdôrazňovať dôležitosť aktívneho, sústredeného počúvania. Myslím si, že je to jedna z najdôležitejších vecí a je často prehliadaná. Z časti za to môže aj úplne jednoduchý prístup k hudbe a Spotify. Pamätám si časy, keď som sa strašne tešil ako si kúpim nejaké CD a potom som ho počúval, tak stokrát dookola. Keď sa zjednodušil prístup k hudbe spolu s tým aj odišlo také intenzívne počúvanie a sústredenie."

* Pri takom množstve možností, informácií a vplyvov je jednoduché sa stratiť alebo cítiť sa preťažený.
MR: “Určite, dokonca aj mne sa niekedy stane, že sa neviem dlho sústrediť len na jednu jedinú vec, keď už viem, že jedným kliknutím si viem pustiť absolútne všetko. No snažím sa nastavovať sa na také intenzívne sústredenie a nestriedať toho veľa.“

* Spomínali ste aj ansámblovú hru, čo je tam podľa vás najdôležitejšie?
MR: “Opäť je to počúvanie! No v tomto prípade sa netreba zamerať priveľmi na seba, ale skôr na to, čo sa deje okolo vás. Obzvlášť na univerzitách mám pocit, že niektorí študenti si chcú niečo dokázať a ukázať, že poriadne cvičia, že hrajú dosť dobre, že vedia čo robia. Ja sa snažím, aby dali to ego nabok a sústredili sa na to, čo daná hudba a ansámbel ako celok potrebuje."

* Vaša skupina Interzone sa riadi mottom "Všetko je dovolené". Podľa čoho sa rozhodujete, kedy sa držíte hudobných pravidiel a kedy ich porušíte?
MR: “Interzone je hlavne o tom ísť vždy s prúdom. Niečo ako byť úplne ponorený v danom momente a tvoriť niečo spolu. Ono v každom momente počítate s nejakými pravidlami a zároveň v každom momente nepočítate so žiadnymi pravidlami (smiech). Takže vo všeobecnosti si môžete robiť čo chcete. Je len jedno pravidlo, ktoré sa snažíme všetci dodržiavať a to je byť autentický. Lebo len tak to bude znieť dobre, nejde o to, či to bude znieť pekne, ale či to bude znieť tak, ako sa práve daný muzikant cíti. Takže, ak niekto niečo autenticky prinesie do hry, ostatní ho nasledujú a rozvíjajú danú myšlienku, emóciu s ním. Samozrejme hráme aj skladby, ktoré majú jasnú štruktúru a všetko, ale hráme aj skladby, kde je 90% úplne voľná improvizácia - tam sa môže stať čokoľvek. Pre nás to znamená, že štylisticky to môže byť avantgarda, free jazz, noise music, ale kladne aj disco alebo tradicionál na štýl New Orleans. Presne to vyjadruje to naše motto – Všetko je dovolené.“

* Ako sa rozvinul váš vzťah k trúbke naprieč rokmi?
MR: “Ja som bol už úplne od začiatku riadne zblaznený do trúbky a som rád, že sa to doteraz nezmenilo. To, čo sa u mňa výrazne zmenilo sú schopnosti a pôsobenie v trubkárskom triu, čo vôbec nie je jednoduché. Musíte mať už niečo odohraté a zvládnuť udržať vysoký level energie. Taktiež aj v iných kapelách mávam dlhé sólové miesta, takže som sa musel fyzicky zlepšiť, aby som to zvládol uhrať. S odstupom času som sa však nie len fyzicky zlepšil, ale aj našiel efektívnejší spôsob hry. Určite veľkým posunom bolo pre mňa aj hranie v Shake Stew, kde som mal rozsiahle sóla, ktoré som musel uhrať na jeden veľký nádych. Samozrejme, som sa vždy snažil nejako hromadiť a stupňovať energiu, ale váš dych robí presný opak na konci výdychu máte tej fyzickej energie najmenej. Práve takéto technické výzvy a zápasy s nástrojom mi pomohli sa posunúť. Zároveň vás to naučí aj niekedy spomaliť, urobiť pauzu a to by vám určite povedal každý hudobník, že nechávať v sólach priestor je rovnako dôležité ako hra samotná. No nie každý sa tým riadi a vlastne ani ja nie (smiech). Záleží to od štýlu hudby a situácie, ak mám hrať veľmi dlho, tak to jednoducho musím zobrať do úvahy. No aj hranie s priestorom si vyžaduje tréning a musí byť muzikálne a mať zmysel - nemôžete len tak hocikde prestať hrať.“

