“Dobrá improvizácia musí mať dramaturgiu.“   01.03.2024

Vo svete súčasnej hudby Max Andrzejewski (* 1986) vyniká ako dynamický bubeník, ktorý posúva hranice rytmu a zvuku. Ako hudobník, skladateľ a improvizátor si Andrzejewski vydláždil jedinečnú cestu, keď do svojej podmanivej zvukovej mozaiky spája prvky jazzu, rocku, klasickej a experimentálnej hudby. Andrzejewski sa narodil a vyrastal v Berlíne a už od útleho veku bol ponorený do pulzujúcej hudobnej scény mesta. Svoje schopnosti zdokonaľoval prostredníctvom formálneho vzdelávania a rozsiahlej spolupráce s kolegami hudobníkmi, pričom si kreoval štýl, ktorý je technicky pôsobivý a zároveň hlboko expresívny. Jednou z Andrzejewského charakteristických čŕt je jeho nebojácny prístup k experimentovaniu. Neustále hľadá nové spôsoby, ako vyzvať seba a svoje publikum, či už prostredníctvom zložitých rytmických vzorov, nekonvenčnej inštrumentácie alebo odvážnych improvizačných zmien a skokov do neznáma. Jeho ochota prekračovať tradičné hranice mu priniesla uznanie doma aj na medzinárodnej scéne. Dôležitým aspektom Andrzejewského práce je jeho odhodlanie a schopnosť spolupracovať v hudobnej komunikácii. Darí sa mu v prostredí rôznych väčších obsadení, kde sa môže zapojiť do hudobného dialógu s ostatnými hráčmi a navzájom od seba odrážať nápady v reálnom čase. Tento duch spolupráce viedol k početným plodným spoluprácam s hudobníkmi z rôznych prostredí, čím obohatil jeho umeleckú paletu a rozšíril jeho zvukové obzory. Andrzejewski je aj okrem úlohy interpreta aj plodným skladateľom, ktorý vytvára zložité kompozície, ktoré slúžia ako rámce pre improvizáciu. Jeho skladby často stierajú hranice medzi písaným zápisom a spontánnym prejavom a pozývajú interpretov, aby do hudby vložili svoju vlastnú osobnosť. Aktuálne uzrel svetlo sveta aj jeho zaujímavý projekt postavený na ukrajinských piesňach a netradičnej inštrumentácii, v ktorej skĺbil historické nástroje ako theorba, viola da gamba spolu s elektronikou. Túto netradičnú fúziu si môžete vypočuť tu. Aj o tomto projekte sa podelil s nami v exkluzívnom rozhovore a priblížil svoje iné hudobné projekty, umeleckú víziu a načrtol, čo ho čaká v blízkej budúcnosti.

 

* Máte poľské meno, aké je vaše prepojenie s touto krajinou?
Max Andrzejewski: “Ja som sa narodil a žijem v Nemecku. Môj dedko bol Poliak a vojak počas druhej svetovej vojny. Ako vojak poľskej armády ho zajali Nemci a poslali pracovať na poliach, kde žila moja babka ešte ako tínedžerka. Tam sa spoznali, zaľúbili sa a dedko tam už ostal. Ja ani poľsky neviem rozprávať, dedko nenaučil ocina a teda ani mne to nemal kto odovzdať. Predpokladám, že to asi bolo pre dedka bolestivé.“

* Ste v kontakte so svojimi koreňmi? Zaujíma vás poľská hudba?
MA: “Určite. Aktuálne som aj v zoskupení s poľským saxofonistom Marekom Pospieszalskim. Vždy som veľmi rád, keď hráme v Poľsku, pretože naozaj tam cítim nejaké prepojenie. Taktiež sa zaujímam aj o poľskú ľudovú hudbu. Práve táto skupina, ktorú som spomínal hrá ľudové piesne, ale v takom veľmi otvorenom free jazzovom duchu.“

