CD František Báleš Ansámbel

Hudobný fond, 2021   10.01.2022

V hudobnom svete sa často stáva, že hudobník sa rozhodne zhudobniť texty či básne. V hudbe modernej to bývajú zväčša básne z popkultúrneho prostredia a tak vznikajú často textársko-pesničkárske tvorivé tandemy. Ako však pristúpiť ku zhudobneniu národného klenotu poézie a previezť ho “bez ujmy” vodami súčasného žánru ako je napríklad jazz? Neutopí sa obsah majstrovských veršov v priehrští tónov improvizácie a košatosti rytmov, ktoré sú tomuto žánru vlastné? Tieto obavy s istotou vyvracia na svojom ostatnom CD s názvom Sonety František Báleš so svojim ansámblom. Tohto počinu sa hudobníci zhostili podľa pravidla daného Claudiom Monteverdim pred niekoľkými storočiami: “...hudba sa podriaďuje slovu...”
Hudobníkov zo zoskupenia František Báleš ansámbel poznáme už roky zo slovenských jazzových pódií. Jadro zoskupenia tvorí klavírne trio: František Báleš – autor hudby a aranžov, klavír, Vladimír Máčaj – kontrabas a Juraj Šušaník – bicie nástroje. Toto trio tvorilo aj základ projektu Františka Báleša Básne múzické, kde autor zhudobnil ako vlastné básne, tak aj básne popredných československých poetov (Smrek, Dilong, Skácel,…) a tak projekt František Báleš ansámbel je logickým a prirodzeným vyústením tvorivých snáh Báleša o fúziu jazzu a poézie. A dovolím si povedať, že CD Sonety je počinom ojedinelým na poli slovenskej jazzovej hudby s premostením do vôd hudby klasickej, kde badáme autorovo klasické hudobné vzdelanie so znalosťou hudobného odkazu v piesňovej tvorbe Schumanna a Schuberta, ako aj polyfonického prístupu baroka, či atonality, modality a seriálnej hudby 20. storočia. Klavírne trio doplnil v roku 2020 spevák Matúš Uhliarik, ktorý na súťaži Nové tváre slovenského jazzu 2021 získal ocenenie za Vyzretú presvedčivú interpretáciu pôvodnej tvorby a Objav festivalu. Že táto konštelácia funguje perfektne, nás presviedča aj CD, o ktorom si povieme v nasledujúcich riadkoch. Album Sonety vzdáva je hold P. O. Hviezdoslavovi pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia. Krásnou symbolikou je, že krst CD sa udial práve v deň Hviezdoslavovho úmrtia (8. november) nie inde ako v priestoroch divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave. To sú situácie, ktorých scenár píše len sám život. F. Báleš zhudobnil prvých 10 sonetov z Hviezdoslavovho lyrického cyklu Sonety z rokov 1882 – 1886. (Nejde teda o známejšie Krvavé sonety.)

Album (resp. Sonet 1) sa začína silným freejazzovým motívom, ktorý postupne prejde do Sonetu 1. Tento motív je použitý aj ako základný stavebný materiál úvodu do Sonetu 10. Osobne mi pripomína začiatok albumu navodenie nálady na legendárnom albume Johna Coltranea – Love Supreme, čo je krásne vyznanie úcty k jazzovej tradícii. Postupný prechod do medium tempa, basové ostináto a akordické plochy s vyššími harmonickými štruktúrami nás uvádzajú do precíteného spevu Matúša Uhliarika. Je zrejmé, že mu vokálny part sedí ako uliaty a text panuje nad celou hudobnou zložkou. Autor hudby si dal dobre záležať, aby rytmus melódie “neznásilňoval” slovo. Ale počujeme jasné porozumenie rytmu reči a náročné veršie pre “nie každé ucho” môže poslucháč uchopiť na prvý posluch. Skladba vrcholí unisonom klavíra a spevu, ktorý prejde do čistého a príjemného hvízdania – čo je pekný hudobný fór.

Sonet 2 zaujme aj neerudovaného poslucháča tajomným a trochu zlovestným charakterom zmenšenej stupnice, ktorá je hlavnou zložkou melódie. Prvýkrát tu počujeme aj hostí zo zoskupenia WAF ansámbel, ktorých clustrový zborový výkrik “...nezmárnils’ma, tu som!” bude znieť polucháčovi v hlave ešte dlhé hodiny. F. Báleš tu dosahuje zrozumiteľnosť textu okrem iného aj použitím 7/4 metra.

