„... kompozícia je prísť s materiálom, ktorý ešte nemám veľmi preskúmaný.“   06.01.2020

David Dorůžka patrí bez pochýb k popredným a najuznávanejším gitaristom na českej scéne. Jeho kariéra je spätá s úspechmi v zahraničí a rôznymi významnými spoluprácami. Je všeobecne známe, že absolvoval prestížnu Berklee College of Music, kde bol zapísaný v odbore kompozícia a improvizácia. Pomimo štipendií získal aj niekoľko významných ocenení ako Wayne Shorter a Jimi Hendrix Award. Populárny je aj jeho príbeh ako ho vybral Pat Metheny ako jediného gitaristu na majstrovskú dielňu v Aspene v Colorade, kde absolvoval kurz pod vedením špičkových hudobníkov ako Herbie Hancock, Brian Blade, Joshua Redman, Christian McBride a iní. Na svojom konte má do dnešnej doby štyri úspešné albumy ako leader, dva ako co-leader/špeciálny hosť, via ako tridsať ako sidemana a v súčasnosti pôsobí najmä ako pedagóg. Nie je tajomstvom, že jeho diskografia s vlastným menom nie je obrovská a David častejšie pôsobí ako sideman. O tejto skutočnosti sa s nami rozprával v exkluzívnom rozhovore, pričom spomenul aj svoj kompozičný prístup a porovnal jazzové školstvo v našich končinách s Berklee. Rozhovor uverejňujeme v predvečer Davidových 40. narodenín (* 25.1.1980)

* Na Jazzahead! ste vystupovali so zaujímavou zostavou Scott McLemorea, ako došlo k tejto spolupráci?
David Dorůžka: „To je zaujímavý príbeh. So Scottom som sa spoznal okolo roku 2002 - 2003, keď som žil v New Yorku. My sme spolu hrávali vynikajúce jam sessions v Brooklyne. To bolo všetko a odvtedy sme neboli v kontakte a nejako sme na seba zabudli. V rokoch 2006 až 2007 som žil v Paríži. Tam som sa spoznal s kontrabasistom Nicolas Moreauxom a gitaristom Pierre Perchaudom, ktorí s ním hrajú. No a asi tri mesiace pred koncertom na Jazzahead! 2019 mi prišiel email, či by som si s nimi nezahral, pretože Pierre Perchaud nemôže prísť. Tak sme sa dohodli a ešte pred Jazzahead sme mali jeden koncert na Islande, takže toto už bol druhý.“

* Ako sa cítite v tomto projekte? Je to zaujímavá formácia s dvoma gitarami, ktoré sú v jazze čoraz populárnejšie.
DD: „Cítim sa tam skvelo, ale je dosť možné, že v inom projekte s dvomi gitarami by mi nebolo až tak dobre.“

* Bolo to pre vás niečím špecifické v rámci súhry?
DD: „Ja skôr riešim sound a ako má ta hudba znieť. Nástroj je skutočne len nástroj na uskutočnenie nejakej myšlienky. Kľudne aj keby tam bolo desať gitár a bude mi to dávať zmysel, tak mi to nebude vadiť. Okrem toho oni sú naozaj vynikajúci hudobníci, s ktorými sa dobre hrá. Hlavne som veľmi vďačný, že som mal možnosť si zahrať s gitaristom Hilmar Jenssonom, pretože ho dlho poznám najmä z jeho starších nahrávok s Jim Blackom. Keď hrá človek s takýmito ľuďmi nemusí nič riešiť - ono to hrá samo. Dôležité je len pozrieť si tú hudbu a pochopiť tie kompozície.“

* Aká je väčšinou tvoja príprava, keď ťa niekto zavolá na session?
DD: No bohužiaľ v poslednej dobe je to vždy nejako príprava na poslednú chvíľu (smiech). Samozrejme záleží to od prípadu, ak je to veľmi technický náročné, človek to musí cvičiť dlhšiu dobu. Niekedy to zasa nemusí byť náročné technicky, ale človek musí pochopiť akú zohráva rolu v kompozícii.“

