Normalizáciu sme prežili vďaka nášmu povolaniu!   12.11.2018

Gentleman českej jazzovej scény - skladateľ, aranžér a klavirista Emil Viklický! Koncom novembra sa dožíva 70 rokov a pri pohľade späť je veru o čom rozprávať a spomínať. Svoju obchodnú značku si postavil na fúzii moravského folklóru a jazzu a uznanie si získal nielen v Čechách či Európe, ale i za morom - v USA i Japonsku, kde vydáva aj albumy. Vyše 30 rokov mal vo svojom triu na bubeníckom poste vždy Slováka - či už Laca Troppa  alebo Cyrila Zeleňáka. Vždy príjmený a spoločenský, ochotný sa porozprávať. Tak tomu bolo i na One Day Jazz Festivale na jar v Bratislave.

 

* Pán Viklický, stojíme tu pri brehu Dunaja, v Bratislave, v zákulisí jazzového koncertu, ktorý sa koná pri príležitosti 100 výročiu vzniku Československa, čiže v strede Európy – je to „európska“ hudba, ktorú vy robíte?
Emil Viklický: "Asi áno... ale, to viete, že je tam aj vplyv Ameriky, každopádne  v harmóniách. Jazz je, samozrejme, hudba prevažne americká."

* Ale vy ste sa k tej hudbe dostali možno aj tak trochu cez Janáčka?
EV: "Tak, to je už taká moja parketa. Keď som si uvedomil, že sa nemôžem hrať na Američana, tak mi prišiel na um Janáček, keďže je to naša, miestna hudba. Janáček totiž vychádzal z ľudových nápevov, z reči, z jazyka - on zachytil rytmus reči. Je to priam neuveriteľné, na čo všetko prídete, keď sa prehrabujete v jeho nápevoch, z čoho všetkého vychádzal. Napríklad zachytil Masaryka: Masaryk hovoril väčšinou dole, v As. Existuje asi 12 tisíc týchto Janáčkom zapísaných nápevov.  Cimbalistka Zuzana Lapčíková mi hovorila, že pán profesor Štedroň na JAMU v Brne neustále trápi všetkých absolventov muzikológie s požiadavkou, aby konečne niekto našiel kľúč, ako tie všetky nápevy skatalogizovať. Či podľa intervalu alebo podľa  štruktúry, podľa počtu, či stupnice, alebo - a to je dôležité - podľa emócií, pretože čo chcel Janáček? Janáček bol majster v tom, ako zachytiť emócie. A preto sú tie jeho opery také úspešné. A zachytiť emócie nie je ľahké. On ich dokázal zachytiť práve tým, že si zapisoval nápevy. No, a tí študenti sa na to vždy vrhnú, a potom sa tej témy veľmi rýchlo vzdajú, pretože to je ťažké. Ani neviem, či sa to už niekomu podarilo dať do nejakého tvaru. Aj Zuzana Lapčíková sa o to pokúšala, a potom sa priznala, že to nechá tým mladším. Pretože nevie ako na to. Videl som asi sto až dvesto tých Janáčkových nápevov, sú to nádherné zápisy ľudskej reči: On z tej reči vychádzal, a preto dokázal tak osloviť ľudí. Vtedy som si uvedomil, že pokiaľ chcem nájsť nejakú svoju parketu, tak musím vychádzať skôr z moravskej muziky. Nie som folklorista, folklorista je Jiří Pavlica, alebo Zuzanka Lapčíková, ktorí vyrastali v regióne, a každý z nich pozná tisícky piesní. Ja, na rozdiel od nich, som sa k folklóru dostal okľukou, cez toho Janáčka, pretože som vedel, že Janáček mal určité východiská a tiež tie pesničky zbieral a tak som sa dostal k ľudivej hudbe - pri študovaní hudby Leoša Janáčka. V 80-tych rokoch ma raz Pavlica vytiahol na ten hrad Bouzov, kam som sa vybral so starým Žigulákom, s ktorým som teda dobyl hrad Bouzov, aj s mojim Fender pianom, kde sme hrali. A tam som aj po prvý raz videl speváčku Věru Domicovú, ktorá bola už vtedy pre nás staršou paňou. Tá nádherne spievala pieseň „Jedna sestra bratra měla“, takú baladu v lydicko - myxolydickej tónine, a vtedy som si povedal, že to musím jedného dňa urobiť v jazzovej verzii. Veľmi ma to zaujalo a pochopil som, že to by práve mohol byť ten smer, ktorým by som sa mohol vybrať. Samozrejme, že som nebol prvý v Európe, to mi je jasné. Prvý bol, pokiaľ viem, Švéd Jan Johansson, ktorý tragicky zahynul. Johansson vydal jazzový album Jazz pa Svenska. Nedávno som hral so švédskym klaviristom Janom Lundgrenom, a ten vytiahol tieto Johanssonove veci zo 60-tych rokov a hovoril mi, že ten Johansson to najprv ani nechcel, ale bol to vtedy jeden Američan Oscar Pettiford, ktorý žil v Európe a hovoril mu: „To, že hráš americký jazz, to je fajn, ale skús nájsť radšej niečo v tej vašej muzike.“ A tak vlastne inšpiroval americký kontrabasista Švéda Jana Johanssona, aby začal s folklórom. Neskôr sa to dostalo k Janovi Hammerovi, ktorý sa toho ujal s Mirkom Vitoušom, a tuším, že okolo roku 1963 vydali na jednej z platní Československý jazz pesničku U Dunaja U Prešporka, ale to už Jan Hammer odkukal od Johanssona. Takže nie som prvý, ale pristupujem k tomu trochu inak.
Idem na to tak, že napríklad teraz píšem českú suitu pre Wyntona Marsalisa, ktorý ma požiadal, aby som to napísal pre jeho bigband. Tak som si tam napríklad požičal klarinetovú tému z Piatej vety Symfonietty, trochu sa s tým hrám a skrútim to do jazzu. To viete, Marasalisovi nemôžem napísať nejaké funky, alebo rock ..."