* Ako ste sa dostali k improvizovanej scéne?
MA: “Ja som mal k voľne improvizovanej hudbe vždy blízko, nakoľko som aj študoval jazz na konzervatóriu. Vtedy som sa samozrejme venoval takému tradičnejšiemu jazzu a štandardom.“

*Kedy ste prepadli vášni k jazzu?
MA: “Dá sa povedať, že už ako dieťa. Otec ma brával na koncerty takého ľahšieho, dobre počúvateľného funky-jazzu a mne sa to veľmi páčilo. Potom som už začal študovať a vtedy ma začal zaujímať už modernejší, súčasný jazz. K improvizovanej hudbe som sa dostal bližšie cez workshop počas štúdii v Kolíne. Odvtedy som sa už držal tejto cesty. Dlhé roky som robieval voľne improvizované koncerty v Berlíne. Potom som však začal hľadať nejakú rovnováhu a vzťah medzi komponovanými prvkami a voľnou improvizáciou a tomu sa venujem dodnes. Je to omnoho zaujímavejšie, keď sa môžete niečoho chytiť a máte štartovný bod, od ktorého sa to môže rozvinúť ktorýmkoľvek smerom.“

* Kolín má pomerne živú experimentálnu a improvizačnú hudobnú scénu, takže je to pochopiteľné, že vás to tam inšpirovalo.
MA: “Áno, teraz to tak je, ale práveže vtedy, keď som sa tam tomu venoval, bolo veľa jazzových kapiel, ale len malé množstvo išlo smerom voľnej improvizácie.“

* Z koncertu, ktorý sme si mohli vypočuť tu na Saalfelden Jazz Festivale 2023 bolo koľko komponované a koľko voľná improvizácia?
MA: “Bolo to v takej presnej rovnováhe, že asi polovica koncertu bola komponovaná a polovica len voľná improvizácia.“

* Je to zaujímavý projekt - môžete nám ho trochu priblížiť? Vaša rytmická zložka tam pôsobila takým esenciálnym, surovým, domorodým, kmeňovým charakterom.
MA: “Som rád, že to spomínate. Projekt Training začal ako duo spolu s Johannesom Schleiermacherom, ktoré si pozýva vždy iného umelca na spoluprácu. Začali sme spolu s rockovým gitaristom Johnom Dieterichom. Bolo to počas covidu, takže sme sa vlastne ani nikdy predtým nestretli. Neskôr sa projekt Training začal otvárať rôznym spoluprácam ako napríklad teraz s Ruth Goller. Ju som spoznal cez jej skvelý projekt Skylla, čo je len jej sólo hranie na basgitaru, spev a ďalšie dva vokály. Tak ma zaujal, že keď ma oslovil festival, aby som prizval nejakých ľudí do improvizovaného projektu, s Johannesom sme sa zhodli, že musíme niečo s ňou podniknúť a sme ju oslovili. Projekt Training je postavený hlavne na tom, že tam pracujeme s jednoduchými nápadmi a kompozíciami. Sú to skôr také menšie fragmenty, toho komponovaného materiálu je tam málo. Stále tam hľadáme nové možnosti ako daný materiál pretvárať. Spomínali ste však domorodý, kmeňový charakter a to je naozaj niečo, o čo sa snažíme. Grooves a rytmy, ktoré používame majú rituálny charakter a snažíme sa v nich hrať veľmi rubato a takým spôsobom, že neviete, kde presne je prvá doba, čo je presne typický rytmický jav kmeňovej a domorodej rytmickej hudby.“

* Mohli sme vás počuť dnes hrať aj na gitare - je to niečo nové?
MA: “Áno, na to som sa podujal len s týmto projektom a je to asi tak štvrtýkrát, čo som bol na pódiu s gitarou (smiech). Nie som však nejaký dobrý gitarista (smiech). Ale mám ten nástroj rád a niekedy na ňom aj skladám. Je to samozrejme pre mňa trošku výzva.“