* Za celé to obdobie štúdia a pôsobenia v zahraničí, kto a aké spolupráce vás najviac ovplyvnili?
DD: „Na Berklee to boli určite Mick Goodrick, Greg Hopkins, Jon Damian, Richie Hart, Joe Lovano.“

* Vy ste niekedy prišli do kontaktu s Pat Methenym, všade na internete pri vašom mene sa dá prečítať tá slávna historka ako vás vybral na workshop v Aspene.
DD: (smiech) „Akurát teraz nedávno som o tom znovu rozprával. To bolo ešte v ére kaziet. Ja som natočil pár skladieb na kazetu a poslal som to do Thelonious Monk Institute. Potom som sa dozvedel, že Pat Metheny vyberal gitaristov a mal som to šťastie, že vybral práve mňa ako jediného gitaristu. Po tom workshope som bol na jeho koncerte a som sa s ním stretol a povedal mu, že to ja som hral na tej kazete, ktorú vybral a on si na to pamätal, tak z toho som bol rád. Potom, keď som skončil Berklee som sa presťahoval do New Yorku a akurát ten rok potom tam Pat Metheny mal nejaké workshopy a prednášal. Niektorí moji kamaráti, ktorí tam ešte boli mi hovorili, že sa na mňa pýtal, či tam ešte nie som. Odvtedy som už bohužiaľ nebol s ním v kontakte.“

* Vy momentálne učíte na JAMU.
DD: „Učím celkom na troch školách, ale na každej len trošku. Sú to HAMU a VOŠ Jaroslava Ježka v Prahe a dvakrát do mesiaca JAMU v Brne.“

* Študovali ste aj na Berklee, mohli by ste to trochu porovnať s českými jazzovými školami, na ktorých učíte?
DD: „Porovnávať Berklee a české školstvo ani nie je veľmi možné.“

* Je to až taká veľká priepasť?
DD: „Tak tá priepasť je hlavne v tom ako dlho funguje Berklee a ako dlho fungujú tie české školy. Druhá vec je, že Berklee je strašne veľká škola. Keď som tam študoval ja v rokoch 1999 až 2002, tak tam bolo okolo 3000 študentov a z toho 1200 gitaristov. Na druhej strane možno iba 5-tich z nich by človek chcel počúvať. To je ďalšia vec - na Berklee sa neučí len jazzová improvizácia. Je tam mnoho odborov a vtedy ich tam bolo asi 12 od písania hudby k reklamám, hudobný biznis, hudobný manažment až po zvukovú techniku a podobne. Tam je podmienkou, že každý do istej miery musí zvládať nástroj. A inak z tých 1200 veľa mohlo byť študentov zvukovej techniky, manažmentu a tam nie je úplne dôležité, aby hrali až na takej vysokej úrovni.“

* Samozrejme, to čo tá škola môže ponúknuť v rámci odborov je diametrálne odlišné, ale čo sa týka študentov a jazzu?
DD: „Tak ta úroveň je tam samozrejme vysoká a je tam veľa hudobníkov z celého sveta. Z každého ročníka v nejakom odbore na nástroj sa vždy nájde 5 hudobníkov, ktorí patria k svetovej špičke a majú veľkú virtuozitu. Tie školy sú ďaleko väčšie, keď na JAMU máme celkovo 10 ľudí v ročníku a na HAMU 5 - to sa nedá porovnať. Škola má celkovo 40 ľudí a tam je ich takmer 100-krát toľko. Ďalšia stránka sú financie školy a podmienky a to je tiež úplne iná kategória. Ale ja si myslím, že tie české školy fungujú pomerne dobre. To jazzové školstvo prišlo samozrejme s nejakým oneskorením, ale rozvíja sa veľmi dobre. Ja si myslím, že by sme mohli to české jazzové školstvo porovnávať s Poľskom, Nemeckom. S Berklee by som to neporovnával a hlavne Berklee je súkromná škola a funguje úplne iným princípom, čo prináša svoje úskalia. Tá škola je veľmi komerčne orientovaná a je tam také krédo, že ako sa naučiť zarábať peniaze hudbou. Čo aj mne trochu vadilo, ale po čase som si tam našiel nejaké svoje miesto a svoju cestu a spoznal správnych ľudí, od ktorých som sa chcel učiť. Kto však toto nevie, nemusí mať až takú dobrú skúsenosť s Berklee.“

