„Ženy potrebujú v jazze viac príležitostí.“   09.12.2019

Oduševnelá, plná citu, lyrická, dynamická, elegantná, hladko swingujúca - to sú niektoré z mnohých prívlastkov, s ktorými sa stretnete pri opise tvorby poprednej islandskej klaviristky Sunny Gunnlaugs. Dôležitá osobnosť islandského jazzu, začala ako organistka, nakoľko klavír sa jej asocioval striktne s vážnou hudbou, ktorá sa nejavila ako „zábavná“. Organ jej ponúkol širšie zvukové spektrum a slobodu hrať od popu, cez polky, Straussa až po jazz. Až neskôr si nádejná umelkyňa uvedomila, že aj klavír jej dáva možnosť preniknúť do viacerých žánrov, a to najmä po inšpirácií Bill Evansom. Po štúdiu v Amerike a ponorení sa do jazzových štandardov, v 90-tych rokoch začala hľadať svoj vlastný sound a profilovať sa ako improvizátorka a skladateľka. V tomto smere sa začala presadzovať najmä po skúsenostiach v jazzovej Mekke v New Yorku a prepracovala sa k svojej vlastnej podobe moderného jazzu s viacerými inšpiráciami. V exkluzívnom rozhovore nám priblížila svoj hudobný vývoj a proces vlastnej tvorby.

* Včera som mal možnosť počuť vás vynikajúci koncert, bol založený najmä na novom projekte?
Sunna Gunnlaugs: "Áno, hrali sme prevažne nové kompozície z albumu Ancestry. Neboli však úplne ako na albume. Trubkár Verneri Pohjola bol včera fenomenálny, ale na albume bohužiaľ kvôli chorobe hral len na polovici skladbách."

* To je zaujímavé, pretože zo skladieb som mal pocit, že hudbu ste písali najmä s vedomím, že bude on hrať na trúbke, ako to ovplyvnilo celú recording session?
SG: "V kompozíciách som zmeny nerobila. Rozdiel bol v tom, že v skladbách, kde Verneri nehral, som musela témy skladieb hrať ja a ostatní hudobníci mali viacej priestoru na improvizáciu."

* Ste spokojná s výsledkom aj po tejto nečakanej situácii?
SG: "Áno, veľmi. Je to skvelá kapela, ktorú mám rada a album sa nám podaril. Hráme spolu ako trio už od roku 2011, takže sa dobre poznáme a Verneri bol veľmi vítaným obohatením zoskupenia. Myslím, že k nám zapadol. Vďaka nemu to má taký svieži, nový nádych."

* Od debutu s týmto triom ubehlo už 8 rokov. V čom vidíte najväčšiu zmenu, ako sa vaše trio rokmi formuje?
SG: "Dlhodobá spolupráca s mojim triom ma oslobodzuje a dáva mi viac možností. Viete, ja už im natoľko dôverujem, že môžem „vypnúť‘ a nechať hrať ich. Samozrejme niektoré veci sa nemenia. Čo sa týka soundu, myslím si, že stále máme v jadre hudby, takú svoju pôvodnú esenciu."

* Takže vám vyhovuje viacej stabilný projekt?
SG: "Určite áno, ale rada pracujem na viacerých projektoch. S dlhodobými projektami, kde si rozumieme a poznáme svoj herný štýl, je dobré to, že je tam už určitá dôvera, a vieme si nacvičiť vystúpenie aj s menším časovým odstupom. V takých projektoch sa cítim vždy komfortne, ale mám aj iné, krátkodobejšie projekty, ktoré sú pre mňa zmenou a vďaka ním neupadnem do nudného stereotypu."

