20. - 23. August 2020, Saalfelden, A   31.08.2021

Aj v covidovom období sa Alpské prostredie malej dedinky Saalfelden opäť stalo domovom významného európskeho festivalu pre moderný jazz – Jazzfestival Saalfelden. Festival svojim 41. ročníkom načal piatu dekádu svojej existencie. Nová dekáda však nepriniesla nejaké drastické zmeny v rámci dramaturgie, či organizácie festivalu. Festival však predsa ponúkol dve dramaturgické zaujímavosti a to, že záver každého večera patril americkému jazzu a v programe sa nachádzalo viacero projektov, ktoré pracovali s hovoreným slovom. Ako predošlé roky poslucháči mohli prežiť skvelé jazzové zážitky na hlavnej scéne v kongresovej sále, ale nechýbali aj menšie koncerty v kultúrnom dome Nexus, či mestské pódiá, ktoré sa po novom nachádzali v hale Otta Grubera, v mestskom parku a mnoho ďalších podujatí bolo ako býva zvykom roztrúsených po okolitých horách a odľahlých miestach pre nadšencov turistiky. Jednou z noviniek je, že Saalfelden napreduje v modernizácii a celý program aj s mapou podujatí ponúkol v rámci mobilnej aplikácie, pričom klasické programy sa už netlačili.

 

Príležitosť otvoriť hlavné pódium pripadla saxofonistke s poľskými koreňmi Angelika Niescier – BTHVN Six (Angelika Niescier – saxofón, Matthias Müller – trombón, Evi Filippou – vibrafón, Christopher Dell – vibrafón, Reza Askari – kontrabas a Moritz Baumgärtner – bicie nástroje). Tá priniesla veľmi netradičné sexteto s dvoma vibrafónmi, trombónom a klasickou rytmickou sekciou - kontrabas, bicie. Sexteto vychádzalo z rearanžovaných sláčikových kvartet velikána Ludviga Van Beethovena. No jeho kompozície by ste nespoznali ani keby ste ich poznali naspamäť. Hudba oscilovala medzi komponovanými pasážami a voľnou improvizáciou. Po zvukovej stránke Angelika inklinovala viac k modernému experimentálnemu jazzu a free jazzu. Témy boli častokrát veľmi fragmentované na menšie motívy, ktoré sa často opakovali na spôsob stáleho groovu. Samotná hudba často čerpala viac z rytmického pulzu ako z melodickosti. Predovšetkým protagonisti kládli dôraz na improvizáciu a silu momentu vo forme happeningu, ohraničeného témami. Najviac ma na tomto sextete ohromovalo s akou ľahkosťou si dokážu umelci podávať motívy a rozvíjať z nich rozsiahle improvizácie. Okrem toho dokázali každý prinášať rôznorodé žánrové prvky, zaujímavé frázy a motívy, ktoré cez seba vrstvili a vďaka tomu dotvárali komplexný komplementárny polyrytmus. Bola to ukážka dobre zvládnutej free jazzovej koncepcie. 

Sexteto následne vystriedalo nové zámorské trio Taborn/Reid/Smith (Craig Taborn - klavír, Tomeka Reid - violoncello, Ches Smith - bicie nástroje) pod vedením virtuózneho klaviristu Craig Taborna. Trio síce bolo obsadením menšie, ale zvukovo to poslucháč ani nepostrehol. Moderný hudobný koncept vypĺňal zvukový priestor množstvom elektronických loopov a samplov. Hudobné zoskupenie pracovalo s vyhranenými kontrastmi, pričom preskakovali od extatických experimentálnych časti do melodického, minimalistického ambientu. Vystúpenie pracovalo s prvkami experimentálnej hudby, free jazzu, elektronickej hudby, vážnej hudby a soundu artu. Protagonisti sa zaujímavo pohrávali aj s dynamikou rôznych fráz a častokrát vstupovali do usadeného soundu s preexponovanou dynamikou, ktorá mala až rušivý charakter, čo bolo samozrejme umeleckým zámerom. Atypický moderný, experimentálny eklektizmus si schovával množstvo prekvapení na poslucháča. Najzaujímavejším momentom bola foburdonová zadrž akoby tónu zo sirény, ponad ktorou protagonisti voľne improvizovali a vytvárali tak modálne až bitonálne konštrukty. Americké trio určite ohúrilo svojou zvukovou originalitou, no miestami skĺzli až do príliš nekonvenčných sfér hudby. 

Sexteto Christian Khüna KUHN FU VI feat. Tobias Delius & John Dikeman (Christian Kühn - gitara, hovorené slovo, John Dikeman - tenor saxofón, Tobias Delius - tenor saxofón, klarinet, Ziv Taubenfeld - bas klarinet, Esat Ekincioglu – kontrabas, George Hadow – bicie nástroje) prinieslo zaujímavú syntézu rocku, punku, jazzu, happeningu s dramatickým prednesom a stand-up comedy. Humorno-satirické vystúpenie sa odrážalo ako v hudbe, tak aj v sprievodnom slove. V popredí stála dravá energickosť a rytmus, ktoré boli ťahané predovšetkým skresleným soundom Khünovej gitary. Rockový sound umocňovali aj saxofóny, ktoré siahli po vrčiacom zvuku s množstvom prefukov a alikvot. Kompozície boli minimalistické, vystavané predovšetkým v piesňovej forme a pohrávali sa s rôznymi kontrastami, no najmä v dynamike. Khün ma svojím vystúpením presvedčil, že našiel zaujímavý vyvážený koncept na pomedzí medzi serióznou hudbou a satirou, pričom využíval satiru na zveličovanie niektorých nezmyselných prvkov a šialených kontrastov. 