* Čo je podľa vás najdôležitejšie pre štúdium jazzovej gitary alebo hudby všeobecne, čo by študenti nemali zanedbať?
DD: „Je to podľa mňa všeobecné pre každý nástroj. K tomu aby mohol hudobník fungovať sú dôležité tri aspekty a to: zvuk, rytmus a hudobný sluch. Ak niekto jeden z týchto aspektov nemá, nedá sa nič moc robiť.“

* Myslíte hneď v začiatkoch alebo že na tom musí pracovať?
DD: „Nie, pokiaľ tam sú nejaké veľké nedostatky alebo rezervy, to je vždy veľký problém. Potom je samozrejme veľa ďalších oblastí, na ktorých môže hudobník pracovať, ale tie už podľa mňa nie sú tak podstatné ako tie spomínané tri.“

* Ako vnímate jazz?
DD: „Jazz je v súčasnosti už veľmi široký pojem. Nedávno sa ma pýtali v nejakej ankete v Českom rozhlase, že ako by som zadefinoval jazz. Ja som si na to vymyslel takú odpoveď. Veľmi ľahko sa podľa mňa dá zadefinovať jazzový hudobník. Jazzový hudobník je niekto, kto sa nejakú dobu intenzívne venoval jazzovej tradícii, teda hudbe, ktorá vychádza z afro-americkej tradície 20. storočia. Lenže v dnešnej dobe je strašne veľa hudobníkov, učia sa to, hrajú to, vyštudujú to, ale potom sa venujú niečomu úplne inému, čo už je len veľmi vzdialene spojené s jazzom. Otázka je, či to čo hrajú je jazz. Podľa mňa je to však úplne jedno. Nie je pre mňa veľmi dôležité, či niečo jazz je alebo nie je.“

* Podobne na takéto otázky reaguje viacero súčasných hudobníkov, s ktorými robím rozhovory, nie je pre nich dôležité žánrové zadelenie a hudba podľa nich splýva do jednotného jazyka, kde sa všetky žánre voľne miešajú a nezáleží na tom ako to pomenujeme.
DD: „Ja si taktiež myslím, že to nie je dôležité, ale poviem to takto. Vrátil by som sa k tej otázke, čo by nemal mladý študent zanedbať, pretože mi napadla ešte jedna odpoveď. Každý typ hudby má určitú tradíciu a čim lepšie ju poznáme, tým lepšie a hlbšie dokážeme preniknúť do daného typu a štýlu hudby. Pokiaľ sa tým zaoberáme len povrchne alebo len súčasnosťou, bude nám nakoniec toho veľa chýbať.“

* To je zaujímavý podnet, mnoho mladých jazzmenov, hlavne z krajín, ktoré majú moderné jazzové scény, sa históriou veľmi nezaoberajú. A s niektorými, s ktorými som robil rozhovor, rovno prešli do štýlu, čo by sme mohli označiť ako súčasný jazz a nevracali sa k be bopu a tradícii. To sa potom odráža aj na ich vyjadrovacom jazyku.
DD: „Tradícia samozrejme nie je len be bop, ale určite je dôležité mať o nej povedomie. Zároveň je však dôležité mať povedomie o hudbe všeobecne, aby človek neostal len v nejakom malom kúte.“

* Sledujete nejakých súčasných gitaristov a moderný jazz?
DD: „Nemám na to toľko času, čiže to sledujem skôr tak povrchne. Ale u mňa sa to vlastne veľmi, čo sa týka počúvania gitaristov, nezmenilo - stále ma baví počúvať Pat Methenyho, Jim Halla, Bill Frisella, Petra Bernsteina, Kurt Rosenwinkela, ktorých počúvam od svojich 20-tich. Všetci títo gitaristi sú skvelí, ale musím sa priznať najviac ma oslovuje Bill Frisell. K nemu sa stále vraciam a on ma ešte vždy dokáže niečím prekvapiť. Je to veľký génius.“

