4. - 6.1.2019, Theater Münster, D   17.01.2019

Na Internationales Jazzfestival Münster ma jeho umelecký vedúci a dramaturg Fritz Schmücker pozýval už vyše desať rokov. Hoci sa festival koná každé dva roky, takmer vždy ma odrádzal jeho dátum – prvý novoročný weekend. Ale pred dvomi rokmi som mal na tomto festivale svoju premiéru a odvtedy viem, že sa sem bude každé dva roky vracať! Pre jeho skvelú, súčasnú a pestrú dramaturgiu! Tento rok pripadol festival na termín 4. - 6. január 2019. A takisto sa mi páči aj festivalový koncept s dvomi sálami, v ktorých sa koncertuje. Takmer každá vystupujúca skupina tu má minimálne nemeckú premiéru ak nie svetovú.

1.DEŇ:
Celý festival otvorila portugalská formácia Axes, hrajúca v zložení: João Mortágua – alt a soprán saxofín, José Soares – alt saxofón, Hugo Ciríaco – tenor saxofón, Rui Teixeira – barytń saxofón, Pedro Vasconcelos – bicie a perkusie a Alex Rodriguez-Lázaro – bicie a perkusie. Sexteto vedie popredný portugalský saxofonista mladšej generácie João Mortágua, ktorý stavil na zvláštny a náročný sound dvoch bicích sád a štyroch saxofónov, čím vzniká nielen veľmi originálny koncept, ale aj skvelá implementácia, ktorá odstraňuje bariéry a vytvára synergie medzi rytmami a tónmi.

Potom si za červený Steinway sadol poľský klavirista a dramaturg Krzystof Kobylinski, ktorý najprv zahral sám a neskoršie sa k nemu pridal francúzsky mág na trúbke Erik Truffaz. Iba takto vo dvojici dokázali upriamiť všetku pozornosť na seba a ich hudbu v celej vypredanej sále. Poľský klavírny lyrik je vo svojej hudbe ponorený do vážnej hudby a folklóru svojej krajiny a celej východnej Európy. Krásne lyricko-melodické skladby, s nádhernými harmonickými postupmi, presiaknuté dlhými tónmi trúbky francúzskej legendy navodili neskutočnú atmosféru a ich spoločný album po koncerte šiel na dračku a úplne sa vypredal! To hovorí za všetko!

Nemecký skladateľ, tenor saxofonista a skvelý improvizátor Daniel Erdmann priviedol na pódium svoju Velvet Jungle v zložení: Theo Ceccaldi – husle, Jim Hart – vibrafón a Samuel Rohrer – bicie nástroje. V tomto projekte nebolo veru núdze o zdravé napätie a sústredenú energiu, kde husle často nahrádzali basovú linku. Touto vlastnou zamatovou revolúciou Erdmann poteší široké publikum a priaznivcov jazzu na hraniciach slobody, funku, ale i poézie a literatúry. Dokazuje to aj naša recenzia ich doteraz posledného albumu.

Prvý festivalový večer uzatvorilo vystúpenie španielskeho tria Chicuelo – Mezquida, kde hrali: Juan Gómez, Chicuelo – gitara, Marco Mezquida – klavír a Paco de Mode – perkusie. Kto má rád spojenie flamenca a jazzu, tak bol v siedmom nebi, pretože táto trojica môže spolu hrať aj so zaviazanými očami! Je to manželský zväzok ohnivého flamenca s decentnými klasickými prvkami jazzu a jazzovej improvizácie alebo hlbokej melanchólie a šumivého temperamentu. Hranice medzi týmito dvomi žánrami nie sú doteraz presne preskúmané, ale z tohto stretnutia vzniklo úplne niečo nové a veľmi vzrušujúce!

2.DEŇ:
Portugalsko – švédska kvinteto Impermanence, hrajúce v zložení: Susana Santos Silva – trúbka, João Pedro Brandão – alt saxofón a flauta, Hugo Raro – klavír, Torbjörn Zetterberg – kontrabas a Marcos Cavaleiro – bicie nástroje, vedie mladá portugalská trubkárka Susana Santos Silva, s ktorou som sa už stretol na iných festivaloch a s inými zoskupeniami. V súčasnosti patrí medzi najzaujímavejšie improvizátorky na starom kontinente. Pohybuje sa medzi tradíciou a avantgardou, ale jej hudba nie je mojou šálkou kávy. Mne osobne v nej chýba "human touch".

Hommage nekompromisnému hudobnému géniovi menom Moondog alebo vlastným menom Louis Thomas Hardin (nevidiaci americký skladateľ, hudobník, básnik a vynálezca niekoľkých hudobných nástrojov) pri príležitosti je 20. výročia smrti. Moondogova hudba bola relatívne jednoduchá a jeho hlavnou inšpiráciou boli zvuky ulice – či metra. Poctu mu vzdal francúzsky saxofonista Sylvian Rifflet a jeho spoluhráči: Jon Irabagon – alt saxofón, Joce Mienniel – flauta, Phil Gordiani – gitara, Benjamin Flament – perkusie a Rembrandt Frerichs – klavír a hračky. Toto vystúpenie nebolo iba reportážou z Moondogovej hudby, ale ohromné majstrovské dielo a ozajstná oslava či fantastická zmes básnických rozprávaní, jednoduchých melódií a zvukových scén!

