„Prakticky som nemal inú možnosť, ako sa stať bubeníkom.“   28.02.2022

Hoci dánsky bubeník, skladateľ a bandleader Stefan Pasborg (* 1974) oslávil začiatkom decembra minulého roku len štyridsiate siedme narodeniny, počas svojej kariéry už stihol vydať takmer tridsať (!) autorských albumov a participovať minimálne na dvadsiatke ďalších. Jeho aktivity som sledoval prostredníctvom Pasborgových albumov pre dánsky label Stunt Records, ktorého nahrávky distribuuje v našich končinách Hevhetia. A práve vďaka košickému vydavateľstvu sa Stefan Pasborg nedávno objavil aj na Slovensku. Spolu s charizmatickou poľsko-dánskou vokalistkou Aniou Rybackou predstavili v rámci letného festivalu Hevhetia v Bratislave svoj dávnejší album Voice'n'drums (Hevhetia, 2018). Na pokoncertný rozhovor som si priniesol niekoľko starších Pasborgových albumov, ktoré vyčarili úsmev na tvári respondenta a podnetná konverzácia mohla začať.

 

* Keď som si včera prezeral tvoje albumy, pobavilo ma, že rovnaký portrét z obálky spoločného albumu s Aniou som našiel aj v booklete tvojho staršieho albumu Pasborg Odessa 5 z roku 2008.
STEFAN PASBORG: (Smiech.) "Vidíš, toto je názorný príklad opakovaného použitia niečoho, čo sa ti hodí. Po novom – recyklácia."

* Tvoju hudbu som objavil práve prostredníctvom Pasborg Odessa 5, akéhosi pohľadu severského Vikinga na balkánske dychovky a neworleanské marchingbandy. Čo ťa viedlo k podobnému multietnickému lektvaru?
SP: "Prvotným impulzom bola fascinácia balkánskou muzikou. Začal som spoznávať rumunskú či bulharskú hudbu a to úplne zmenilo môj prístup k rytmu i k hudbe ako takej. Ale bol v tom aj New Orleans s pochodujúcimi kapelami, ktoré prekypovali živelnosťou a energiou. Ich hudba ešte viac zvýrazňovala multietnickosť, mnohožánrovosť, pestrosť. Bol v nej kúsok zo všetkého možného. A práve vtedy som dostal bláznivý nápad vypožičať si čosi z týchto vplyvov a celé to „šmrncnúť“ Ornettom Colemanom. (Smiech.) Je to melting pot – kotol, v ktorom sa taví všetko možné."

* Štúdiový výsledok bol skutočne impozantný a to si len predstavujem, ako to mohlo znieť naživo! Pasborg Odessa 5 museli byť vyhľadávanou pódiovou atrakciou.
SP: (Smiech.) "Máš pravdu, často sme po sebe zanechávali spúšť. Rád na to spomínam. Popri základnom kvintetovom obsadení s tenor saxofónom, kornetom, trombónom, suzafónom a bicími nástrojmi sme príležitostne vystupovali aj v X-tra Large verzii s Hammond organom a gitarou."

* Z úplne iného súdka je tvoj starší album Toxikum, na ktorý ste si s vynikajúcim litovským saxofonistom Liudasom Mockūnasom prizvali napríklad gitaristu Marca Ducreta či saxofonistu Johna Tchicaia. Ako ste sa s Liudasom spoznali?
SP: "Liudas študoval na kodanskom konzervatóriu, kde som ho aj prvýkrát počul. Už po niekoľkých sekundách som vedel, že musíme niečo spolu urobiť, pretože z jeho hry vyžarovala nesmierna energia. Pnutie medzi nami bolo skutočne intenzívne, čo nakoniec počuť na samotnom albume. Bol to inak môj prvý samostatný album – síce som nahrával aj predtým, ale toto bol prakticky môj autorský debut, hoci viac-menej v tandeme."

* Na Toxikum ma prekvapilo účinkovanie Johna Tchicaia ako spíkra.
SP: "Spolupráca s Johnom bola inšpirujúca. Pochádzal z Dánska, pôsobil v mnohých projektoch a neskôr sa presťahoval do New Yorku."

* Ja som ho popri nahrávkach s Johnom Coltranom, Archiem Sheppom či Cecilom Taylorom registroval ako člena vynikajúceho New Jungle Orchestra gitaristu Pierra Dørgeho.
SP: "Áno, s New Jungle Orchestra spolupracoval pomerne intenzívne. Bolo to aj tým, že Tchicai i Dørge mali na mnohé veci podobný názor a obaja prekypovali nesmiernou energiou."