* Váš album Autumn Tales ste vydali až po desať ročnej pauze.
DD: No nie tak úplne, ešte predtým som vydal jeden album Tiburtina Ensemble, kde som bol kvázi ako co-leader. Taktiež som aj vydal v španielsku album pod vydavateľstvom Fresh sound, o ktorom sa tu až tak nepísalo a veľa ľudí ho nezaregistrovalo. Potom som ešte spolupracoval aj na dvoch albumoch poľskej speváčky – Aga Zaryan, kde som bol aj autorom niektorých skladieb. Okrem toho som robil aj na jednom orchestrálnom projekte, ktorý nahrával rozhlas, ale tiež sa o ňom veľmi nevie. Komponovanie pre symfonický orchester mi zabralo celý jeden rok. Ale je pravda, že od takého úplne sólového albumu ubehlo nejakých 9 rokov.“

* Albumy teda nevydávate nejako veľmi frekventovane, nechystáte sa prísť s niečím novým?
DD: „Popravde ani sa veľmi nechystám. Nie je na to veľa času. Ono je to tak, že keď ma ľudia zavolajú na nejaké zaujímavé hranie ako sidemana, tak to v zásade neodmietam, pretože ma to láka a zaujíma. Napríklad ako teraz Scott McLemore. Takže to sidemanstvo ma dosť zamestnáva. Chcel by som však dodať ešte jednu vec s čím súvisia aj odstupy mojich albumov a tvorby. V dnešnej dobe je strašné kvantum albumov a niektoré už ani nevychádzajú fyzicky. Je toho strašne veľa a všetko to znie podobne. Ja som zvolil prístup kvalita nad kvantitou, radšej akoby som mal každý rok vydať nejaké CD, čo neosloví. Ja si musím počkať a vždy, až keď budem mať zasa pocit, že mám niečo originálne a potrebujem svojou hudbou niečo povedať, tak to určite poviem.“

* Môžete nám trochu priblížiť proces tvorby posledného albumu – Autumn Tales. Ja som tam zachytil množstvo inšpirácii nielen zo západných hudobných tradícii, ale aj východu.
DD: „Čo bolo pre mňa dôležité pri Autumn Tales, že vtedy sa formovalo moje trio Martin Novák a Jiri Slavík. Tie albumy, ktoré boli moje sólo projekty v minulosti vychádzali so zahraničnými kapelami a aj sa nahrávali niektoré v zahraničí. Mal som vtedy dojem, že lepšie chápu moju hudbu. Ale s Martinom Novákom a Jiří Slavíkom som prvýkrát nadobudol dojem, že mám skvelú českú kapelu, ktorá dokáže realizovať tú moju hudobnú víziu, ako si ju predstavujem. Tak sme sa dohodli, že spolu vydáme album, ja som si začal pripravovať na to nejaký materiál. Celkovo som z toho mal taký pocit, že je to akoby návrat domov. Preto sa tam aj objavujú nejaké české skladby od Bohuslava Martinů a Ach ty si úžasná. Moja rodina má čiastočne aj židovské korene, preto som sa rozhodol hlbšie ponoriť aj do tohto hudobného sveta a to sú práve tie východné inšpirácie. Zaradili sme tam niektoré židovské skladby. Ostatné skladby sú moje autorské alebo od Jiři Slavíka a v nich sa spája množstvo vplyvov. Ja mám rád veľmi rôznorodú hudbu. Dlhú dobu som sledoval škandinávsku scénu a to sa určite premietlo aj do hudby a taktiež som trochu začal viac experimentovať s východnými rytmami.“

* Je gitara váš primárny nástroj pre komponovanie?
DD: „Dlhú dobu som skladal všetko na klavíri, ale na Autumn Tales som sa vrátil ku skladaniu na gitare.“