* Čo by ste povedali o albume Ancestry a procese tvorby?
SG: "Väčšinou ku mne tvorba príde sama. Dostanem nejaký nápad, zvyčajne je to melódia a potom s ňou skúšam trochu pracovať, zisťujem aká harmónia k tomu sedí. Následne si premyslím aranžmán, kto a na akom nástroji to bude hrať. Do kapely rada prichádzam s neúplným nápadom a nejasnou víziou, aby oni do toho mohli pridať svoje postrehy a ďalej kompozíciu rozvíjať. Niekedy píšem aj takým spôsobom, že vnímam už širší dramaturgický kontext albumu a viem, že by sa tam hodilo niečo rýchle, energické a svižné, tak sa snažím mentálne naladiť do takej polohy a v tom duchu písať. Keď sme pracovali na Ancestry, leteli sme do Fínska a povedali sme si, že každý prinesie nejaký materiál, ale nedohodli sme si nejaký konkrétny prístup k tvorbe. Zaujímavé bolo, že skladby sa k sebe naozaj veľmi hodili a celý ten proces išiel veľmi hladko, bez námahy. Trochu sme nacvičovali a po koncerte na festivale Tampere Jazz Happening 2017 sme išli nahrávať do štúdia na Sibelius Academy. Celý čas som sa cítila, že toto sa malo stať, akoby to bolo súdené, čo sa ukázalo aj na ľahkosti nahrávania. Plánovali sme to v predstavách už dlhšie. Verneriho som stretla prvýkrát dávno, asi v roku 2011 na Jazzahead! a už vtedy sme sa bavili, že by bolo fajn spraviť niečo spolu. Avšak nič sa nedialo a ubehlo niekoľko rokov, až sme išli do Fínska a som si na to spomenula a ozvala sa mu."

* Keď nahrávate v štúdiu, koncept albumu už máte ujasnený alebo ešte zvyknete robiť zmeny?
SG: "Mám v tom väčšinou v štúdiu už úplne jasno čo chcem nahrávať. Stáva sa však, že nie všetky plánované skladby sa dostanú na album. Občas sa však niekedy stane, že skladba, ktorá sa nám zdala ako dobrá, prestane nejakým spôsobom fungovať, tak skúsime zmeniť formu a podobne."

* Pri písaní vlastnej tvorby, pracujete vedome s harmonickými vzťahmi?
SG: "Skôr sa riadim sluchom. Zahrám si akord a počúvam, čo by malo nasledovať. Samozrejme, následne po dokončení skladby, rozpísaní formy, si to spätne analyzujem, aby sa mi na to dobre improvizovalo."

* Máte nejakú konkrétnu rutinu ako sa pripravujete na improvizáciu?
SG: "Ani veľmi nie. U mňa je to s improvizáciou rovnako ako s kompozíciou, skôr, ako by som nad tým veľmi uvažovala, sa snažím počúvať a byť v momente. Nepatrím medzi tých improvizátorov, čo majú nejaké vyhraté frázy. Improvizácia mi ide prirodzene, na to sa však musím cítiť komfortne. Ale keď ste spomenuli tu rutinu, jedna vec čo robím je, že ak mám hrať novú skladbu, musím sa s ňou zoznámiť. Prehrám si ju niekoľkokrát a skúšam rôzne stupnice a hľadám nejaký zaujímavý sound, čo by do toho sedel. Samozrejme je dobré poznať aj po teoretickej stránke, čo všetko spolu sedí a ako súvisí, aby mal človek prehľad a možnosti si vyberať, keď na to príde."

* Váš kompozičný štýl je postavený najmä na melodickosti a jednoduchosti.
SG: "Áno, to je reflexiou toho, čo počujem a čo má púta aj na inej hudbe. S hudbou sa spájam najmä na emotívnej úrovni, málokedy, keď počúvam niekoho koncert, tak ma zaujíma, že aký je tam komplexný rytmus a podobne. Vnímam to skôr emotívne a melodicky, ako ku mne tá skladba prehovára."

