Logo

19. - 22.8.2020, Kasárne/Kulturpark, KE, SK   28.08.2020

Poďme sa pozrieť, na ďašie dva koncertné večery. Žiaľ, ani v poradí ďalší z koncertov sa pre známe dôvody neuskutočnil ... V piatok 21. augusta sa viacerí z účastníkov „jazzového autobusu“ presunuli do Medzilaboriec, kde mal v priestoroch Múzea moderného umenia Andyho Warhola zaznieť koncert nórsko-českého improvizačného tria KIAP. Jediný prítomný člen ansámblu, saxofonista Michał Wróblewski, tak aspoň niekoľkominútovou improvizáciou reflektoval Warholove sieťotlače. Bola to príjemná zvuková kulisa v inšpiratívnom priestore.

Hlavného koncertu sme sa dočkali až večer, keď po sérii showcaseových koncertov nastúpilo na pódium košického Kulturparku poľské trio The Flash! vedené tenor saxofonistom Sławkom Pezdom. Priznávam bez mučenia, že expresívne power trio, ktoré malo napriek svojmu obsadeniu bližšie k poetike rockových kapiel, ma po niekoľkých minútach vypudilo zo sály, hoci viem, že viacerí si tento „nadupaný“ (a technicky výborne podaný) koncept pochvaľovali. Frontálny útok, ktorý líder spolu s basgitaristom Kubom Dworakom a bubeníkom Maxom Olszewskim zahájili, sa však v danej chvíli u mňa minul účinku. Kurátorom showcaseových koncertov piatkového večera bol Grzegorz Karnas a v jeho výbere sme počuli trojicu poľských kapiel.
Kvarteto Follow Dices nezaprelo výrazný vplyv folklóru, ani legendárnu tradíciu poľských jazzových huslistov. Škoda, že dlhší úvodný vstup moderátora ubral muzikantom drahocenný čas (každá z kapiel dostala v rámci Showcases presne 40 minút) a kvarteto vedené huslistom Mikołajom Kostkom stihlo uviesť jedinú rozsiahlejšiu kompozíciu. Jej výrazný melodický motív mi v hlave preznieval ešte hodnú chvíľu po koncerte a tak som len ľutoval, že sme nemohli ochutnať viac. Naopak, pri vystúpení tria gitaristu Jakuba Mizerackého som vnímal plynutie časomiery nesmierne pomaly. Štvrťhodinová kompozícia s variovaním jediného motívu mi neulahodila a hoci som rovnakú zostavu (Mizeracki – Wykpisz – Olszewski) oceňoval večer predtým, tento jazzrockový lektvar mi nazachutil. Príjemnejšie bolo nasledujúce stretnutie s kvartetom Chojnacki/Miguła Contemplations a ich nápaditým nepárnodobým materiálom. Klavirista Filip Miguła sa predstavil ako výlučný autor kompozícií, do ktorých neváhal primiešať folklórne vplyvy rodného Poľska či Pyrenejského polostrova (rapsodický motív Trzepak). Sekundovali mu trubkár Jan Chojnacki, kontrabasista Bartłomiej Chojnacki a bubeník Dawid Opaliński.