* Komponovali ste za klavírom, pretože pri ňom inak rozmýšľate, ako keď ste za svojím hlavným nástrojom?
DD: „Aj to je jeden z dôvodov, ale hlavne to bolo kvôli tomu, že ma fascinovali veľmi komplexné harmónie a predsa len na klavíri sa s tým pracuje lepšie. Jednak to pre mňa vytváralo zaujímavý proces. Pretože som zložil niečo na klavíri, kde som takmer bez obmedzení a potom som sa to musel naučiť hrať na gitare a vznikne väčšinou niečo, čo by som na tej gitare samotnej nevymyslel.“

* Harmóniu skladáte viac podľa ucha?
DD: „Určite, aby to znelo dobre, tak to musí byť najmä v uchu. Samozrejme, potom si to analyzujem, že čo som to vlastne napísal a čo sa v tej harmónii deje. Niekedy sa mi aj stáva, že sa zaseknem a už ma napadajú len samé hlúposti a vtedy tiež pomáha si to teoreticky rozobrať a popremýšľať, že kam by to mohlo pokračovať.“

* Stáva sa vám, že zložíte niečo, čo sa vám hrá ťažko?
DD: „Určite, skoro stále, pretože moja ideológia kompozície je prísť s materiálom, ktorý ešte nemám veľmi preskúmaný, či už po improvizačnej, ale aj kompozičnej stránke. Teda sa to musím potom učiť a prichádzať na to ako s tým pracovať. Čiže vlastne každá skladba sa mi stáva takou platformou dostať sa v improvizácii niekam, kde som ešte nebol.“

* Čo je pre vás najdôležitejšie pri tej improvizácii?
DD: „Čaro improvizácie pre mňa je, že nemá žiadny plán. Proste sa snažím úplne vypnúť nejaké schematické premýšľanie, ale to vôbec nemusí znamenať, že zahrám niečo nové, čo som nikdy nehral alebo nepočul. To sa práveže nestáva takmer vôbec. V čom spočíva čaro improvizácie a čo ovládajú aj všetci tí majstri improvizátori je absolútna intuícia, že ešte milisekundu predtým ako idú niečo zahrať, ani sami nevedia, čo idú hrať. To napojenie mozgu na nástroj je bez akýchkoľvek medzi článkov.“

* Dá sa však úplne vypnúť a vôbec nepremýšľať nad tým, čo človek ide hrať, najmä keď je zložitá harmónia?
DD: „Ako samozrejme, človek tak nejako podvedome stále rieši harmóniu, voľbu tónov a rytmizáciu, aby to dobre znelo, ale ide o to, že tam nie je plán a nie je to dopredu nejaký kalkul. Tomu predchádza intenzívna príprava, aby mohla byť tá absolútna sloboda.“

* Ako si pripravujete a učíte sa nové skladby?
DD: „Ja sa snažím čo najviac si toho zaspievať. Najprv sa naučím spievať melódiu a potom spievam základné tóny harmónie. Prípadne potom si už spievam aj rozklady, guide tones alebo improvizované melódie. Až potom to celé prenášam na gitaru. Ak ide o novú nejakú zložitejšiu skladbu, tak sa proste staviam akoby som bol sám študent začiatočník a celé si to prejdem v takýchto základných vrstvách. Ono stále to beriem ako výzvu, je dôležite k akejkoľvek hudbe pristupovať s pokorou. Keby som tu teraz dostal nejaké ťažšie noty, áno s veľkou pravdepodobnosťou to zahrám a asi to aj bude znieť dobre, ale to nie je cieľom nejako to odohrať. Ja som mal to šťastie, že som mal možnosť vidieť ako veľa špičkových hudobníkov pracuje a cvičí a to si vážim oveľa viac ako nejaký koncert. Taký Pat Metheny by vám tu tiež zahral z nôt bez prípravy úplne brutálne a bolo by to dokonalé, ale tí profesionáli a úplná špička, oni si to naštudujú a skúmajú, lebo chcú tomu porozumieť, chcú do toho preniknúť, nie len to hrať a to je ten rozdiel!“

