“... veľmi skoro som si uvedomil, že nedokážem hrať ako Eric Clapton alebo B. B. King, čo ma prinútilo hľadať originálny, odlišný tón gitary.“   06.03.2025

Invenčné frázovanie, originálny sound, kompozície a technická brilantnosť - to sú jedny z mnohých charakteristík vynikajúcej hry anglického gitaristu, ktorý je Rob Luft, pre ktoré sa stal popredným hlasom modernej jazzovej gitary! Vo svojich frázach hľadá odlišnosť, pričom často siaha po zvukomaľbe a zaujímavej harmónii. Jednou z jeho výrazných kvalít je veľmi netradičný, mäkký gitarový tón, ktorému chýba ostrý nástup, ako to pri tomto nástroji býva zvykom. Ešte pred štartom snubnej kariéry a sólovej dráhy sa v roku 2016 umiestnil ako druhý v prestížnej súťaži Montreux Jazz Guitar Competition. V tom istom roku obdržal aj ocenenie Kenny Wheeler Prize od inštitúcie Royal Academy of Music. Vďaka jedinečnej hre sa stal aktuálne jedným z najvyhľadávanejších európskych gitaristov. Na svojom konte má množstvo spoluprác s významnými umelcami ako Django Bates, John Surman, Manu Katché, Arve Henriksen, Avishai Cohen, Ben Wendel a mnoho ďalších. S legendárnym John Surmanom sa objavil aj pod značkou etablovaného vydavateľstva ECM Records. V tomto vydavateľstve spolupracoval aj na viacerých projektoch s rovnako originálnou albánskou speváčkou Elinou Duni. Okrem spoluprác Rob Luft vydal tri veľmi ambiciózne sólové albumy Riser (Edition Records, 2017), Life Is The Dancer (2020) a Dahab Days (2023). Doteraz si pamätám ako veľmi ma oslovil jeho debutový album Riser s jeho netradičnou, fantastickou hrou, vďaka čomu som začal jeho kariéru podrobnejšie sledovať. Po úspešnom debute nasledovalo v jeho kariére množstvo nominácií a ocenení, ktoré potvrdzovali jeho invenčný vklad a nový prístup. V roku 2019 bol zaradený do výberu BBC New Generation Jazz Artist. V exkluzívnom rozhovore sa s nami porozprával o jeho technike, hudobnej vízii, spôsobe akým docieľuje svoj originálny tón, hudobných inšpiráciách a aj plánoch do budúcnosti.

 

* Na úvod vám chcem pogratulovať k dvom úspešným koncertom s rôznymi projektami, ktoré sme mohli na INNtöne Jazzfestivale 2024 počuť. Zaujalo ma ako sa dokážete adaptovať k spoluhráčom, ale pritom si zachovať svoj osobný, hudobný rukopis.
Rob Luft: “S Johnom Surmanom je to viac o takom ECM sounde, škandinávskom jazze a v projekte Byrona Wallena sa to zameriava na hudbu Karibiku a Calypsa, takže samozrejme, že sa tomu musím výrazne prispôsobiť. Vždy sa však snažím zachovať si takpovediac svoju tvár a priniesť tam niečo z môjho vlastného štýlu.“

* Čo mňa vždy zaujalo na vašom tóne je fakt, že akoby úplne odstraňujete attack gitarového tónu. Vás výsledný tón je veľmi jemný, krémový a guľatý, čo je umocnené aj častou hrou legato. Dá sa povedať, že vlastne s použitím efektov a v spojení s vašou technikou to ani častokrát neznie ako gitara. Aj Jeff Beck pracoval s attackom pomocou potenciometra hlasitosti a tremolovou pákou.
RL: “Ja som vyrastal na rockových, bluesových a jazzových legendách britskej scény ako Eric Clapton, Jeff Beck, Jimmy Page či John McLaughlin. Jeff Beck tiež nemá veľa attacku, vďaka štýlu svojej hry, ale myslím si, že ja mám ešte menej. Musím povedať, že ja mám rád dravý tón a tvrdý attack ako má napríklad Eric Clapton. No veľmi skoro som si uvedomil, že ja nikdy takú hru nedosiahnem nebudem skvelý bluesman ako Clapton či B. B. King. To ma privádzalo k myšlienke, nejako zmeniť ten tón gitary. Snažil som sa, aby znela skôr ako flauta.“