* Myslím, že to povedal Mozart, že hudba nie je v notách, ale v tichu medzi notami.
MR: “Pauzy určite zohrávajú dôležitú rolu v dramatickosti a napätí. Je však vtipné, že ja sám ich vnímam veľmi dramaticky a prídu mi neskutočne dlhé. Napríklad niekde som nechal priestor a myslel som si aká tam bola veľká pauza, dokonca som si to pamätal, že aký tam vznikol ohromný priestor, no keď som si to spätne vypočul, nebolo to vôbec také dlhé ako som to ja vnímal vo svojej hlave". (smiech).

* Je hra na trúbke fyzicky veľmi náročná oproti ostatným dychovým nástrojom?
MR: “Asi každý dychár bude tvrdiť, že ten jeho nástroj je ten najťažší. No, naozaj si myslím, že trúbka je fyzický náročná. Možnože lesný roh je ešte o niečo ťažší, pretože je to ešte fyzicky náročnejšie nasadiť správny tón. Samotná práca s nátiskom a perami na ňom nie je rovnaká. Bol by som schopný na ňom hrať, ale je to omnoho náročnejšie pre jeho konštrukciu.“

* Možno je to trochu zvláštna otázka, ale považujete sa skôr za skladateľa, ktorý improvizuje alebo za improvizátora, ktorý občas komponuje?
MR: “Snažím sa o sebe uvažovať ako o skladateľovi aj vtedy, keď improvizujem. Samozrejme, považujem sa za skladateľa v tradičnom zmysle slova, keď píšem skladby. No zároveň chcem komponovať neustále aj počas improvizácie. Nechcem len niečo hrať, ale vnímať všetko, čo zahrám ako samostatnú kompozíciu."

* A skladby teda vznikajú prostredníctvom kompozície počas improvizácie?
MR: “Áno, presne tak. Ak ide o improvizáciu v rámci určitej formy, reagujem na túto formu. No ak hrám úplne voľne improvizovanú hudbu, o to viac sa snažím myslieť kompozične. Ja aj komponovanie v rámci formy nevnímam ako niečo zásadne odlišné od improvizácie. Myslím si, že je to v podstate tá istá vec. Tuším Joe Zawinul raz povedal, že jediný rozdiel medzi kompozíciou a improvizáciou je čas. Kompozícia vzniká počas dlhšieho časového obdobia, zatiaľ čo improvizácia sa odohráva priamo v danom okamihu.“

* Povedali by ste, že existuje pre vás dokonalá improvizácia?
MR: “Dokonalá improvizácia je taká, ktorá je najautentickejšia! Samozrejme, existuje veľa spôsobov, ako na túto otázku odpovedať, ale toto je prvá myšlienka, ktorá mi napadla — a možno to aj stačí.“

* Autentická vo vzťahu k vášmu štýlu alebo k niečomu inému?
MR: “ Nie, autentická vo vzťahu k človeku, ktorý hrá. Ak som to ja, tak ide o to, aby to bolo čo najviac autentické — aby to bolo skutočne precítené a aby bol ten človek plne prítomný v danom okamihu. Vtedy je to dobré.“

* Keď skladáte pre kapely Interzone alebo Shake Stew, ako hľadáte rovnováhu medzi spontánnosťou a štruktúrou? Je to niečo, čo nechávate plynúť, alebo o tom vedome premýšľate?
MR: “Shake Stew je v podstate projekt, kde všetku hudbu píše Lukas Kranzelbinder, takže presne neviem, ako k tomu pristupuje on. U mňa sa to však za tie roky prirodzene vyvinulo. Dnes je v mojej hudbe viac štruktúrovaných vecí, popri tých improvizovaných. No nebolo to tak na začiatku. Súvisí to aj s tým, že sme odohrali veľa koncertov s množstvom voľne improvizovaných pasáží, ktoré nakoniec zneli, akoby išlo o skomponované skladby. Z toho potom vznikli nápady a inšpirácie pre ďalšie komponovanie. Niektoré z týchto momentov sa priamo premenili na konkrétne skladby.”