* Naposledy ma prekvapila tvoja vízia baletnej hudby Igora Stravinského. Nie je úplne bežné, že jazzový hudobník siahne po ikonickom Svätení jari, hoci v rovnakom období, keď sa objavil tvoj album The Firebirds (2015), prišli so Svätením jari aj The Bad Plus.
SP: "Poznám ich verziu - je fantastická a úžasne virtuózna! The Bad Plus narozdiel odo mňa interpretujú skladbu ako celok, kým ja som z nej vyňal niektoré úseky."

* Pokiaľ by som mal porovnať, americká verzia mi pripadá ako reinterpretácia, prenesenie pôvodnej verzie do formátu jazzového tria a tvoje poňatie je o čosi naratívnejšie: Stravinského motívy vsádzaš do iného prostredia. Starý príbeh rozprávaš novým jazykom.
SP: "Ďakujem za postreh, o niečo také som sa skutočne snažil. Moja mama bola sólistkou Kráľovského Dánskeho baletu v Kodani, takže v baletnom svete som sa pohyboval odmalička. Túto hudbu som poznal a sprevádzala moje dospievanie. Podobne ako moji spolužiaci som bol obrovským fanúšikom The Beatles, Elvisa Presleyho či The Police, ale energia Svätenia jari ma totálne odrovnala! A nesmierne ma bavilo ponúknuť ju v inom svetle."

* K bicím nástrojom si sa dostal vďaka rodinnému priateľovi Alexovi Rielovi, ktorý patrí k ikonám škandinávskeho jazzu. Poznám jeho nahrávky s Dexterom Gordonom, Jackiem McLeanom a ďalšími legendami. Prakticky si bol predurčený stať sa bubeníkom, keďže ťa v detstve obdaroval bubeníckou sadou.
SP: (Smiech.) "Zrejme som ani nemal inú možnosť. Vybavuje sa mi moment: mám asi tri roky a spolu s Alexom sedíme za bicou súpravou (ja samozrejme prvýkrát) a som ohúrený jeho zvukom, technikou a vôbec všetkým. Ale mal neskutočný zvuk a drive! Potom to už išlo samo a vlastne mi to pripadalo úplne prirodzené."

* Hrávali ste spolu aj neskôr? Napríklad v období, keď si už bol sám etablovaným bubeníkom?
SP: "Samozrejme, dokonca sme spolu nahrali album Drumfaces. Ale bolo to už dávnejšie, asi pred desiatimi rokmi."

* Dnes si v Bratislave s Aniou Rybackou v nie celkom bežnej konštelácii – hlas a bicie nástroje. Akým spôsobom vstupuješ do melodických línií, prípadne harmonických slučiek, ktoré Ania vytvára prostredníctvom loopera?
SP: "Prvoradou je spontánnosť, staviame na okamihu prekvapenia. Prirovnal by som to k bungee jumpingu, pri ktorom sa jednoducho musíš odhodlať a skočiť. Neostáva ti iné ako veriť, že tá neznáma hĺbka pod tebou je ako-tak bezpečná, hoci istý dojem napätia a vzrušenia pred nebezpečenstvom nedokážeš úplne vytesniť. Zo spontánnej interakcie sa už čosi vykľuje – raz to má melodickejší charakter, inokedy dospejeme skôr k abstraktným štruktúram, čo asi býva najčastejšie. A vtedy sa mi to páči najviac."

* Fascinuje ma rozmanitosť farieb tvojej bicej zostavy. Keď som dnes ráno počúval album Voice'n'drums, jedno z mojich detí spozornelo pri éterickom zvuku ladenia či napínania blany.
SP: "Wau, z toho mám nesmiernu radosť a udivuje ma, že sa tvoje deti dostávajú k takejto „inej“ hudbe."

* Nemajú s ňou problém. V nevyhnutnom prípade fabulujem: „Táto skladba je o bežiacom koníkovi …“, a takéto vysvetlenie im úplne stačí. Reagujú úplne spontánne a s otvorenou mysľou. Kde ste sa vlastne s Aniou spoznali? Predpokladám, že to bolo na Rhythmic Music Conservatory v Kodani.
SP: "Presne tak a keď som ju počul, bolo to ako zjavenie. Úplne ma dostala energia sálajúca z jej prejavu. Odvtedy spolu príležitostne vystupujeme."

* Vždy len ako duo alebo ste to skúšali aj v rozšírenej verzii?
SP: "S Aniou vystupujeme výlučne ako duo, podobne ako s týmto chlapíkom. (Stefan ukazuje na ďalšie z mojich CD, na ktorom sa konfrontuje s gambijským hráčom na kore Dawdom Jobartehom)."

