„V školstve sa časť jazzovej slobody stráca!“   08.05.2023

Virtuózny klavirista a skladateľ Hans Lüdemann (* 1961) je neodmysliteľnou súčasťou nemeckej a európskej scény. Rodák z Hamburgu pôsobil v rôznych kútoch sveta vrátane amerického kontinentu, kde bol v mestách Los Angels a Filadelfia. Lüdemann vydal množstvo renomovaných albumov a objavil sa po boku etablovaných mien ako Jan Garbarek, Marc Ducret, Mark Feldman, Sol Gabetta, Dobet Gnahoré, Roger Hanschel, Lee Konitz, Joachim Kühn, Albert Mangelsdorff, Phil Minton, Angelika Niescier a mnoho ďalších. Aktuálne už niekoľko dekád pôsobí v Kolíne nad Rýnom, kde je dôležitou súčasťou miestnej jazzovej scény. Jeho projekty a tvorivosť však presahujú hranice jedného štátu, či dokonca jedného kontinentu. Pre svoju pestrú tvorbu je aj niekedy nazývaný pútnik medzi svetmi, nakoľko prepája množstvo vplyvov z rôznych kontinentov, ale najmä z Európy a Afriky. Jedným z jeho vyvrcholení multikultúrnych ambícii je súčasný obrovský projekt TransEuropeExpress, kde prepája rôzne kultúry s rôznymi hosťami v pripravovanej sérii viacerých albumov. Tento projekt, jeho zámer a podstatu nám priblížil detailnejšie v rozhovore. Hans Lüdemann taktiež rád experimentuje so zvukom, pre obohatenie klavírneho zvuku si vytvoril virtuálny klavír, ktorí dokáže hrať mikrotonálne. Okrem toho sa venuje aj väčším orchestrálnym kompozíciám, pričom komponoval pre rozličné telesá vrátane renomovaných big bandov ako WDR, SWR, hR, Ensemble Indigo, či bigband NDR. Jeho kompozície sa rozprestierajú od sólo tvorby, cez komorné telesá, zbory, big bandy až po orchestre. V súčasnosti dokonca pracuje na zaujímavom prepojení opery a jazzu. Viac sa už dozviete v exkluzívnom rozhovore, ktorý sme s ním realizovali jazzoivom veľtrhu Jazzahead! 2023, ktorý skončil iba pred týždňom.

 

* Učili ste na viacerých univerzitách a viedli ste mnoho workshopov. Ako sa zmenil spôsob výučby jazzu? Mám pocit, že mladí jazzmeni sa dnes skôr vzdelávajú v inštitúciách, než na jam session a z nahrávok ako kedysi.
Hans Lüdemann: "V minulosti som učil veľa a aj viedol workshopy, ale posledné roky už je toho menej. Minulý rok som mal len jeden workshop na konzervatóriu v Taliansku. S pravidelným učením som prestal od mojej poslednej návštevy v Amerike. Zaberá to veľa času a ja mám teraz množstvo projektov. Áno, výučba sa zmenila dramaticky! Keď som začínal s klavírom ako malý chlapec, neexistovala v Nemecku žiadna jazzová škola. Učiteľ ma učil hrať klasickú hudbu. Prvý jazzový workshop v okolí, kde som mal možnosť získať nejaké vedomosti, sa uskutočnil, až keď som mal osemnásť rokov. Viedol ho vtedy Joachim Kühn. Mal som veľké šťastie, že som ho vtedy spoznal. Kühn žil tiež ako ja v Hamburgu, takže som mohol uňho súkromne študovať. Samozrejme, že dnes je to štúdium iné a určite mi chýbajú tie časy jam session a jazzovej komunity. Bolo to pre mňa zaujímavé hrať so staršou generáciou legiend ako Albert Mangelsdorff a Heinz Sauer. Oni nemali absolútne žiadne školstvo vo svojom čase. Ja som bol z prvej generácie jazzmenov, čo mali príležitosť študovať na prvej jazzovej škole v Kolíne nad Rýnom a v tom čase bolo zaujímavé, že staršia generácia sa na to pozerala skepticky. Kolegovia mi hovorili, že by som nemal ísť do školy, že je to zlé a jazz ma tam nenaučia. Čiže ja som taký polovičný samouk a polovičný žiak, čo prešiel vzdelaním. Vtedy to samozrejme bolo úplne nové, takže aj škola nemala taký systém a štruktúru vzdelávania ako dnešné inštitúcie. V konečnom dôsledku som však rád, že som išiel a vnímam to pozitívne. Celé to bolo však veľmi otvorené, voľné a učenie nebolo prísne organizované. Mal som tam veľkú slobodu, oproti súčasnému systému, čo mi možno trochu aj chýba. Mohli ste si robiť svoju hudbu a nikto vám takpovediac nemohol do toho nič povedať (smiech). Dnes mám dojem, že študent musí prejsť množstvom levelov, až sa dostane k slobode a voľnosti. Taktiež sa mi zdá, že to štúdium je omnoho ťažšie a časť tej slobody sa už úplne stratila. Čo je samozrejme v rozpore s jazzovou hudbou, pretože tá doslova potrebuje slobodu. Niekedy je takou mojou vnútornou túžbou, aby sme mohli vytvárať viac takého slobodného priestoru. V súčasnosti už je len veľmi máličko jazzmenov, ktorí neučia a nie sú oklieštení akademickým systémom. Ja som aj vlastne istým spôsobom rád, že nie som v akademickom prostredí a môžem mať slobodu ako umelec!"