* Ako docieľujete tento efekt? Všimol som si, že veľa pracujete s volume pedálom.
RL: “Mám compression pedál, ktorý už sám o sebe veľmi výrazne odstraňuje attack tónu a okrem toho používam často volume pedál.“

* To je zaujímavé, vždy som sa domnieval, že len proste veľmi jemne hráte.
RL: “Áno, samozrejme, popritom mám aj veľmi jemný úder brnkátkom. Keby som nemal zosilňovač sotva by ste počuli moju gitaru vôbec znieť aj z blízka. Okrem toho používam špecifický typ brnkátka D'Addario Black Ice.“

* Keď už trochu diskutujeme o vašej technike, akú gitaru a zosilňovač momentálne používate?
RL: “Gitara, na ktorej som hral teraz, je Gibson L5, takú používal aj Wes Montgomery. Ten samozrejme hral úplne odlišným spôsobom na nej ako ja (smiech). Zaujímavosťou však je, že tiež nemal veľa attacku vo svojom tóne pri hre palcom. Taktiež na zjemnenie tónu, mám na gitare struny s rovným vinutím. Môj najobľúbenejší a hlavný nástroj je však Gibsom 335. Nanešťastie, raz keď som s ňou cestoval do Škandinávie  zlomila sa na polovicu. Sám som si ju potom zlepil dokopy a znovu funguje (smiech). Čo sa týka zosilňovača používam dvakrát Fender Deluxe Reverb zapojené do sterea.“

* Ja by som sebe nedôveroval s lepením gitary. Aká je teraz jej hrateľnosť a dohmat?
RL: “Neuveríte mi, ale dohmat je riadne nízko, je teraz fantastická, na štýl Allana Holdswortha (smiech). Samozrejme, odvtedy som s ňou už radšej nikdy necestoval a hrávam s ňou len v Spojenom kráľovstve. Keď cestujem po Európe, tak hrám už len na L5. Tá sa paradoxne stala teraz mojím hlavným nástrojom, pretože hrám viacej vo svete ako doma.“

* Aký je váš názor na digitálne spracovanie zvuku gitary pomocou gitarových procesorov a multiefektov?
RL: “Dnes veľa gitaristov cestuje s Kemperom, Fractalom alebo Helixom od Line6. Ja som tomu nejako nikdy neprepadol, ale tak povediac ani som s tým veľakrát nemal možnosť hrať. Ja som trochu skúšal kemper, ale neprišlo mi to rovnaké. Napríklad teraz spolupracujem s Johnom Surmanom a on veľa rokov nosil obrovské efekty od firmy Watkins. Sound, ktorý všetci tak radi citujú v ECM, nedosiahol použitím nejakého „usb kľúča“. Pre mňa ten digitálny sound stráca na kvalite, ale aj takej hudobnej úprimnosti. Nemám problém so sebou nosiť efekty, aby som mal svoj úprimný sound. Samozrejme, ale rozumiem aj druhej strane. Ak ste Pat Metheny a robíte turné 55 dni, tak je jednoduchšie mať digitálny prístroj, ktorý jednoducho prenesiete, stále ho máte rovnako nastavený a všetko funguje, tak ako má. Ja som sa na túto úroveň ešte nedostal, uvidíme (smiech). Zatiaľ som zvyknutý cestovať na letiská s hromadou efektov.“

* Aké efekty máte v základnej zostave?
RL: “Harmonizér, Whammy, chorus a volume pedál.“