* Je to pozoruhodný album, plynie nesmierne spontánne, je v ňom akési elektrizujúce napätie.
SP: "Som rád, že sa nám to s Dawdom podarilo. Našou snahou bolo pretransformovať energiu hudby Jimiho Hendrixa či Charlesa Mingusa v konštelácii kora - bicie nástroje."

* Tandem s korou nepatrí k bežným obsadeniam, hoci na festivale v Saalfeldene som pred rokmi zažil podobné duo: za bicími sedel Jack DeJohnette, meno hráča na kore si žiaľ nedokážem vybaviť. 
SP: "Wau, nepoznám tento projekt. Aké to bolo?"

* Veľmi inšpiratívne! (Vtom spoza fotoaparátu vstupuje do deja Patrick Španko a uvádza zabudnuté meno afrického hráča na kore: Foday Musa Suso). Niektoré z tvojich projektov vyšli vo vydavateľstve ILK MUSIC, ktoré prevádzkuješ s ďalšími hudobnými kolegami. Je podľa teba dobré mať kontrolu nad vydávaním vlastnej hudby?
SP: "ILK MUSIC sme rozbehli asi pred pätnástimi rokmi a veľmi ma teší, že sa vydavateľstvu stále darí a že pod jeho krídlami vyšlo množstvo výbornej hudby, nielen mojej, ale aj mojich kolegov, napríklad bubeníka Krestena Osgooda, saxofonistu Andersa Bankeho či klaviristu Jacoba Anderskova. Mám z toho radosť a v mnohom cítim spriaznenosť s Janom Sudzinom z Hevhetie. Jemu sa za dvadsať rokov podarilo vybudovať nesmierne rozmanitý a fantastický katalóg umelcov prakticky z celého sveta. Klobúk dole pred jeho aktivitami, navyše v týchto podmienkach! Je to však dobrý pocit, keď si uvedomíš, že tu po tebe čosi ostane."

* V období, keď ľuďom prestáva chýbať kontakt s fyzickými nosičmi, si prišiel s limitovanou edíciou Vinyl Project 2018.
SP: "Presne to bol dôvod, prečo som to chcel skúsiť. Šesť vinylov vydaných v jednom období ako oslava fyzického kontaktu zo samotným nosičom, obalom. Počúvanie platní vnímam ako rituál – od výberu platne, jej vytiahnutia z obalu, uloženia na tanier, vyčistenia od prachu, položenia ihly. Je to nádherný pocit a úplne iný kontakt so svetom, do ktorého by si inak vstúpil len prostým stlačením jedného tlačítka na displeji. Nehovoriac o celkovom zážitku zo samotného obalu a množstva informácií, ktoré tam nájdeš. Samozrejme, niekomu stačí Spotify, ale tam sa nedozvieš obsadenie kapely ani meno človeka, ktorý stojí za konkrétnym zvukom!"

* Inak pred chvíľou som mal zaujímavú rozpravu s Oliverom Weindlingom z prestížneho londýnskeho The Vortex Jazz Clubu. Bavili sme sa aj o digitálnych platformách a zaujal ma jeho postreh, že na Spotify pri tom-ktorom albume nenájdeš ani len meno vydavateľa. Akoby v tomto svete vydavateľstvá nejestvovali. No bez nich by nebola väčšina hudby, ktorá je tam (prakticky zadarmo) sprístupnená.
SP: "Áno, je to zvláštne a verím, že to takto nebude môcť navždy fungovať. Toto nemôže byť budúcnosť hudby. Možno sa to nezmení v najbližšom desaťročí, ale raz musí prísť obrat a návrat k hodnotám. A rešpekt k umelcom, pretože v digitálnej ére sme tento rešpekt a svoju hodnotu prakticky stratili."

* Podľa tvojich aktivít našťastie vyzerá, že si neustále zaneprázdnený: dnes hráš na Slovensku a zajtra máš v Dánsku koncert s kapelou Ibrahim Electric.
SP: "Áno, zajtra hráme v jednom kodanskom klube. Veľmi rád by som túto živelnú kapelu predstavil aj na Slovensku. Znie to šialene, ale s Ibrahim Electric to spolu ťaháme už takmer dve desaťročia. Vydali sme desať albumov a snáď nám to ešte chvíľu vydrží!"

* Dúfam aj ja a ďakujem za rozhovor!

Rozhovor vznikol a bol uverejnený s finančnou podporou Soza.