* Spomenuli ste dôležitosť slobody, je to atribút, ktorý je vždy prítomný vo vašej hudbe?
HL: "Mám pocit, akoby to bol základ hudby, základ samotného jazzu. Čítal som jeden rozhovor s Wayneom Shorterom a v ňom sa mi páčilo, že Wayne nazval svoju hudbu Duty-free hudba (Hudba bez cla). Podľa mňa hlavnou vecou v jazze je, že sa nikto nesmie cítiť stlačený do nejakého boxu alebo pod nátlakom, či už ako sólo umelec alebo v skupine. Každý by mal mať pocit priestoru pre slobodu vyjadrenia v hudbe. Ak toto hudba tým spôsobom ako je písaná nedovoľuje, tak podľa mňa nie je taká silná a nemá taký dopad na poslucháča. Je to akoby základná požiadavka pre jazzovú hudbu, mať tam slobodu."

* Veľkú časť vašej kariéry ste strávili v Kolíne nad Rýnom, kde bola veľmi pestrá, experimentálna a živá jazzová scéna. Bol aj toto faktor, ktorý vás podnietil hľadať nové možnosti tvorivosti?
HL: "Áno, určite. Ja som sa tam presťahoval v 80-tych rokoch z Hamburgu, pretože tam bola prvá jazzová škola. Dovolím si tvrdiť, že v tom čase v Kolíne bola asi najdôležitejšia jazzová scéna v Nemecku. Dokonca tam chodili aj umelci z okolitých štátov. Mohla za to najviac asi tá škola, pretože pritiahla množstvo mladej, kreatívnej generácie do mesta. Berlín v tom čase ešte školu nemal. Množstvo skvelých mladých hudobníkov vytvorilo experimentálnu atmosféru v meste a snažili sa posúvať jazz ako sa dalo. Založili sme iniciatívu pre jazz a chceli sme, aby vznikol klub a podujatia, a to všetko sa už dnes dávno podarilo. Jeden čas sa zdalo, že všetko potom odišlo do Berlína, ale dnes je zasa veľký prílev ľudí do Kolína. Jazzová scéna je tam stále veľmi živá, máme tam vynikajúcu jazzovú konferenciu a nový jazzový festival. V Kolíne žijem dodnes, aj keď sa niekedy zdržiavam v Amerike, Taliansku, vždy sa tam nakoniec vrátim."