* V jednom momente váš zvuk pripomínal skôr syntezátor, to docieľujete ako?
RL: “To spôsobuje harmonizér s kvintami, oktávami v spojitosti s chorusom a nekonečným dozvukom, ktorý docieľujem Reverb pedálom od Lexikonu. Ten dozvuk je taký dlhý, že keď pôjdem spať a ráno sa zobudím, ešte stále ho bude počuť. “

* Spomínali ste, že veľa koncertujete „vonku“ - hrá sa vám na cestách lepšie ako v domácom prostredí?
RL: “Bohužiaľ musím povedať áno, ale nie kvôli publiku. Po brexite a corone išli rozpočty a financovanie pre kultúru zo strany štátu výrazne dole. Aktuálne hrávam minimálne 50% koncertov mimo Spojeného kráľovstva.“

* Na začiatku ste spomenuli rockové a bluesové vzory, ako ste sa teda dostali k jazzu?
RL: “Django Bates a partia hudobníkov okolo neho boli veľmi dobrí kamaráti môjho nevlastného otca. Takže už od malička k nám chodili domov na pivo a rôzne akcie a ja som sa ocitol v kruhu všetkých týchto úžasných muzikantov. Samozrejme, hrávali aj u nás, ale zvykol som chodiť aj na ich koncerty. Jazz je niečo ako náboženstvo, ak sa rodičia venujú jazzu alebo počúvajú jazz, aj dieťa sa bude (smiech). Aj pre mňa to bolo akoby náboženstvo. S nadšením som chodieval na koncerty. Nevlastný otec tiež hral na gitaru a mal aj rockovú cover skupinu, kde hrali The Beatles - veľmi zle podotýkam (smiech).“

* Django Bates sa tiež venoval tvorbe The Beatles.
RL: “Áno jeho úpravy na albume Saluting Sgt. Pepper sú fantastické. Ja som na albume nehral, ale neskôr som s týmto projektom koncertoval v Škandinávii. Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band je fantastický album! George Harrison je jeden z mojich ďalších hrdinov, ale aj celý Beatles. Pre mňa je to ako klasická hudba, niečo dokonalé. Celkovo britský rock a jeho sound v 60-tych rokoch mali na mňa veľký vplyv v začiatkoch.“

* Je to niečo, k čomu sa aj dnes vraciate?
RL: “Skúšam to, no jazz je vo veľa veciach iný a chcem to robiť s citom. Určite nechcem robiť cover songy Beatles. To je niečo, čo vôbec nedokážem. Paul, John a George to mali tak dokonale spracované, že sa veľmi ťažko hľadá lepšia úprava a všetci tie kompozície dôverne poznajú. Takže hrať The Beatles je veľmi náročné, tak ako je náročné napodobniť J. S. Bacha.“

* Ako vznikol projekt a spolupráca s Arildom Andersenom na albume As Time Passes?
RL: “Tento projekt vznikol vďaka vynikajúcemu dánskemu bubeníkovi Danielovi Sommerovi, ktorý tiež hrá na albume. On mal nejaký grant, na ktorý pripravoval projekt a oslovil Arilda. Ten zas pre zmenu počul hrať mňa asi nejakých 8 rokov dozadu a povedal Danielovi, či by neprizvali mňa a tak som sa ocitol v tomto projekte. Pred nahrávaním sme urobili asi dva, tri koncerty a potom sme išli do štúdia v Kodani. Nahrávať s Arildom bolo neskutočné, je to legenda, ktorá hra na niektorých z mojich najpoľúbenejších jazzových albumov ako napríklad debut Billa Frisella In Line. Pre mňa hrať s Arildom bola veľká česť a pocta! Budúci rok 2025 budem mať to šťastie byť s ním na turné. Bude mať už neuveriteľných 80 rokov. On je vlastne človek, ktorý predstavil Keitha Jarretta Manfredovi Eicherovi.“