* Keď už spomíname gitaru a vašu náklonnosť k nej, tak ku gitare rozhodne patrí rocková hudba. Vo vašom bubnovaní je cítiť esenciu a ráznosť rockovej hudby, ste ňou inšpirovaný?
MA: “Ja som v skutočnosti rock nikdy nehral. Keď som bol mladší hral som občas rôzne populárne veci, ale nemal som nikdy rockovú kapelu v pravom slova zmysle. Spomínanú ráznosť a možno takú väčšiu dynamickosť a surovosť bubnovania som nadobudol, keď som začal hrať voľne improvizovanú tvorbu. O rock sa však veľmi zaujímam preto sme si aj vybrali Johna Dietericha z experimentálnej rockovej kapely Deerhoof, ktorá patrí k mojím obľubeným. Najbližšie, ako som sa dostal k rocku je v experimentálnej folk-rockovej skupine Companion Songs. Najviac energická a asi najhlučnejšia rocková skupina, v ktorej pôsobím je u gitaristu Juliena Despreza. V konečnom dôsledku by som sa nenazýval rockovým bubeníkom, ale vždy ma zaujímala takáto hudba. Na druhej strane, tak ako ma zaujímala aj energická, rocková tvorba, tak rovnako sa vyžívam aj v príjemnej, pokojnej hudbe.“

* Študovali ste v Kolíne a v Berlíne. Tam je veľmi pestrá a otvorená hudobná scéna. Vplývalo to nejako na váš štylistický vývoj?
MA: “Áno, je to tak. Určite do istej miery áno. Ako som spomínal v Kolíne bola viac moderná jazzová scéna v tom čase, ale nie veľmi experimentálna. V Kolíne som získal dobre základy a prehľad v jazze. Neskôr som išiel študovať do Berlína na pozvanie učiteľa, bubeníka Johna Hollenbecka, ktorý ma počul hrať a zavolal ma tam. Jeho štýl a spôsob hry som obdivoval, takže som sa chopil tejto príležitosti. V Berlíne bola scéna omnoho otvorenejšia a experimentálnejšia, tam sa mi začali viac otvárať obzory. Dobre však bolo, že som mal oboje - aj jazzové pozadie a aj neskôr skúsenosť s otvorenejšou hudbou.“

* Venovali ste sa aj striktnej tradícii a straight-ahead jazzu?
MA: “Áno v minulosti som sa venoval aj mainstreamovému jazzu, ale neskôr som stratil záujem pokračovať v tomto smere. Miloval som túto hudbu, keď som ju hral, ale potom som si uvedomil, že nejako to nie je môj štýl hudby, aj keď ju mám stále rád. Taktiež to bolo aj preto, lebo som chcel začať viac rozvíjať svoju vlastnú tvorbu.“

* Keď spomínate vlastnú tvorbu. Váš najväčší projekt je Hütte, ale tam ťažko hovoriť o nejakom jednotvárnom projekte, pretože v jeho jadre stojí neustála transformácia.
MA: “No, je to akoby viac projektov v jednom projekte. S týmto projektom som začal pred dvanástimi rokmi. Bola to vlastne kapela, ktorú som zostavil na záver svojho štúdia na univerzite. To bolo naše prvé vystúpenie a po pár koncertoch sme dostali cenu Neue Deutsche Jazzpreis, čo nám veľmi pomohlo v ďalších koncertoch. Po tomto období som však nadobudol pocit, že to chcem nejako rozšíriť, tak som sa rozhodol pridať ku kapele vokálny ansámbel. Neskôr sa táto vokálna zložka ešte zväčšila (smiech). Fascinovala a stále ma fascinuje práca s vokálom, tak to poháňalo tieto zmeny. Potom ma oslovil jeden festival, aby sme urobili tribute projekt, tak sme sa zamerali na britského bubeníka a speváka Roberta Wyatta. Po všetkých týchto adventúrach som cítil potrebu vrátiť sa k pôvodnému soundu a jadru kapely, teda sme to okresali na pôvodné kvarteto. Album v tejto zostave vyjde už o mesiac a volá sa Reduce. Samozrejme aj preto, že sme sa zredukovali z veľkého počtu, ale má to aj sekundárny význam. Hůtte bola vždy pomerne veľmi energická kapela, no teraz sme sa stiahli viac k takému kontrastnejšiemu jemnejšiemu štýlu. Zároveň je to zredukované aj v iných zložkách. V tvorbe som často využíval také minimalistické, repetitívne slučky, ktoré nemajú ani začiatok ani koniec. Takto asi môžem zhrnúť ten album a je to naozaj niečo úplne odlišné, čo sme robili doteraz.“