* Váš prístup k hudbe je neobvyklý. Čo pre vás hudba znamená?
HL: "Samozrejme, na takej základnej úrovni je to stále pre mňa hlavná vášeň od malička. Ja nepochádzam z hudobnej rodiny, takže bolo to čisto len moje chcenie a záľuba. Hudba mi vždy prinášala veľkú radosť. Vždy som sa chcel nejako prostredníctvom hudby vyjadrovať. Teda moja prvotná motivácia v hudbe bola, že chcem tvoriť vlastnú hudbu, aby som mohol vyjadriť svoje myšlienky, idey a sny. Druhý aspekt hudobného zanietenia pramení v mojich bratoch. Od malička sme spolu veľa jamovali. Síce to nebola nejaká vysoká úroveň hrania, ale mali sme také intímne puto a spoločné hranie nás veľmi napĺňalo. Zaujímavosťou je, že to vo mne ostalo tak zakorenené, že keď staviam kapelu alebo nejaký projekt, tak sa snažím nájsť ľudí, s ktorými by som prežíval podobnú blízkosť ako s mojimi bratmi. Aby som sa tam cítil ako v rodine, a to je možno aj dôvod, prečo nezvyknem robiť krátkodobé projekty a dlhodobo pracujem s tými istými hudobníkmi, pretože sa chcem s ľuďmi spojiť a spoznávať ich dlhodobejšie, aby sme si vytvorili puto. To je pre mňa aj obrovský rozdiel v jazze od inej hudby. V jazze mám pocit, že hudobníci viac spolu komunikujú prostredníctvom hudby, akoby sa spolu rozprávali, a preto tam musí byť porozumenie a blízkosť, pretože potom si máte viacej čo povedať."

* Vaši bratia sa stále venujú hudbe?
HL: "Nie, nestali sa hudobníkmi, ale stále sme si veľmi blízky."

* Počas vašej kariéry ste hrali s množstvom vynikajúcich hudobníkov, kto vás najviac posunul vpred?
HL: "To je ťažké povedať. Keď ste veľmi mladý a stretnete niekoho ako Joachim Kühn, tak je to proste úžasný, silný zážitok a zanechá to vo vás stopu. Pre mladého človeka je všetko tak nové, že je všetko príležitosťou k učeniu. Taktiež, keď som hral s Janom Garbarekom, mal som len 24 rokov a on už bol veľká hviezda, veľa som sa pri ňom naučil. On mal úžasný sluch, počul každú notu a hneď na ňu okamžite reagoval. Ak ste hrali hlasnejšie alebo niečo zmenili on na to hneď reagoval. Bola to úžasná škola koncentrácie, muzikálnosti a cítenia. Každá skúsenosť v živote hudobníka a hranie je dôležité, nie len so slávnymi menami. Samozrejme, s čím lepšími hudobníkmi hráte, tak aj vy budete hrať o toľko lepšie. Takže je dôležité obklopovať sa hudobníkmi, ktorí vás majú kam posunúť."

* Hrali ste s mnohými hudobníkmi z Ameriky a z rôznych kontinentov. Pociťujete rozdiely v hre?
HL: "Samozrejme, je to úplne iné. Teraz som si akurát založil nové trio s mladými hudobníkmi z New Yorku - Nick Dunston a Savannah Harris. To trio má taký iný úder. Ja som v Amerike prežil mnoho rokov ako študent a neskôr ako profesor. Jeden z hlavných rozdielov je, že hudbe sa tam venujú intenzívnejšie. Na strednej škole som bol v big bande a každý deň sme začínali jednu hodinu big bandom a to nebola žiadna hudobná škola, ale obyčajná stredná škola. Takže ak ste študentom v Amerike, už od malička získavate takéto skúsenosti s hraním, ktoré my v Európe v škole nemáme. Títo mladí hudobníci si potom vycibria frázy, že znejú už skoro ako profesionáli. Je to tam veľmi prakticky založené. V Nemecku bolo hudobné vzdelanie z veľkej časti zamerané viacej na teóriu. Americkí hudobníci vďaka tomu veľmi dobre čítajú hudbu, hrajú s ľahkosťou, lebo majú viac skúseností už od malička s vystupovaním a hraním. Samozrejme, ešte ďalší rozdiel je prepojenie na jazzovú históriu. Pre nich je to ako folklórna hudba pre nás, sú to ich korene. Ľudia tam spoznávajú jazzové štandardy, aj keď sa nevenujú hudbe a vedia sa s nimi stotožniť. Niektorí európski hudobníci sú samozrejme na tom podobne, pretože tieto kultúrne svety majú medzi sebou veľkú výmenu, ale aj tak cítite rozdiely v štýle hry. Preto, keď teraz hrám s Nickom a Savannah, tak mi to pripomína časy, keď ja som bol v USA, lebo to cítim z tej hudby. Rytmicky je to silné a swing naozaj swinguje."