* Pri Janáčkovi ma vždy najviac zaujali jeho špecifické orchestrácie - používal napríklad veľké množstvo lesných rohov. V tom čase to bolo veľké umenie zohnať toľkých hráčov.
EV: "Janáček má veľmi pozoruhodné inštrumentácie, pretože písal skladby v „desivých“ tóninách ako 6 Béčiek Es mol, a hudobníci mu hovorili, že to sa nedá hrať, lenže on na to: „Ale ja to tak počujem!“ Alebo inokedy napísal niečo mimo rozsah nástroja a hudobníci: „Majstre, to sa nedá...“ A on: „Ale ja to tak počujem!“ Takže v tomto bol úžasný."

* Vy ste veľa počuli a hrali doma, na Morave, ale napokon ste odišli do Prahy. Ako a prečo ste tam vlastne dodnes vydržali? Bolo to aj vďaka humoru – tzv. normalizačnému humoru - Karla Velebného, s ktorým ste vtedy hrávali?
EV: "Tak, to každopádne. Velebný bol pojem. Ale nemyslím si, že to bol len ten jeho normalizačný humor. Pýtali sme sa ho: Odkiaľ sa ten humor vzal? A on na to: Chlapci, to nič nie je, najväčší humorista a recesista je predsa Arnošt Kafka. Kafku som zažil už ako veľmi starého pána. S Velebným som začal hrať v roku 1974 a raz v Karlových Varoch nám predstavil Kafku. Bol to už vtedy taký starček - ale to bol vtedy hlavný český recesista. Velebný bol jeho - takpovediac - žiakom. Ale myslím si, že pokiaľ existovalo vôbec nejaké povolanie, s ktorým sa tá normalizácia dala prežiť, tak to bolo asi to naše. Viete, Velebný určite dostal pozvánku, aby prišiel aj s kapelou na to anti-chartistické zhromaždenie, kde by sme museli v Národnom divadle niečo podpísať, ale on nám to ani nepovedal, my sme o tom nemali ani tušenia. My sme iba hrali a vymýšľali sme si svoje „srandičky“ a bolo nám hej. A on prišiel na skúšku a vraví: „Chlapci, vy si tu v podzemí Lucerny hráte jazz, a tam hore, nad vami, zúri socializmus!“
Alebo sme s ním išli na koncert do západného Nemecka. Všetci sme sa triasli, každý mal niekde ukrytých 50 mariek, Vitoch si chcel kúpiť nové blany na bubon, ja zase nejaké noty, alebo čo, a keď sme úspešne prešli hranicu, tak sme celí rozklepaní mlčali – šťastní, že nám nič nenašli - a Velebný stočil okienko, ukázal rukou smerom von a povedal: „Chlapci, to je tá krásná země, země německá, země jejich.“ A to bolo presne to, čo bolo treba urobiť. Odľahčiť napätie.  Bolo nám s ním úžasne."

* Ako sa dá využiť matematika, ktorú ste študovali, pri komponovaní hudby? V jazze?
EV: "Odpovedal som na to tisíckrát, ale dá, dá sa. No, v podstate ide o podvedomý prístup. Matematika je asi najracionálnejšia veda a ideálnu odpoveď má na to podľa mňa G.W.Leibnitz, ktorý povedal: Hudba je pocit, ktorý vnímame bez toho, aby sme si uvedomovali, že v podstate sú to počty. Myslím si, že Bach musel byť dobrý matematik, pretože to už musel mať vrodené – to, ako tie variácie tónov konštruoval. On dokonca údajne improvizoval aj 6 hlasú fúgu, čo nechápem, ako to dokázal? Ale údajne mal podľa svedkov tej doby skvelú matematickú hlavu.
Ja som to skúšal s dr. Zlámalom, keď som dokončil štúdium matematiky: vytvorili sme si taký zvláštny spôsob vytvárania entíc náhodných čísel. Vyrobiť náhodné číslo totiž nie je také jednoduché, ako sa zdá. My sme vynásobili 2 n-miestne čísla, napríklad 40 miestne čísla, z toho sme odhodili 36 na jednej a 36 na druhej a zobrali sme tú prostrednú dvanásticu, opakovali sme ten proces. A potom sme vynásobili tie dvanástice, a tak vznikla akási matrica dvanástic, ktorú som používal na noty. Ale keď som to potom aplikoval pomocou podobných vzorcov, ako to robil skladateľ Xenakis, tak z toho nič dobré nevyšlo, a tak som zistil, že takáto mechanická aplikácia asi nefunguje. Ale ta podvedomá možno áno. Ale ten podiel racionality a emócie si musí každý nájsť sám. Niekto potrebuje viac racionality, aby do neho škola napchala tie pravidlá, a niekto potrebuje viac emócií. Ten prístup je rôzny, je individuálny."