Ďalej hudbychtivé ucho uchváti delené 9/8 metrum v Sonete 3. F. Báleš tu potvrdzuje jednu zo svojich bravúrnych vlastností – dokáže na slovenský text napísať melódiu, v nepárnom metre tak, že text prirodzene plynie na pozadí zložitejšieho metra (v tomto prípade 9/4 metrum delené 1,2 – 1,2 – 1,2 – 1,2,3)

Sonet 4 je najsilnejším prihlásením sa k jazzovej tradícii v duchu hardbopu, kde v plnej kráse počujeme silu klavírneho jazzového tria. Moderný “sound” v klavírnych sadzbách a šľapajúcu rytmiku.

Baladickej waltzovej atmosfére Sonetu 5 dodáva správnu melanchóliu krídlovka Ondreja Jurašiho, ktorý tu hrá vkusne a “presne toľko tónov, koľko treba”. Počujeme tu výbornú rovnováhu názvukov klasickej hudby obsiahnutých v hlavnej téme a jazzových prvkov v kontrabasovom a krídlovkovom sóle. Všetko podčiarknuté farebnými a melodickými reakciami bicích.

V Sonete 6 si autor hudby ako rytmický výrazový prostriedok vybral polyrytmiu. Konkrétne 8 proti 6, kde do swingujúceho klavírneho tria v 6/4 metre spieva WAF ansámbel motívy postavené na dvoch kvartolách. Celá kompozícia sa nesie v modálnom duchu. Kontrabas, ktorý hrá s veľkým ťahom “walk” v závere výborne dopĺňa gradácia modálneho klavíra a pestrá hra bicích.

Sonet 7 prináša ďalšieho hosťa – flautistku Máriu Rehákovú pôsobiacu v Anglicku a na Slovensku. Skladba je v 12/8 metre postavená na silnom basovom motíve. Zaujme centrálna časť skladby, kde sa ako tri pradená prepletajú sólové plochy spevu, flauty a klavíra, ktoré akoby dávajú predzvesť polyfónie, ktorá (trochu predbieham) príde v Sonete 10.

Sonet 8 je príjemným oddýchnutím a “protiváhou” k pomerne komplikovanej hudbe, ktorú mal možnosť poslucháč na albume dosiaľ počuť. Chválim, že po kompozičnej stránke ide o silnú baladu, ktorá sa nevyskytuje na CD samoúčelne, ale plnohodnotne plní kontrastnú funkciu. Veľmi dobrým a príjemným ťahom bola voľba krídlovky ako sólového nástroja.

Sonet 9 je vlastne prvou skladbou Františka Báleša s Hviezdoslavovskou tématikou, ktorý vyšiel aj ako singel v prvej polovici roku 2021. Skladbu otvára silný až etno motív kontrabasu. Celkovo si skladba zachovala čaro, aké išlo aj z pôvodného singlu, no je cítiť, že ansámbel je za viac ako rok svojej existencie hudobne podstatne zomknutejší a celkovo hodnotím veľmi pozitívne interpretačný posun. 

Veľkolepý záver albumu prináša Sonet 10. Pre moje uši je to akoby sa John Coltrane pri Love Supreme rozhodol použiť spevácky zbor a barokové dedičstvo. Keby som mal vybrať “opus magnum tohto CD” je to práve táto skladba. Báleš tu dokázal skombinovať kvartovú harmóniu, groove, polyfóniu, zbor, názvuky klasiky.

Príde mi takmer ako nosenie dreva do lesa hodnotiť pri etablovaných interpretoch hráčsku stránku, lebo je jasné, že hrať a spievať vedia perfektne už dávno a remeslo majú vo vrecku. Čo ale spomeniem, je vkus a štýl, akým celý album pôsobí. Všetko znie, ako znieť v rámci štýlu má, interakcia jednotlivých inštrumentalistov medzi sebou ako aj na spev je úchvatná. Spevácky prejav Matúša Uhliarika ako aj WAF ansámblu je príjemný a bez “jazzového pátosu”, ako sa občas v našich luhoch a hájoch stáva, keď chceme znieť “americky”. Klavír pripomína velikánov jazzovej tradície, no pritom je originálny, kontrabas “ide ako hodinky”, ale nezabúda na silné motívy a bicie znejú často ako melodický nástroj. Hostia sa svojej úlohy taktiež chopili bravúrne a dotvorili tento ojedinelý počin do nezameniteľnej podoby. Ďakujem zaň!

Hrajú:
Matúš Uhliarik - spev
František Báleš – klavír
Vladimír Máčaj – kontrabas
Juraj Šušaník – bicie nástroje
...a hostia:
Mária Reháková – flauta
Ondrej Juraši – krídlovka
WAF Band - Kristína Gotthardt, Jana Jakubíková, Adriana Čatlošová, Ján Pallo, Matúš Uhliarik a Jakub Kováč