* Zmenila spolupráca so spevom perspektívu ako hľadíte na svoju gitarovú hru, napríklad po duo albume s Elinou Duni?
RL: “Ja som vždycky rád spolupracoval s vokálmi. Mal som možnosť párkrát hrať aj s Gregory Porterom. Takže spolupráca so spevom pre mňa nebola nič nové, ale vždy veľmi rád spolupracujem s vokálnou zložkou. Samozrejme, pri hre so spevom si musíte uvedomovať, aká je vaša rola v súhre. Vašou úlohou je dobre a efektne podporiť spev a nie vystupovať do popredia za každú cenu. Pri spievanej hudbe je to hlavne aj o texte a jeho význame, aby ten dostal prvú rolu, a to sa v takom prípade snažím tiež podporiť.“

* Ako ste sa dostali k spolupráci s ECM Records?
RL: “Skrz spoluprácu s Elinou Duni a Johnom Surmanom. Aktuálne plánujeme spolu aj ďalšie albumy a projekty.“

* Ako by ste zhodnotili londýnsku jazzovú scénu? Do akej miery vás ovplyvnila?
RL: “Je to veľmi pestrá scéna. Samozrejme, v Londýne som vyrástol, takže určite ma ovplyvnila. Keď som začal študovať jazz, tak na škole učili kapacity ako John Taylor, Kenny Wheeler, Norma Winstone a jednoducho to bola jazzová fakulta plná fantastických talentov a pedagógov. Dokonca tam učil aj gitarista John Abercrombie tesne predtým ako zomrel, takže som mal aj možnosť mať s ním nejaké súkromné hodiny. Londýn aj celú scénu by som nazval ako jeden „taviaci kotol“, pretože na jednej strane máte miestne legendy ako Kenny Wheeler, John Taylor, no na druhej strane aj množstvo umelcov z Východnej Afriky najmä zo štátov Kenya a Uganda. Tí pricestovali do Spojeného kráľovstva po páde Britského impéria. Teda objavujú sa tu aj výrazné hudobné prvky Východnej Afriky zmiešané s jazzom, popom a klasickou hudbou. Taktiež je tu žívá experimentálna scéna s elektronikou a vynikajúci improvizátori ako Evan Parker, Derek Bailey, či Maggie Nicols. Jednoducho v Londýne sa všetky možné vplyvy a scény zlievajú podobne ako v New Yorku, Paríži či Berlíne.“

* Spomenuli ste školu. Ako vnímate vzdelávanie a jazz? Dá sa jazz naučiť?
RL: “Samozrejme, jazz je hudba o praxi a okrem nejakých pravidiel, systémov a teórii, ktoré vás v škole naučia, musí aj úprimne vychádzať z vás. Mne to uľahčilo moje pozadie a stretávanie sa s jazzovými umelcami od útleho veku - ako som už spomínal. No určite si myslím, že výučba jazzu má zmysel. Zároveň štúdium je aj akási sieť ako stretnúť kolegov a spolupracovať, pretože ta úžasná éra jam sessions už nie je. Inštitúcie akoby nahradili jam sessions, čo nemusí byť v každom ohľade zlé - je to iné momentálne, viac moderné a produkuje to iných muzikantov. Taktiež si myslím, že výučbové programy s odlišným zameraním do toho vniesli väčšiu diverzitu a všestrannosť hráčov, ktorí sa nesnažia len virtuózne ohúriť technikou na jam session.“

* Keď už sme pri tej virtuóznej technike. Pri vašej hre mi príde, že aj keď hráte veľmi technicky a rýchlo, má to skôr zvukomalebnú kvalitu, akoby ste cielene volili zhluky tónov, pre farbu.
RL: “Ja nie som jeden z tých typov, čo sa ukazuje technikou. To, čo opisujete, môže prameniť aj u ďalšieho z mojich vzorov, ktorým je majster zvukomaľby Brian Eno. On úžasne vrstvil nahraté, analógové pásy klavíru a klávesových nástrojov, čím vytvoril úplne odlišný zvukový svet. To je niečo, čo sa aj ja snažím docieliť, keď pracujem s vrstvením zvuku gitary.“