Cenu Westfalen-Jazz tohto roku získal skladateľ, saxofonista a skladateľ Florian Walter. "On neustále hľadá nové umelecké spôsoby a formy hudobného výrazu a kladie veľký dôraz na formáty, vrátane situačného kontextu mimo klasickej koncertnej situácie" – povedala o ňom odborná porota. Cena zahŕňa aj tri vystúpenia, z ktorých jedno bolo aj na tomto festivale. Florian Walter vystúpil sám so svojimi nástrojovými efektami a krabičkami.

Estónska všestranná, ale najmä jazzová hviezda sa volá Kadri Voorand – spev, klavír a elektronika. Viac ako spoľahlivo jej sekundoval basgitarista Mihkel Mälgand. Kadri a jej hudobná výpoveď bola viac ako len úprimná a zo srdca. Tento hudobný zázrak predviedol neobyčajne širokú a bohatú paletu nápadov, ktoré hnal dopredu Kadriin momoriadny hlas, ktorý raz lieta a inokedy je šialene elektronicky skreslený v reálnom čase. Stále nové a nové prekvapenia a najmä jej úprimnosť bolo vyčerpávajúce sledovať pozorne! Ale o to prekvapivejšie!

Amerického violoncellistu Erika Friedlandera som za pol rok videl a počul už po druhý raz (aj na augustovom Saalfelden Jazz Festivale vlani v Rakúsku). Hrali s ním ešte: Uri Caine – klavír, Mark Helias – kontrabas a Ches Smith – bicie nástroje. Erik nezvyčajne s klavírom, za ktorým sedel výborný Uri Caine, skvelo kombinoval minimal music a jazzovú hudbu moderného charakteru. Musím sa však priznať, že trochu ma toto vystúpnie uspávalo.

Záver druhého a zároveň sobotňajšieho festivalového večera bol v znamení francúzskeho jazzu, o ktorý sa postarala už legenda krajiny Glaského kohúta – skladateľ a kontrabasista Henry Texier so svojou skupoinou Sand Quintet: Henri Texier – kontrabas, Francois Corneloup – barytón saxofón, Sébastien Texier – alt saxofón a klarinet, Manu Codjia – gitara a Gautier Garrigue – bicie nástroje. Henry má rád, ako skladateľ, silné melódie, ale rád sa takisto pohybuje aj v spletitých témach. Tento plnokrvný a šťavnatý jazz mám rád!

3.DEŇ:
Nedelňajšie popoludnie otvorila maďarská dvojica Veronika Harcsa – spev a Bálint Gyémant – gitara. Túto dlhoročnú a zohratú dvojicu najnovšie doplnila belgická dvojica hudobníkov: Nicolas Thys – kontrabas a Antoine Pierre – bicie nástroje. Všetci spoločne prišli ešte pred oficiálnym vydaním predstaviť nový album s názvom Shapeshifter (Traumton Records, 2019). Veronikin silný hlas, ktorý vás priklincuje do sedadiel svojím hlbokým basom či kryštálovými výškami, je schopný robiť neuveriteľné vokalizácie. A ten jej scat – no paráda! Podľa mňa je to jeden z najlepších mladých jazzových hlasov Európy!

V superlatívoch musím pokračovať aj pri belgicko-francúzskej trojici Hermia, Ceccaldi, Darrifourcq : Sylvain Darrifourcq – bicie nástroje, Manuel Hermia – tenor saxofón a Valentin Ceccaldi – husle, totiž svojou energiou a nápadmi na pódiu patria k tomu najzaujímavejšiemu na európskej jazzovej scéne! Z ticha dokážu urobiť hudbu či prekvapujúce spojenia prinášajú nové fúzie. A bubeník Sylvain Darrifourcq je absolútny originál s miestami až bizardnou energiou, absolútnou spontánnosťou a skvelou organizáciou hry celého tria. Jeden z mojich vrcholov na festivale!

Hviezda nielen z Martiniku, ale aj vydavateľstva ACT Music, klavirista Grégory Privat prišiel so svojím triom (Chris Jennings – kontrabas a Mathieu Edward – bicie nástroje) trošku so sladkou hudbou. Vynikajúce individuálne výkony, melodické kompozície, hoci niekedy až nečakane sentimentálne, ale vždy farebné a karibské.

Záver festivalu patri rakúsko-nemeckej formácii Shake Stew: Lukas Kranzelbinder – kontrabas, Clemens Salesny – alt saxofón, Johnny Schleiermacher – tenor saxofón, Martin Eberle – trúbka, Oliver Potratz – kontrabas, Niki Dolp – bicie nástroje a Herbert Pirker – bicie nástroje, ktorá predviedla veľmi výraznú happeningovú show. Pomohli jej k tomu aj dvaja hostia: speváčka Angela Maria Reisinger alias Queen Mu a gitarista Tobias Hoffmann alias The Golden Twaeng. Zdvojená rytmika, dymové efekty, ligotavé kostýmy, ... je to vlastne roadmovie pre uši alebo trip bez hraníc!

Táto zahraničná služobná cesta sa uskutočnila s finančnou pomocou Literárneho fondu.