* Čo ďalšie čaká projekt Hütte?
MA: “Aktuálne pripravujeme koncertné turné k novému albumu. Je to úplne nový projekt, takže teraz sa naozaj musíme koncentrovať len na toto, aby nový program fungoval aj v podmienkach živého koncertu. Potom, čo nás čaká ešte neviem."

* Nedávno ste zložili aj symfóniu na objednávku. Nerobila vám problém inštrumentácia? Použili ste tam aj nejaké jazzové prvky?
MA: “Písalo sa mi to dobre. Posledné roky som komponoval veľa diel v duchu súčasnej klasickej hudby, takže už som s tým mal nejaké skúsenosti. Je však pravda, že častejšie píšem pre komornejšie telesá. Toto dielo bolo na objednávku orchestra a bola to nová skúsenosť, pretože doteraz som bol zvyknutý pracovať v osobnom kontakte s umelcami. Tam je to o bližšej spolupráci a ľudia s nadšením chcú hrať viac vašu tvorbu. Pri 100-člennom orchestri je to skôr o tom, že si umelci len plnia svoju prácu, nie je to také osobné. Bola to zaujímavá, náročná a nová skúsenosť.“

* Bolo to len komponované alebo aj tu ste nechali nejaký priestor pre improvizáciu?
MA: “Prevažne to bolo rozpísané do nôt, ale nechal som tam také otvorené miesta, kde si hudobníci mohli vyberať, aké tóny budú hrať.“

* Aktuálne teraz komponujete niečo nové?
MA: “Pracujem na sólovom diele pre violu da gambu.“

* To je pomerne netradičný nástroj ako ste sa k tomu dopracovali? Máte skúsenosti s prácou s historickými nástrojmi?
MA: “Bolo to na objednávku od konkrétneho hudobníka. Je to úžasný nástroj! K tejto práci som sa dostal tak, že už som aranžoval ukrajinské folklórne piesne pre historický ansámbel a speváčku. Teda nejaké skúsenosti s písaním hudby pre historické nástroje som už mal. Tam hral aj spomínaný hráč na viola da gambu a potom ma požiadal o nejaké sólo diela.“

* Ako vznikol tento projekt a prečo ste si vybrali práve ukrajinské piesne na úpravu?
MA: “Projekt sa volá Songs of wounding a v mojom srdci má špeciálne miesto. Vznikol tak, že organizátori koncertných sérii “Outernational” ma oslovili v roku 2021, či by som nechcel spolupracovať s ukrajinskou speváčkou Marianou Sadovskou, ktorá žije v Nemecku. Za posledné desaťročie Mariana nahrávala rôzne stratené a zabudnuté ukrajinské ľudové piesne v malých dedinách. Dala mi nahrávky a ja som ich prekomponoval pre súčasný klasický súbor rozšírení o improvizátorov. Program mal premiéru v decembri 2021, dva mesiace pred ruskou inváziou na Ukrajinu. Projekt je podľa mňa veľmi dôležitý, pretože teraz, po dvoch rokoch vojny, sú piesne v tom chaose ešte viac stratenejšie. A tento projekt dáva hlas ukrajinskému ľudu. Na samotnom albume, ktorý je založený najmä na koncertnom zázname z Leipziger Jazztage, sa navyše objavilo skvelé ukrajinské vokálne trio Kurbasy.“