* Váš posledný sólový projekt je Dahab Days. Ako vznikol tento projekt a čo vás v ňom inšpirovalo? Ja som tam vnímal aj inšpirácie z klasickej hudby.
RL: “To je zaujímavý pohľad, asi to súvisí s tým, že som to písal pre sláčikové kvarteto. Inšpirovaný som bol najmä svojim šesťmesačným pobytom v Egypte. Samozrejme do mojej hry sa to prenieslo aj v podobe práce s macami a mikrotonalitou, ktorá sa dá realizovať aj na gitare. Takže naučil som sa tam pár základných macamov a hľadal spôsoby ako to preniesť do svojej hry na gitare. Stretol som tam aj fantastického hráča na mandole, čo je nástroj príbuzný s oudom, niečo ako mandolína, ale bež pražcov, ktorý ma tiež veľmi inšpiroval.“

* Zmenilo to aj váš pohľad na harmonické myslenie v našej hudbe?
RL: “Určite. Môj arzenál sa rozšíril o zopár tónov a teraz už mám na dominantných akordoch o trochu viac možností (smiech).“

* Ako pristupujete k improvizácii? Všimol som si, že ste veľmi zbehlý v transpozícii myšlienok.
RL: “Záleží to od situácie, no napríklad dnes materiál, ktorý sme hrali s Johnom Surmanom je veľmi modálny a dá sa tam ľahko transponovať motívy lineárne. Podobne aj s Byronom to bola síce hudba inšpirovaná Karibikom, ale tiež veľmi modálna, takže sa mi tam jednoducho transponovali nápady a motívy.“

* Pri modálnom hraní uvažujete nad tými módmi alebo hráte viac podľa sluchu?
RL: “Skôr podľa sluchu a intuície. Niekedy ani nemám na výber, pretože ja používam rôzne efekty, ktoré rozlaďujú gitaru o kvartu, či kvintu. Je to taká zábava, dobrodružstvo a objavovanie podľa sluchu.“

* Keď sa bavíme o zvuku, vašu hudbu väčšinou prezentujete ako duo či trio. Takáto zostava vyhovuje lepšie vašej hudobnej predstave a soundu?
RL: “To, prečo všetku svoju tvorbu vydávam ako duo a trio je len reflexiou modernej jazzovej ekonomiky (smiech). Ja by som veľmi rád koncertoval s vlastným oktetom či orchestrom, no kto toľkých ľudí zaplatí a zorganizuje. To je skoro priam nemožné. Vo všeobecnosti nechodím na turné s telesom väčším ako je kvarteto. Ale tak ako som povedal, veľmi rád by som v budúcnosti koncertoval aj s kvintetom, oktetom, väčšími telesami, len ešte som sa nedostal do situácie, kde by to bolo finančne a logisticky možné. Ja inak milujem big bandy, keby neboli tak finančne a logisticky náročné na organizáciu. Samozrejme, menšie telesá majú svoje výhody. Milujem rovnako duá a triá, pretože mi dávajú obrovský kreatívny, hudobný priestor.“

* Je niečo, čo by ste chceli v hudbe dosiahnuť, ale ešte ste na to nemali čas?
RL: “Určite by som chcel v budúcnosti nahrať dobrý, sólový, gitarový album. To je však niečo, čo si vyžaduje prípravu a čas. Potreboval by som na to možno aj rok. No dúfam, že v budúcnosti sa mi to raz podarí.“

* Plánujete teraz vydať nejakú novú hudbu?
RL: “Áno. Momentálne som v kontakte s ECM Records a plánujeme nahrať a vydať môj vlastný trio album. To je teraz moja priorita, aby som napísal hudbu a potom dostal termín na nahrávanie. Manfred Eicher je tomu veľmi naklonený, ale ešte nemám konkrétny dátum.“

* Ďakujeme za rozhovor!