* Máte nejakú rutinu na cvičenie?
DD: „Bol by som veľmi rád, keby som mohol cvičiť každý deň, ale s malými deťmi je to zložité (smiech). Samozrejme, na technike pracujem neustále, či chcem alebo nechcem. Niekedy ma pozývajú hrať technicky náročné skladby a to nesmiem zanedbať, musím sa starať aj o ruky, aby sa mi nič nestalo - veľa hudobníkov s týmto bojuje. V súčasnosti je moja forma cvičenia, že hlavne cvičím skladby iných. Ak mám však viac času, tak sa naučím nejakú skladbu, na ktorej chcem pracovať, ale ako som už predtým spomínal, najväčšia škola pre mňa v posledných rokoch je samotná kompozícia a vlastná tvorba, tá ma posúva najviac vpred.“

* Nemáte nutkanie viac pracovať na svojej tvorbe?
DD: „Mám, ale mám aj dve malé deti, o ktoré sa treba postarať a niečo zarobiť. Keď hrám ako sideman je to pre mňa jednoduchšie. Jednak pôsobím často v zahraničí, takže tá tvorba a projekty sú aj zaujímavé a nemusím sa o nič starať. Nemusím riešiť žiadnu organizáciu. Presadenie vlastnej tvorby a kapely, stojí veľa úsilia a je to omnoho náročnejšie. Nemám také meno, že keby som niečo vydal, hneď to v zahraničí zoberú a ani riešiť ten český trh a urobiť nejakú koncertnú šnúru tiež nie je jednoduché.“

* Čo prispieva k tomu, že človek tak úspešne prerazí - vy ste študovali na Berklee, hrávali ste v New Yorku a všimol si vás aj samotný Metheny. Prečo si teda myslíte, že nemáte také meno ako niektorí iní gitaristi?
DD: „To je hlavne tým, že človek na tom musí cielene pracovať a to nie len na hudbe. Pre mňa to nebola priorita. Jeden čas som nad tým aj premýšľal, keď som vystupoval v New Yorku, že by som si tam spravil kariéru, ale nakoniec som prišiel na to, že to nie je pre mňa a chcel by som žiť v Európe. To, či človek prerazí, je však súhra viacerých faktorov. Je tam aj faktor vlastnej snahy a jeho schopností, ale nestojí to len na tom. Taktiež ide aj o to, ako veľmi chce on sám, aby bol slávny a vplýva na to aj prostredie, kde pôsobí a v poslednom rade treba k tomu aj trochu šťastia.“

* Máte dobrý tón, zvyknete meniť ešte svoju zostavu alebo už máte svoj stály setup.
DD: „Ja som na toto strašne lenivý, mám pár efektov a tých sa držím (smiech). Ale teraz na najnovšom albume Aga Zaryan, kde hrám, je to ladené skôr viac do elektronického retro soundu a aj takého soulu. Tak som si kúpil kvákadlo a trochu tam kvákam (smiech). Hral som tam aj na prvej elektrickej gitare – kópia Telecasteru, ktorú som dostal ako 12-ročný, ale nie je to veľmi dobrý nástroj, tak musím si kúpiť nejakú solid body gitaru. A určite aj nejaké krabičky. Budem rozširovať arzenál, ale na to treba čas (smeich).“

* Kto vás tak oslovil z českej jazzovej scény?
DD: „Česká jazzová scéna išla za posledných 10 - 15 rokov strašne dopredu. Akože nechcel by som menovať, aby som na niekoho nezabudol (smiech). Ale aspoň nejaké projekty spomeniem. Páči sa mi čo robí Ľuboš Soukup a aj Tomáš Liška robí veľmi zaujímavé veci. A potom samozrejme veľa ďalších skvelých muzikantov ako Vítek Křišťan, Štepanka Balcarová, Vertigo, Určite som aj niekoho zabudol - tak sa im ospravedlňujem (smiech). A teraz je dokonca aj už ďalšia generačná vlna nových skvelých muzikantov.“