* Ste dobre známy aj ako skladateľ. Čo pre vás znamená kompozícia a ako k nej pristupujete?
HL: "Pre mňa je kompozícia veľmi dôležitá. Posledné roky som strávil komponovaním takmer každý deň. Ja mám samozrejme rád aj voľnú improvizáciu, ale nie som 100% presvedčený, keď je to len improvizované. Napríklad raz som robil jedno klavírne duo s Paul Bleyom a on mal ideológiu, že nič nesmie byť zapísané, žiadne témy, melódie, všetko musela byť improvizácia. Na druhú stranu som skomponoval aj klasické etudy pre klavír, notu po note, a to je tiež extrém, ktorý mi nevyhovuje. Vždy, keď ich hrám, tak sa pristihnem, že z nich vybočím niekam inam a niečo improvizujem. Pre mňa je to zaujímavejšie ak je tam istá rovnováha medzi kompozíciou a improvizáciou. Takže ja vždy hľadám akúsi rovnováhu v týchto procesoch."

* Komponujete spôsobom, že aj improvizácia je z časti riadená alebo nechávate väčšiu slobodu?
HL: "Je to áno, ale aj nie. Ak je niekde vypísaný voľný improvizačný úsek a hudobníci majú dobrý cit, tak aj tak si to prepoja s tým materiálom, ktorý bol zapísaný. Pretože, ak ho hrali, tak už akoby povedali nejakú vetu a väčšinou si ten dialóg vyžaduje pokračovanie. Ak by ste túto niť úplne pretrhli, tak v strede skladby začínate úplne nové hudobné dielo a to, čo ste mali predtým, prestane dávať zmysel. Takže podľa mňa dobrá a zaujímavá voľná improvizácia je vtedy, ak si zoberiete idey z komponovanej časti a rozviniete ich alebo prenesiete niekam úplne inam, no má to nejakú spojitosť. Pre mňa je už od počiatku vlastne improvizácia s kompozíciou úzko spätá, pretože ja tak pracujem stále. Niečo improvizujem, potom si to zapíšem, niekedy to následne ešte modifikujem a niečo dokomponujem. Je to taká výmena slov medzi improvizáciou a kompozíciou a niekedy jeden povie viac ako druhý. No jeden bez druhého by nefungovali. Niektorí hudobníci sú možno lepší improvizátori, ale ja keď niečo zaimprovizujem, ešte často to viem potom v kompozičnom procese vylepšiť."

* Chcel by som sa trochu rozprávať o vašom virtuálnom klavíri, tento nástroj ste vytvorili pre hľadanie nového zvuku. Pracujete s ním ešte v súčasnosti? Plánujete aj nejako inak objavovať nové možnosti klavíru?
HL: "Virtuálny klavír som často nepoužíval posledné roky. Samozrejme, za týmto nástrojom stal primárne nápad ako hrať mikrotonálne. Ešte stále mám tento nástroj veľmi rád a určite s ním budem pracovať. Viete klavír má svoje limity, tým, že je obmedzený len na dvanásť kláves, takže je veľa nôt, ktoré existujú medzi nimi. Taký trubkár, gitarista, či huslista ich môžu hrať. Takže niekedy sa vám žiada zahrať alebo počujete v hlave notu, ktorá je medzi dvoma tónmi na klaviatúre, ale zahrať ju nemôžete. Takže virtuálny klavír vznikol ako nástroj, ktorý rozširuje možnosti klavíru, ale zároveň aj ako nástroj, s ktorým sa dá pristupovať k ostatným hudobným kultúram, napríklad na východe, ktoré používajú mikrotonalitu. Aj jeden z prvých skladateľov mikrotonality, Čech Alois Hába sa dostal k mikrotonalite skrz folklórnu hudbu svojej oblasti. Pracovať s mikrotonalitou nie je jednoduché, musíte to používať s citom, ale určite sa k tomu ešte vrátim."