The Flash! © Patrick Španko

Klaňačka Follow Dices © Patrick Španko

Jakub Mizeracki Trio © Patrick Španko

Chojnacki-Miguła Contemplations © Patrick Španko

Predposledný sobotný večer 22. augusta ponúkol taktiež trojicu Showcases, tentoraz vo výbere Jána Sudzinu. Už názov AMC Trio+ naznačuje rozšírenie prešovského tria, ktoré počas dlhého, viac ako štvrťstoročného putovania, urazilo pekný kus cesty. Je mi nesmierne ľúto, ale v obsadení s gitaristom Samuelom Marinčákom sa mi nepodarilo zachytiť pridanú hodnotu, ani ich čoraz popovejšie ladené témy ma po sklamaní z posluchu ich posledného albumu AMC TRIO Plus (Hevhetia 2019) naživo nepresvedčili. Snaha o „väčší zvuk“ núti inak kedysi vynikajúco swingujúceho bubeníka Stana Cvancigera hrať čoraz razantnejšie, nehovoriac o degradácii môjmu uchu príšerne znejúceho „synťáku“ klaviristu Petra Adamkoviča. Česko-nórske zoskupenie Dust in the Groove ťažko zaradiť do žánrovej škatuľky, keďže prejav osemčlenného ansámblu balansuje na hranici súčasnej „vážnej“ hudby a voľnej improvizácie. Využívanie extenzívnych techník, ako aj netradičná inštrumentácia (dvojica trúbok, saxofón, hlas, akordeón, marimba, kontrabas a bicie nástroje) neuľahčovali poslucháčovi cestu k pochopeniu tejto svojskej hudby a ten sa miestami len mohol diviť, ako dokáže podobný ansámbel fungovať v rámci nepravidelných metrorytmických štruktúr. Kapela vedená saxofonistom a bas klarinetistom Radimom Hanouskom (na koncerte obohatená o nórskeho trubkára Didrika Ingvaldsena) predstavila svoj aktuálny eponymný album, ako inak, pod krídlami Hevhetie. Posledné showcaseové vystúpenie podujatia, bratské poľské duo Stechek (tvorili ho klavirista Paweł Steczek a huslista / flautista Piotr Steczek), som si žiaľ musel nechať ujsť.

Spokojné publikum ... © Patrick Španko

AMC Trio Plus © Patrick Španko

Didrik Ingvaldsen a Radim Hanousek © Patrick Španko

Dust in the Groove and Didrik Ingvaldsen © Patrick Španko

Hlavnému nočnému koncertu nechýbala pridaná hodnota, hoci v bulletine pôvodne avizovaná hviezdna zostava David Kollar & Arve Henriksen with special guest Erik Truffaz mohla ponúknuť nejeden prekvapivý okamih. Prešovský gitarista si nakoniec musel poradiť inak, hoci neostal na umelecké pretavenie svojho posolstva úplne sám. Jeho rovnocenným partnerom bol umelec (sochár, maliar, konceptualista) Štefan Šoltis, ktorý nachystal vo foyeri obrovské sololity a následne reagoval na koncertné dianie akčným nanášaním farieb prostredníctvom špeciálne zhotovenej trojkolky. Ocenil som aj kompaktne podaný výklad o vzťahu jazzovej hudby a akčného (či všeobecnejšie abstraktného) maliarstva, ktorý pred koncertom ponúkol záujemcom Miroslav Haľák, kurátor Rakúskej národnej galérie vo Viedni (ten je, okrem iného, aj pozoruhodným jazzovým publicistom). Vystúpenie Davida Kollara v istom zmysle reflektovalo jeho tvorivú činnosť počas nedávnej izolácie, keď stihol nahrať trojicu albumov. Koncertne z nich predstavil aspoň niekoľko útržkov z posledného Unexpected Isolation, ale aj z predchádzajúceho Sculpting in Time. Na sólové vystúpenie som bol zvedavý aj preto, že jeho posledné koncerty som zažil práve s vyššie uvedenými pánmi (s každým zvlášť, samozrejme). Kollar je majstrom podmanivých piesní bez slov a hoci ich dokáže prostredníctvom mašiniek zvukovo vrstviť, robí to nesmierne citlivo a triezvo. Teraz príležitostne zo svojej databázy vytiahol aj nahrávky kolegov a ukázal, že komunikovať a reagovať, hoci len takto jednostranne, je možné aj v týchto podmienkach. Zrejme aj priamy prenos koncertu na vlnách Rádia Devín spôsobil, že jeho väčšia časť prebehla v pokojnejšej rovine a umelec striedal zvučnejšie a prieraznejšie guitalele s barytónovou gitarou. Práve nádherná zastretosť tohto nástroja tematicky korešpondovala so zádumčivou atmosférou. Prívaľovou vlnou bol snáď len záverečný remix Dirty Smelly z projektu KOMARA. Spolupráca neustále napredujúceho umelca a expandujúceho vydavateľstva sa javí čoraz zmysluplnejšou a nádherný ľudský rozmer prinieslo aj Kollarovo pokoncertné pozvanie na pódium celého organizačného festivalového tímu. Bravo Hevhetia, bravo Ján Sudzina!

David Kollar © Patrick Španko

Šoltis, Haľák a rodiaci sa obraz ... © Patrick Španko