„Hudba nie je európska alebo západná, jej podstatou je duša a srdce.“   06.02.2025

Stéphane Belmondo (* 1967) je bez pochýb neoddeliteľnou súčasťou francúzskej jazzovej scény! Uznávaný trubkár a hráč na krídlovku sa dostal do povedomia aj vďaka svojmu lyrickému a emotívnemu prejavu. Podarilo sa mu získať množstvo ocenení ako Umelec roka a za Najlepší francúzsky jazzový album. O hudobnej kariére mal predstavy už od útleho detstva. Virtuózny trubkár sa aktívne venoval hudbe od 3 rokov, pričom v začiatkoch inklinoval k akordeónu a perkusívnym nástrojom. Vo svete jazzu sa hýbal už od mladosti a preto nie je udivujúce, že sa rýchlo etabloval ako jeden z najlepších európskych hudobníkov. Na koncertné pódia nemusel taktiež dlho čakať, keďže už v 14. rokoch vystupoval s big bandom. O rok neskôr už mal so svojim bratom Lionelom vlastné kvinteto. Veľkú časť kariéry spolupracoval s rôznymi projektami Michela Legranda. Taktiež sa objavil po boku veľkých mien ako Stéphane Grappelli, Kirk Lightsey, Dee Dee Bridgewater, Jimmy Smith, Al Foster, Mark Turner, Lew Tabackin, Donald Brown, Franck Amsallem a mnoho ďalších. Všetky skúsenosti z mladosti sa podieľali na formovaní jeho osobnosti, no veľkú stopu na ňom zanechalo aj pôsobenie v New Yorku, kde práve spolupracoval s mnohými menovanými umelcami. So svojou hrou sa dostal až do Carnegie Hall po boku Dee Dee Bridgewater. Popri úspešných spoluprácach zaujal množstvom projektov s originálnou tvorbou. V exkluzívnom rozhovore nám priblížil svoj hudobný vývoj, ambície, dôležitosť jazzovej komunity a najnovšie projekty.

 

 

* Hudbe sa venujete naozaj od útleho detstva. Bolo pre vás cvičenie náročné alebo ste to brali prirodzene ako formu hry?
Stéphane Belmondo: “Môj otec je hudobník, ale nikdy nás do cvičenia a hudby netlačil. Brat sa začal venovať hudbe až pomerne neskôr, keď mal asi 17 rokov. Ja som sa venoval hudbe už od 3 rokov. Veľmi dobre si pamätám na prvé platne, ktoré som počul. Bol to Chat Baker a potom neskôr Charlie Parker a Dizzy Gillespie. Počúval som veľa bebopu, ale vždy som viac inklinoval k west coast jazzu pre jeho cit a melodickosť. Môj prvý nástroj bol akordeón. Vo Francúzsku je veľmi populárny a spája sa s ním ľudová hudba a tanec. Už od malička ma fascinoval jeho zvuk, takže ja som začínal s akordeónom. Študoval som aj klasický akordeón na konzervatóriu (Aix-en-Provence Conservatory of Music), pretože vtedy nebola iná možnosť. Popri tom som hral aj bicie nástroje. K trúbke som prešiel až ako 11-ročný a to už bol môj štvrtý nástroj. Niekedy hrávam aj trombón. Ja som v hudbe veľmi otvorený a hľadám zaujímavé farby nástrojov.“

* V tomto čase ste už uvažovali nad kariérou v hudbe alebo ste to brali skôr ako formu záľuby a objavovania?
SB: “Bral som to veľmi seriózne už od asi 5 rokov. Takže áno, premýšľal som nad venovaním sa hudbe seriózne. Fascinovala ma celá kultúra a planéta. Pamätám si ako som mame povedal, keď bežal cez víkend čiernobiely film o Afrike, že tam raz pôjdem a preskúmam ju.“

* S koncertovaním ste mali skúsenosť už od útleho detstva. Boli to pre vás kľúčové skúsenosti? Je v jazze dôležitejšia prax ako štúdium?
SB: “Ja som v jazze kompletný samouk. Môj otec sa venoval klasickej hudbe a ja tiež. Cvičil som 8 hodín denne. Potom som preniesol svoju pozornosť na jazz a snažil sa podľa sluchu kopírovať rôznych jazzmenov, trubkárov, trombonistov, klaviristov. Kapela vás dokáže veľa naučiť. Pred dvanástimi rokmi som formoval kapelu s bratom a Thomasom Bramerieom. Thomas hral na gitare, ale vtedy sme mu povedali, že potrebujeme basgitaru - tá nám chýba. Tak sa Thomas preučil a postupne prešiel k bezpražcovej basgitare pod vplyvom Jaca Pastoriusa. Po štyroch rokoch už hral na kontrabase. Tak sme spolu hudobne rástli. Boli sme ako rodina a tá je pre mňa v hudbe najdôležitejšia. Podobne tak vnímam aj INNtöne Jazzfestival. Je to pre mňa veľká rodina. S Paulom Zaunerom som sa stretol už pred dávnymi rokmi aj sme spolu veľa hrávali.“

* Keď spomínate umelcov a rodinu, vy ste hrali aj s veľkými menami ako Kirk Lightsey, Stéphane Grappelli či Michel Legrand. Aké skúsenosti vám odovzdali?
SB: “S Michelom Legrandom som hral až 25 rokov od malých kapiel až po big bandy, prešli sme spolu naozaj všetko. Dokonca som sa stretával s Chatom Bakerom. Bol u mňa doma a mal som možnosť mu aj variť (smiech). Trochu sme spolu hrali, ale skôr sme sa viac rozprávali. Zaujímavé je, že o hudbe sme sa veľa nebavili, skôr sme rozoberali rôzne životné témy a jedlo, pretože veľmi rád varím. U mňa je to tak, že o hudbe sa veľmi nediskutuje, hudba sa hrá a žije. V tom sú dôležité jam sessions, ale pri normálnej debate si cením práve diskusiu o živote a skúsenostiach.“