* Včera som sa rozprával s Franzom Hacklom a hovoril v podstate to isté, že jeho cieľom pri improvizácii je, aby znela, akoby bola skomponovaná. Často sa potom nedá rozoznať hranica medzi improvizáciou a kompozíciou.
MR: “Áno, s tým úplne súhlasím.”

* Stalo sa vám niekedy na pódiu, že vás hudba prekvapila?
MR: “Áno, najmä s Interzone. Tam sa prekvapenia dejú stále. Hráme spolu už štrnásť rokov a pomerne pravidelne, nemali sme žiadnu dlhú prestávku. Každý rok sme odohrali naozaj veľa koncertov. Nepamätám si jediný koncert, na ktorom by som sa cítil znudene. Vždy to bolo veľmi svieže, plné prekvapení. To je aj výhoda konceptu, kde je dovolené všetko. Ak má hudba tendenciu začať nás samých trochu nudiť, okamžite urobíme niečo iné alebo sa vydáme iným smerom. Myslím si, že túto energiu publikum vníma, pretože je zrejmé, že sa na pódiu skutočne bavíme.”

* Aké to bolo, keď ste s kapelou cestovali po všetkých piatich kontinentoch? Má to nejaký vplyv na váš hudobný prejav?
MR: “Určite áno. Veľa závisí aj od publika. Myslím, že každé miesto, každý festival, každé publikum je iné a veľmi ovplyvňuje, ako sa cítime a ako hráme. Je to akoby kruh energie — my ako hudobníci dávame energiu a publikum nám niečo vracia, čo nás opäť ovplyvňuje. A cestovanie po svete tento kruh ešte rozširuje. S Interzone alebo aj vo všeobecnosti som hral na všetkých kontinentoch okrem Austrálie — tam som ešte nebol, ale určite by som rád išiel. Každé publikum je iné, od veľmi tichých a zdvorilých ľudí, u ktorých si najprv myslíte, že sa im to veľmi nepáčilo, až po energické publikum v USA, kde po prvej skladbe dostanete standing ovation. To sú veľmi odlišné zážitky a veľmi ovplyvňujú hru.”

* Ako cestovanie a rôzne kultúry inšpirovali vašu hru?
MR: “Veľa rôznych kultúr a štýlov ma ovplyvnilo, či už africká, indická, arabská alebo ázijská hudba. Nie vždy priamo cestovaním, ale aj tým, že sme napríklad v roku 2012 s Interzone hrali v Maroku a Gnawa hudba ma veľmi ovplyvnila. Basista a líder Shake Stew, Lukas, dokonca začal hrať na gymbri. Nie je to tak, že by som chcel presne napodobniť hudbu, ktorú počujem. Skôr, keď cítim určitú energiu alebo atmosféru, začne sa to prirodzene odrážať v tom, čo hráme. Po čase sa tieto vplyvy stávajú súčasťou môjho prejavu. Niekedy sa to deje úplne neúmyselne — jednoducho obdivujem niečo, čo počujem, a v koncertoch sa to začne jemne prejavovať. Je to veľmi multikultúrne. Snažím sa prijímať každú inšpiráciu, ktorú môžem alebo chcem. Africká hudba, orientálna hudba, balkánska hudba — to všetko ma ovplyvnilo. Ako mladší som dokonca hrával na svadbách s balkánskymi hudobníkmi a veľa som sa naučil o ich tradícii. Teraz hrám s Dhaferom Youssefom a učím sa veľa z orientálnej hudby. Je skvelé mať predtým veľa rôznych vplyvov, aby som vedel reagovať a integrovať nové veci, keď sa objavia.”

* Vaša posledná nahrávka bola Eternal Fiction?
MR: “Áno, presne tak. My sme potom urobili ešte live album s Danyèlom Warom - to bola tiež veľká inšpirácia. Ten koncert sme hrali spolu s jeho kapelou, ktorá mala päť perkusionistov a spevákov.”

* Čo je pre vás najdôležitejšie, keď vydávate hudbu?
MR: “Myslím, že je to príbeh alebo hudobný obsah, ktorý má nejaký zmysel. Som dosť kritický, takže sa mi nepáči všetko, čo hráme, ale ak sa na to môžem pozrieť a užiť si to sám, myslím, že je to dobré. Pre mňa je veľmi dôležité, aby hudba bola autentická, energická a zo srdca. Energiu vnímam nielen ako hlasitosť, ale aj v tichých pasážach, aby aj tie mali istú iskru.”