* Na vašom koncerte ma zaujalo, akým spôsobom ste re-aranžovali Wake Me Up Before You Go-Go od Wham! Často robíte na koncertoch podobné úpravy?
SG: "Občas áno, zvykla som to už robiť počas môjho pobytu v New Yorku. Je to dobrý spôsob ako sa spojiť s publikom, keď im okrem novej hudby ponúknete, aj niečo, čo rozpoznajú. Samozrejme pohrávame sa s tým, a niekedy sú tie skladby prepracované do úplne inej podoby. To je jedna z výziev, ktorú si aj ja dávam napríklad aj s touto skladbou. Pretože, ak by som pracovala s inou populárnou hudbou, povedzme Steve Wonder a podobne, už by to bolo jednoduchšie, pretože tam sa objavuje aj jazzová harmónia a dobre sa to aranžuje do jazzu. Ale keď si zoberiete niečo ako táto skladba od Wham! tak je to už obťažnejšie prerobiť a zároveň zaujímavejšie, keď sa to snažíte preniesť do soundu svojej kapely. Častokrát si v takýchto aranžmánoch nechávame otvorené dvere a plochy, kde nás daná skladba môže štylisticky zaviesť prakticky kdekoľvek."

* Váš sound môžeme označiť ako veľmi moderný a je počuť, že jazz nie je vašou jedinou inšpiráciou.
SG: "Určite nie je. Inšpiruje ma aj islandská ľudová hudba a piesne, ktoré sme spievali v škôlke. Zmysel pre naratívnu melódiu je na Islande veľmi silný. To je aj pravdepodobne dôvod, prečo aj ja som tak veľmi spätá s melódiou. Keď som bola malá, mala som veľmi rada pop music - Beatles, Michael Jackson. Taktiež som bola zvedavé dieťa a hľadala rôzne formy hudby, dokonca som počúvala operu. Zo sveta jazzu bol a je mojou veľkou inšpiráciou Bill Evans. Takže to určite všetko formovalo môj hudobný výraz."

* Čo je dôležité pre vašu hudbu?
SG: "Chcem, aby sa menila a zachádzala na neznáme miesta. Aj keď sme na turné a hráme každý večer prevažne to isté, tak sa snažíme, aby to bolo vždy v niečom iné a zaujímavé. Niekedy vzniknú tak krásne miesta, že si hovorím, či by sme to nemali zapracovať do aranžmánu, ale ono to potom stratí čiastočne to čaro z momentu."

* Čo pre vás znamená pre vás jazz?
SG: "Pre mňa je jadro jazzu improvizácia. Samozrejme, jazz ako každá iná hudba sa vyvíja, stále je iná, takže nemôžme chcieť, aby všetko znelo ako v 50-tych alebo 40-tych rokoch."

* Je pravda, že mnohí islandskí jazzmeni musia pôsobiť aj na pop music scéne, aby sa uživili?
SG: "Živiť sa len jazzovou hudbou nie je na Islande ľahké a je pravda, že veľa hudobníkov robí pop alebo hrá v rôznych divadlách, či na svadbách. Musia byť jednoducho veľmi všestranní."

* Aké sú vaše plány v blízkej budúcnosti?
SG: "Momentálne spolupracujem s bas klarinetistom Maarten Ornsteinom. Už v minulosti sme spolu pracovali, my máme také striedavé obdobia, kedy spolu tvoríme a potom zasa nejaký čas máme pauzu. Plánujeme teraz spolu ďalší album, mohol by vyjsť koncom roka. Okrem toho sa chcem intenzívne venovať ženám v jazze. Chcela by som vytvoriť nejakú platformu, aby mali možnosť sa viac vyjadriť a bolo ich počuť. V tomto smere ešte treba veľa spraviť a dávať ženám príležitosť. Je to z veľkej časti mužská záležitosť, ale postupne sa to mení len to chce čas. Už ženy nie sú len doplnkom a obohatením, ale sú rešpektované a začínajú sa objavovať aj ako sidewoman, čo napríklad nebolo predtým bežné. Taktiež by som rada skladala v blízkej dobe aj pre väčšie ansámble, ako som kedysi tvorila pre big band."