* Nerozmýšľali ste nad používaním fyzického mikrotonálneho klavíru?
HL: Samozrejme, skúšal som mikrotonálny klavír, ktorý vlastnil Alois Hába v pražskom múzeu. Určite by som si v budúcnosti ešte rád na ňom zahral, ale virtuálny mikrotonálny klavír má veľkú výhodu a to je kompaktnosť. Mikrotonálne klavíre sú veľmi obrovské a môj systém potrebuje len počítač a obyčajné klávesy."

* Ako ste sa dostali k maďarskému vydavateľstvu BMC Records?
HL: "Je to vďaka francúzskemu kontrabasistovi Sébastien Boisseauovi. On bol jeden z prvých francúzskych hudobníkov v BMC Records, pretože hrával s maďarským gitaristom Gáborom Gadom. V roku 2007 sme si založili trio so Sébastienom Boisseauom a Dejanom Terzicom. Sébastien potom povedal v BMC Records o našom triu a manažér Tamás Bognár si ho prišiel vypočuť na Jazzdor festival v Štrasburgu. Po koncerte prišiel za mnou do zákulisia a povedal, že chce so mnou nahrávať. Odvtedy sa začalo moje pôsobenie v BMC Records a trvá dodnes. S vydavateľstvom mám veľmi silný vzťah a som z toho šťastný!"

* Máte tam svoju umeleckú slobodu?
HL: "Samozrejme, mám tam veľa slobody a mohol som tam nahrávať rôzne projekty od sólo albumov až po odlišné zoskupenia."

* Vo vydavateľstve ste vydali aj projekt TransEuroExpress, s ktorým máte teraz aj nový album – On The Edges 1. Z číslovky je jasné, že chystáte z toho väčšiu sériu, môžete nám o tom porozprávať viac? Taktiež mám pocit, že tento projekt je trochu odklon od toho, čo ste robili doteraz - ako k tomu došlo?
HL: "Samozrejme, áno je to niečo iné. Idea za projektom je, že na albumoch sa budú postupne objavovať iní hostia, ale každý bude mať úplne odlišné kultúrne zázemie, osobnosť, charakter a nápady. Ja sa snažím v týchto albumoch ako keby ustúpiť do úzadia a nechať hosťa, aby jeho nápady a charakter vyšli viac na povrch. Potom sa tomu adaptujem a vzniká z toho taká fúzia hudobného cítenia a charakteru danej osobnosti s mojím prístupom. Niekedy to vyjde, že je to viac homogénne a inokedy sa medzi týmito prístupmi vytvára väčší kontrast, ale ide o ten prístup, že je to ako kreatívny proces. Je to veľmi osobný projekt, pretože dosť závisí na osobách, ktoré si vyberiem ako hostí na jednotlivých albumoch. Samozrejme snažím sa aj tu vyjsť z nejakej rutiny a pozvať si aj hostí, s ktorými nemám až takú skúsenosť. Na prvom albume sme mali napríklad hráča na strunové nástroje a speváka Majid Bekkasa a s ním som v minulosti hral len jedenkrát spolu s Joachimom Kühnom v jednom projekte. Aj keď som ho veľmi nepoznal vedel som, že je zaujímavá osobnosť, a že by sme vedeli vytvoriť spolu niečo jedinečné. Tento projekt je takým experimentom, pretože vlastne dopredu neviete ako to pôjde a k akému výsledku sa s daným hosťom dopracujete. Je to taký risk, že to môže aj zlyhať, ale to je to, čo udržuje tento projekt zaujímavým a živým. Ak by som si len písal hudbu a niekoho si pozval, aby ju hral, tak to by bolo úplne o niečom inom."