* Vaše trio Interzone je veľmi unikátne — trúbka, kontrabas a bicie. Považujete túto zostavu za oslobodzujúcu alebo limitujúcu?
MR: “Určite oslobodzujúcu. Každý má jasnú rolu — rytmus, basový part a melódia, no zároveň sa môžu role meniť. To umožňuje plynulú hru a slobodu. Samozrejme, sú tu limity, pretože sú len tri nástroje, ale práve to ma baví. V takomto zložení ste nahí, musíte byť kreatívni, aby ste prežili. Aj písanie skladieb je výzva, ale keď sa podarí vytvoriť niečo pekné v tejto minimalistickej zostave, je to pre mňa veľmi uspokojujúce.”

* Stáva sa vám, že počas hry úplne stratíte smer a všetko je chaos?
MR: “Áno, stáva sa to často a dokonca to využívame. Ak sa niekto stratí, môžeme prejsť do úplného chaosu a publikum si to ani nevšimne. V Interzone stále platí motto všetko je dovolené, teda žiadne chyby neexistujú, všetko môže byť súčasťou hry.”

* Vy ste boli aj súčasťou dokumentárneho filmu o kráse.
MR: “Áno - But Beautiful. Dokument skúmal význam krásy a prepojenia. My sme boli zachytený ako kapela v súvislosti s našou vzájomnou interakciou počas hrania.”

* Čo pre vás znamená krása v hudbe?
MR: “Pre mňa je krása, keď hudba prichádza zo srdca a s významom. Keď vidíte, že človek, ktorý hrá, naozaj cíti hudbu, to je pre mňa krása.”

* Ak by ste mohli hrať s kýmkoľvek, živým alebo zosnulým, koho by ste si vybrali?
MR: “To je vždy ťažká otázka. Mohol by som povedať stovky mien, ale v podstate som šťastný s ľuďmi, s ktorými hrávam teraz. Samozrejme, môžem spomenúť Milesa Davisa, Johna Coltranea alebo Ornetta Colemana, ale ide skôr o to, že obdivujem ich hudbu, nie že musím hrať priamo s nimi.”

* Aké sú vaše aktuálne projekty?
MR: “Môj hlavný projekt je stále Interzone, je to pod mojím menom, ale musím povedať, že je to spoločná kapela. Potom hrám so Shake Stew, ktorý je tiež co-lead projektom. Ďalej som členom zoskupenia Memplex, ktoré teraz nerobí veľa koncertov, a väčšinu mojich aktuálnych vystúpení tvorí spolupráca s Dhaferom Youssefom. Okrem toho hrám s Wolfgangom Muthspielom v jeho Chamber Triu, s ktorým sme aj nahrali album. Tento rok plánujeme vydanie albumu aj s Youssefom. To sú momentálne hlavné projekty, v ktorých pôsobím.”

* Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti? Pripravujete nejakú novú hudbu?
MR: “Určite bude ďalší trio album, možno už tento rok. Tiež tento rok oslavujeme 10 rokov Shake Stew, takže pripravujeme aj album s touto kapelou. Myslím si, že to je zatiaľ všetko. Od posledného albumu Interzone už ubehlo nejaké obdobie, takže sa chcem viac venovať svojmu projektu. V posledných rokoch na to nemám toľko priestoru, pretože mám dve malé deti, takže balansujem medzi všetkým. S vlastným projektom je najľahšie udržať rovnováhu medzi osobným a hudobným životom. Kým sú deti malé, snažím sa tráviť s nimi čo najviac času. Samozrejme, aj výučba je súčasťou môjho života, takže to nie je jednoduché. Plán na tento rok je jasný - Shake Stew, vlastné trio a potom ďalšie veci.”

* Skúšajú si deti nejaké hudobné nástroje?
MR: “Áno, najstarší syn začal hrať na husle. Manželka mu pomáha, kedže hrá na violoncello. Mladší má tri roky, rozpráva a občas chce skúšať trúbku alebo violu a rôzne veci, takže nikdy neviete. Nemusia byť hudobníkmi, ale ak ich hudba baví, je to krásna vec.”

* Ďakujeme vám veľmi pekne za rozhovor!