* Zmeníme tému. Kedy váš otec po prvý krát akceptoval, že ste ho neposlúchli a dali ste sa napokon na hudbu?
EV: "No, to je tak, ja som ho najprv poslúchol, a keď som na strednej škole chcel ísť do Brna na skladbu, tak mi vravel, že som blázon. Či chcem byť ďalší umelec v rodine? Povedal mi: Veď tvojho strýka zavreli komunisti....  ak vám to nevadí, trochu odbočím: Písal mi nedávno jeden historik z Blanska, že našiel zoznam ľudí, čo mali byť v Pomocných technických práporoch v 50.rokoch. My sme si vždy mysleli, že náš strýko, maliar Viktor Viklický, bol v Komárne, ale on bol v Komárove a to je taká malá dedinka pri Blansku a tam bol jeden z táborov TNP – čiže tábor nútenej práce, teda trestné oddiely. Vtedy tam robili tú diaľnicu, ktorá sa dnes nevyužíva. Bol tam pol roka. Keďže proti nemu vôbec nič nemali, tak v rozsudku bolo napísané, že povedal, že „Nebude pracovať na komunistov“. Pretože on mal rád ženy, víno, biliard, a asi niekde niečo povedal, už neviem ani čo – ale faktom je, že nič neurobil! A napriek tomu strávil 5 mesiacov v trestnom tábore. V roku 1950 vraj existovala výnimka, na základe ktorej mali tzv. komisári právo označiť niekoho bez súdu a poslať ho do takého trestného tábora. Potom to dokonca komunisti zmiernili a prípady, ktoré neboli riešené súdne, museli ísť do tzv. pomocných technických práporov. To vám hovorím na vysvetlenie našej rodinnej situácie. Takže som otca poslúchol a šiel som študovať matematiku, dokončil som ju a potom som sa začal hrať sám so sebou. Povedal som si, že skúsim byť ako muzikant rok v Prahe. Páčilo sa mi tam, skúsil som druhý, a na tretí rok ma zobral do kapely Velebný a potom som už vedel, že sa nevrátim. A potom mi to už bolo jasné."

* Kedy ste sa začali zaoberať aj vážnou hudbou?
EV: "Prakticky od začiatku. Už aj pred Brnom som mal nejaké skladby. Asi tri, štyri. Teraz mi ich dokonca budú hrať študenti k 70-ke. To som zvedavý, či sa to ešte bude dať počúvať. Bola tam aj jedna totálne matematická skladba - Partiálna symetria. Pre klavír, flautu a bas-klarinet. Písal som to aj s pomocou tej matrice, ako to robil Xenakis."

* Ja som vždy vo vašej hre počul ten moravský pokoj. Akoby zamyslenie.
EV: "Ďakujem, dosť som sa o to snažil a otázka je, či sa mi to aj podarilo."

* Tiež mám moravské korene, otec sa narodil v Olomouci a vyrastal vo Vyškove, takže pre to mám zmysel ...
EV: "A môj otec sa zase narodil v Starom městě. Oni boli pôvodom zo Znojma. Vlastnili tam veľkú časť vinohradov, o ktoré prišli, a môj dedko Viktor, študoval vo Viedni železničné inžinierstvo. A keď to vyštudoval, tak najprv robil výpravcu a postupne sa vypracoval na riaditeľstvo dráh do Olomouca. Ale po vzniku Československa bol zrazu Rakúšanom, pretože si zobral Rakúšanku, ktorej kúpil to krídlo, na ktorom som vyrástol – Gustav Hofbauer. A on sa bránil, že je zo Znojma. Ale oni na to, že sa predsa píše Wiklitzky, a tak musel – to som nedávno našiel – zaplatiť 2800 korún, aby mu zmenili meno na Viklický. Preto, aby dokázal, že je Čech a aby mu dali lepšiu pozíciu na riaditeľstve. No, a s tým som mal zase problémy ja - v Amerike, pretože tam nevedeli, ako majú čítať moje meno."

* Ale aj tak ste sa držali tradície a do Bratislavy ste prišli s Českými dráhami - vlakom.
EV: "Samozrejme. Veď na tej diaľnici sa to nedá. A keď si chcem zahrať s mojimi slovenskými kamarátmi, tak musím byť v pohode."

* To chápem, vaša spolupráca napríklad s Cyrilom Zeleňákom, ale aj inými slovenskými jazzmanmi, trvá už koniec koncov dlhé roky. Tak želám veľa šťastia.
EV: "Ďakujem."