* Predpokladám, že tieto diskusie a zážitky sa odzrkadľujú vo vašej hudbe.
SB: “Samozrejme, hudba a život sú spolu úzko prepojené.“

* Vy ste dlhý čas svojej kariéry strávili v New Yorku. Ako vás ovplyvnila skúsenosť s tamojšou hudobnou scénou a atmosférou mesta?
SB: “Viete čo, pre mňa je New York najlepšie miesto v Amerike. Tá energia a úroveň muzikantov je tam neuveriteľná. Z každého baru sa ozýva nejaká hudba. To sa nedá opísať ani si predstaviť, to musí človek zažiť. Pre mňa bol New York úžasný zážitok a príležitosť hrať s menami ako Joe Lovano, Billy Higgins, Donald Brown.“

* Zmenilo to ako vnímate a hráte jazz?
SB: “Určite. New York je džungľa vynikajúcich muzikantov a veľa vás to naučí.“

* Ako by ste porovnali hudobníkov a jazz v Amerike a v Európe?
SB: “Pre mňa hudba bude vždy hudba. To je jedno kde. Nájdete skvelých muzikantov v Amerike, aj v Európe. Teraz sme hrali vynikajúci festival Jazz à Juan a po nás vystúpili Chris Potter, Brad Mehldau, John Patitucci a Johnathan Blake. S Johnathanom som hral viackrát. Stretávame sa na festivaloch a opäť ma to privádza len k myšlienke, že hudba je vlastne hlavne o tom, že sme veľká rodina. Hudba nie je európska alebo západná, jej podstatou je duša a srdce. Nie je podstatné aký je to typ hudby - môže to byť rock, klasická hudba, jazz, etnická hudba, hlavne, že nás spája a vytvára rodinu.“

* Môžete nám priblížiť projekt Deadjazz?
SB: “Deadjazz vznikol veľmi jednoducho. Môj agent je veľký fanúšik rockovej skupiny Grateful Dead. Už asi dvanásť rokov nám ich stále púšťa v aute a vždy ich kdekoľvek spomína, tak sme sa s bratom rozhodli - vieš čo poďme do štúdia a nahrajme album s hudbou od Grateful Dead, ale po svojom a tak vznikol Deadjazz. Samozrejme očividnou zmenou je, že nemáme gitary, ale inak je obsadenie podobné. Cieľom však nebolo nahrať repliky Grateful Dead, mali sme k tomu rovnaký prístup akoby to boli naše kompozície.“

* V minulosti ste mali vlastný typ trúbky Selmer. Ešte na nich hrávate?
SB: “Nie, ale bol to vynikajúci zážitok. Asi pätnásť rokov dozadu som mal možnosť byť v ich výrobni a skúšal som tam viacero trubiek a krídloviek. Potom mi povedali, že ak chcem môžeme spolu navrhnúť nejaký model a dali by mu moje meno. Mal som s nimi skvelú skúsenosť.“

* Ako by ste zhodnotili francúzsku jazzovú scénu?
SB: “Je veľmi aktívna, života schopná a pestrá. Keď si to tak zoberiete, množstvo amerických hudobníkov v nejakom momente svojej kariéry prichádzalo do Francúzska, najmä do Paríža a trávili tu a pôsobili niekoľko mesiacov. To bolo reflexiou jej kvality, ale samozrejme určite ju to aj pozitívne ovplyvnilo. Francúzska jazzová scéna bola pre Európu dôležitá. Paríž jednoznačne bol a je dôležitým mestom jazzu.“

* Pracujete teraz na novej hudbe, aké máte aktívne projekty?
SB: “Mám ich veľmi veľa. Najnovšie pracujem teraz s bratom Lionelom v spolupráci so symfonickým orchestrom, to je jeden z najnovších projektov. Pracujeme na hudbe Mauricea Ravela. Okrem toho samozrejme pracujem s jazzovým kvartetom. Taktiež spolupracujem s kamarátom Thierry Maillardom aj na zaujímavom duete pre klavír a trúbku. Bude to elektronický projekt QR Code s rôznymi vrstvami a efektami. On používa asi 25 klávesov a ja tam tiež veľa experimentujem s efektami na trúbke. Akustický sound tam nenájdete (smiech).“

* V minulosti som mal pocit, ž ste sa venovali viac akustickej hudbe. Je toto teraz smer, ktorým sa chcete uberať viac?
SB: “Ja som vždy hrával rôzne štýly a je pravda, že posledné roky som sa venoval viac akustickej tvorbe, ale efekty a elektronika nie sú pre mňa nové, pracoval som s nimi aj pred tridsiatimi rokmi.“

* Spomínate si na slovenský festival Trnavský jazzyk, kedysi ste tam vystupovali.
SB: “Áno, skvelý festival. Spomínam si, že som bol veľmi nadšený atmosférou, ale už to bolo strašne dávno.“

* Aké sú vaše plány do budúcnosti?
SB: “Moja budúcnosť bude v poriadku. Ale mladí muzikanti to teraz majú ťažké. Keby nebolo hudby, myslím, že by skončila aj existencia. Hudba je veľmi dôležitá pre budúcnosť umenia, kultúry a spoločnosti.“

* Ďakujeme za rozhovor!