* Museli ste sa naučiť ako písať pre viola da gambu v tomto projekte?
MA: “Áno, stretli sme sa s hudobníkom a ukázal, čo na tom nástroji znie dobre a ako s ním pracovať. Je to v skutku niečo úplne iné ako violoncello. Veľmi sa teším na tento projekt, pretože je to opäť taký osobný prístup jeden na jedného. A môžem veľmi osobne prepracovať toto hudobné dielo pre konkrétneho hudobníka. Bude to jedna kompozícia o dĺžke asi 10 minút.“

* Keď sme pri rôznych projektoch a dielach, chcel by som ešte s vami prediskutovať zaujímavý projekt Gruppentraining. Je to veľmi netradičná forma práce. Môžete nám ho priblížiť ako to funguje?
MA: “Áno, to vlastne vzniklo z projektu Trainging, kde sme oslovovali vždy odlišných hudobníkov, z úplne iného hudobného prostredia, aby s nami robili koncertné vystúpenia. Umelcov sme si vyberali my a to s veľkým ohľadom na rozmanitosť. Mali sme tam klasických hudobníkov, kórejských tradičných bubeníkov, rockových hudobníkov a mnoho ďalších úplne štýlovo vzdialených kultúr. Koncerty boli založené na grafickej notácii na obrazovke. Bol to vlastne taký experiment, v ktorom išlo o to, že sme chceli vidieť ako budú hudobníci z úplne iného hudobného prostredia reagovať a interpretovať grafické podnety. Vždy to prebiehalo tak, že bola len jedna skúška a hneď potom koncert. Bol to zaujímavý projekt, ktorý bol veľkou súčasťou vývoja projektu Training, aj tam sme experimentovali ako dokážeme ďalším spôsobom transformovať daný materiál novými spôsobmi.“

* Často rozprávate o improvizácii a transformácii materiálu v rôznych situáciách. Čo je pre vás dobrá improvizácia?
MA: “Pre mňa je to hlavne načasovanie, rytmus a dramaturgia. Musíte to vedieť predať, vystupňovať a zaujať poslucháča. Jednoducho povedané musí to byť zaujímavé od začiatku až do konca. Aj samotná improvizácia musí mať nejakú formu a práve tieto rozhodnutia to robia vždy zaujímavým. Musíte sa rozhodnúť, či ostanete v konverzácii, ktorú máte s hudobníkmi dobre rozbehnutú a budete sa točiť okolo nejakého nápadu alebo to posuniete niekam úplne inam a vytvoríte ďalší zaujímavý, nečakaný moment.“

* Máte nejaké kompozičné ambície?
MA: “Áno, veľmi by som túžil viac komponovať pre spevácke zbory a ansámble. Taktiež by som chcel viac písať pre zmiešané obsadenia klasických hudobníkov a improvizátorov, to je niečo, čo ma naozaj baví! Stále viac a viac pracujem na tom, že sa pohybujem v týchto dvoch svetoch komponovanej a improvizovanej hudby a chcem ich viac spájať.“

* Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti okrem toho, čo sme spomenuli?
MA: “Mám teraz jednu novinku - spolupracujem s triedou v škole, kde pripravujeme niečo na významný festival súčasnej hudby v Berlíne - MaerzMusik. Je to dlhodobý projekt. Stretnem sa so študentami až 15-krát a vytvoríme niečo spoločné. Je to veľmi zaujímavé a výzva zároveň. Taktiež sa do tohto projektu snažím zakomponovať aj hudobníkov, ktorí túto hudbu nepoznajú, pretože aj to ma zaujíma, ako sa to bude vyvíjať.“

* Ďakujeme za rozhovor!