* Aký je ďalší krok s týmto projektom?
HL: "Aktuálne už máme nahraté ďalšie dva albumy, čiže nachádzame sa na čísle On The Edges 3. Ešte budú ďalšie dva albumy, čiže dokopy ich bude 5. Druhý album sme nahrali so švédskou speváčkou Sofiiou Jernberg. Tretí album sa bude volať Roman Express a bude mať dvoch talianskych hostí - akordeonistu Lucian Biondiniho a klaviristku Ritu Marcotulli. Po piatich albumoch, by som chcel ešte urobiť jeden, v ktorom sa vlastne všetci títo hostia spoja a vyfarbí sa tým ako keby jeden veľký európsky hudobný obraz. V najbližšom albume by sme mali zamieriť k južnej časti Európy a posledný album bude s poľskými hosťami. Ja už si aj postupne pripravujem, niektoré hudobné časti na to veľkolepé záverečné spojenie!"

* Aké je prepojenie projektu TransEuropeExpress – On The Edges s prvým albumom TransEuropeExpress – Poly Jazz?
HL: "Ansámbel TransEuropeExpress najprv vznikol na objednávku Goetheho inštitútu vo Francúzku. Bolo to desať rokov dozadu a vtedy sa oslavovalo 50-te výročie medzinárodnej dohody medzi Francúzskom a Nemeckom. Takže idea bola prepojiť v ansámbli francúzskych a nemeckých umelcov. Ja som bol zo začiatku skeptický, ale povedal som si, že je to dobrá príležitosť, tak som sa do toho pustil. Ja som si mohol sám vybrať francúzskych aj nemeckých hudobníkov, a tak sa zrodila skupina TransEuropeExpress. Potom, keď sme sa rozhodli s projektom pokračovať, nejako sa mi žiadalo to rozšíriť, predsa len v názve máme EuropeExpress, takže prepojenie Francúzska a Nemecka nestačí. Tak sa zrodila myšlienka projektu, tak, ako už funguje dnes."

* Aké sú teraz vaše hlavné projekty a čo plánujete do budúcnosti?
HL: Vždy spm sa venoval sólovému klavíru, takže to je niečo, čomu by som sa chcel znovu venovať. Momentálne pracujem na opere, ktorú musím dopísať - je to na objednávku z Kolínskej opery. Taktiež budem hrať k výročiu Kolínskeho koncertu a Operného domu v Kolíne. Už som to robil v roku 2015, takže bude to vlastne akoby pocta a odkaz k tomuto koncertu. Moje aktuálne kapely sú TransEUropeExpress, Trio Ivoire, Trio so Sébastienom a Dejanom. V blízkej dobe mám tiež naplánované duo koncerty s Gianluigi Trovesim."

* To je zaujímavé, ste aj autorom libreta pre túto operu?
HL: "Z väčšej časti áno. Je to náročný projekt a už na ňom pracujem viac ako 3 roky."

* Bude mať štandardne tri akty?
HL: "Nie - budú až štyri."

* Aký bude mať štýl táto opera, je to len klasická hudba alebo tam budú aj jazzové prvky?
HL: "Áno, objaví sa tam aj jazz a je to náročné a najväčšia výzva tohto projektu, pretože je to v klasickej opere s orchestrom, zbormi a opernými sólistami. Som s nimi v kontakte a viem, že jedna zo sólistiek je aj jazzová speváčka, takže možno tam bude aj niečo jazzové a improvizované. Taktiež chcem doplniť orchester o pár jazzových umelcov. Určite to nebude jednoduché skĺbiť klasickú operu a jazz - toho som si vedomí a stále na to myslím pri písaní novej hudby pre tento projekt. V opere je však teraz mladý talentovaný team a verím, že zvládnu aj vybočenie od Wagnera k niečomu inému (smiech)."

* Držíme palce a ďakujeme za rozhovor!