CD the bottomline

Neu Klang, 2022   04.04.2023

Nemecké duo the bottomline vzniklo ešte v roku 2016 spojením klaviristky, speváčky, skladateľky Franzis Lating a bubeníka, zvukového dizajnéra Johannes Elia Nußa. Ich cesty spája láska k jazzu, ale aj k inakosti. V ich tvorbe sa snažia neohraničovať žiadnymi bariérami a otvárajú sa vplyvu všetkým žánrom. Vpred ich ženie túžba tvoriť niečo nové, preto v ich tvorbe nájdeme prienik štýlov a žánrov ako jazz, blues, klasická hudba, či rôznym elektronickým žánrom ako je trip-hop. Po šiestich rokoch dozrievania tvorivosti a konceptu prichádzajú na scénu so svojim prvým štúdiovým debutom – Forgotten Stars. Debutový počin obsahuje 10 autorských kompozícii. Album otvára jemná balada Stones. Na prvé zdanie ide o štandardnú, melodickú baladu s jazzovo-popovým charakterom a prvkami soulu. Postupne však ako sa kompozícia priblíži k svojej polovici niečo sa začne zdanlivo meniť. Klavír je viac a viac disonantný a spolu s ním graduje aj ráznosť spevu. Zrazu sa to prelomí a klavír prejde do rýchleho figuratívneho dramatického sprievodu. Poslucháč je v sekunde úplne v inej skladbe. Podobné zaujímavé, nečakané kontrasty a zvraty nájdeme aj v ďalšej kompozícii Hades. Tu už však cítime ešte viac prvkov modernej hudby v podobe zvukovej kulisy syntezátorov a R&B vplyvov. Album celkovo viac pôsobí ako populárna produkcia, než jazzový album, ale to je asi spôsobené charakteristikou zoskupenia ako pracujú s vplyvmi iných žánrov. Zvukové koláže sú zaujímavé, no predsa len za polovicou albumu už stratia svoj ohromujúci efekt prekvapenia. Dá sa nájsť a aj istá zvuková podobnosť, aj keď sa the bottomline odlišuje, našlo si svoju formulku, ktorá sa po čase zunuje. Samotná farba hlasu speváčky je veľmi špecifická. Má veľmi prenikavý, ostrý charakter, akoby až nazálneho spevu a niekomu takýto vokálny prejav nemusí sedieť. Samotný koncept zvukových koláží je zaujímavý a zo začiatku prekvapí, no nakoniec veľa inakosti, rôznorodých prvkov, vytvoria len zhluk prvkov a zvukov, ktoré prestanú prekvapovať a začnú rušiť. Aj tu sa ukazuje, že menej môže byť niekedy viac. Možno aj preto ma najviac z celého albumu oslovili ku koncu inštrumentálne skladby Eclipse a Farce, ktoré z hustoty zvukov a produkcie zazneli jednoduchým akustickým klavírom s prvkami klasickej hudby a akoby improvizovaného preludovania. Farce už mierne išla viac smerom k extravagantnosti a objavili sa aj nejaké syntezátory a príkrejšie disonancie, no napriek tomu ma kompozícia zaujala ako celok. Samotný album je podľa autorov geopolitickým vyjadrením k rôznym svetovým situáciám a túžbe hľadaním po ich riešeniach. Tento album je určite pútavý svojim konceptom a nájde si svojich poslucháčov, no pre svoju inakosť a extravagantnosť môže viacerých poslucháčov odradiť.

Hrajú:
Franzis Lating – klavír, spev, Rhodes, syntezátory, perkusie
Johannes Elia Nuß – bicie nástroje, syntezátory, bicí sekvencer, perkusie