Záver piatkového večera patril zámorskej skupine Irreversible Entanglements (Camae Ayewa - hovorené slovo, Keir Neuringer - alto saxofón, Aquiles Navarro - trúbka, Luke Stewart - kontrabas, Tcheser Holmes - bicie nástroje). Americké zoskupenie začalo so zaujímavou zvukovou atmosférou evokujúcou pasienky, vďaka pastierskej píšťale a kravským zvoncom. Jednoduché zvonenie a pravidelný piskot sa transformoval na zaujímavý polyrytmus. Zoskupenie následne však prešlo do úplne voľného jazzu, pričom protagonisti extatickým hraním podporovali hovorené slovo v podaní Camae Ayewa. Tá rozprávala o rôznych útrapách sveta. Prorocké slová opakovali potopa, priveľa vojen, čo povieme našim deťom, pokračujte v modlitbách, žiaden strach. Celé to pôsobilo skôr ako spoločenské vyjadrenie a protest na súčasnú situáciu. Opakované frázy už neskôr pôsobili nudne a stratili svoj dôraz. Kiežby sa Ayewa viac zamerala na rytmizáciu a nasadenie fráz, ale tu skôr hovorené slovo išlo úplne ad libitum mimo hudby. Celé to malo formu happeningu. Zhudobnenie skôr malo funkciu zvukomalebného pozadia, aby viac vynikol text. Hudba však nemenila svoj charakter a rozprávaný text ostal bez rytmizácie a tak sa z vystúpenia vytratil všetok ohromujúci, prekvapivý efekt a viac ako koncert išlo o akýsi protest. 

Sobotňajší deň otvoril veľmi atypický projekt s názvom Luft (Christian Reiner – hovorené slovo, Susanna Gartmayer - bas klarinet, Richard Koch – trúbka, Lotte Anker – saxofón, Mona Matbou Riahi – klarinet, Mathias Muche – trombón). Multidisciplinárny projekt skĺbil hudbu s textovým prejavom. Vzduch (Luft) je niečo, čo mal hlavný protagonista Reiner dlho na mysli počas korony, keďže toto ochorenie napadá respiračný systém. Tak vznikol ďalší koronou inšpirovaný projekt, v strede ktorého stálo hovorené slovo zdôraznené improvizovaným hudobným sprievodom. Naproti Irreversible Entanglements sa Luft viacej pohrával so samotným hlasovým prednesom a rytmom fráz. Reiner menil rôzne polohy a farbu hlasu, pričom používal aj abstraktnejšie expresívne zvukové efekty hlasu. Nechýbala práca s dynamikou hlasu a zmeny spôsobu prednesu z normálneho rozprávania na šepot, krik či fistulu. V tomto projekte bol naozaj v popredí len hlas. Protagonisti voľne vstupovali a vystupovali z rozprávania. Mal som však pocit, že ansámbel plne nevyužil svoje zvukové možnosti. Napriek väčšiemu obsadeniu naraz hrali vždy len 1 prípadne 2-3. Zvukové kulisy boli veľmi fragmentované, chýbala kontinuita fráz, rozsiahlejšie myšlienky. Bol to jedným slovom experiment, ktorý neoslovil každého.

Druhé duo Sylvie Courvoisier & Kris Davis (Sylvie Courvoisier a Kris Davis - klavír) pôsobiace v USA sa predstavilo v netradičnej zostave spojením dvoch akustických klavírnych krídiel. Inovatívne duo siahlo po experimentálnej stránke tohto tradičného nástroja a tak sme mali možnosť počuť množstvo tlmených strún, či techniky ako pizzicato a kluster. Protagonistky neustále reagovali kontinuálne na svoju hru, niekedy formou komplementárnej súhry, inokedy išli proti sebe kontrastom. Hudba mala blízko ku klasickej avantgarde a free jazzu. Objavila sa aj seriály technika komponovania. Celé vystúpenie sa nieslo v znamení kontrastov. Stabilné melodické pasáže sa rozbíjali na chromatické, dizonatné, fagmentované behy, či ostináta. Rytmus a disonancia boli centrom soundu tohto netradičného dua.

Ten kto pozná a je fanúšikom známeho nemeckého tria Edi Nulz určite prepadne novému projektu The True Harry Nultz (Siegmar Brecher - bas klarinet, Nils Fischer - bas klarinet, Julian Adam Pajzs – gitara, Samuel Huwyler – kontrabs, Valentin Schuster – bicie, Dominik Mahnig – bicie), ktoré sa len pred pár rokmi vyformovalo z pôvodnej zostavy. Ide v podstate o pôvodný projekt, ale na druhú. Zostava sa rozšírila o ďalší bas klarinet, basgitaru a biciu sadu. Pôvodne býva zostava rozšírená ešte o jednu gitaru, ale David Koch sa na koncert bohužiaľ nemohol dostaviť. V jadre nového projektu však stojí rovnaký sound a koncept, ktorý sa len rozrástol a nabral na sile. Dva klarinety zároveň rozšírili melodické možnosti, v ktorých sa teraz častejšie objavoval kontrapunkt. Okrem týchto noviniek je to stále rovnaký Edi Nultz, ktorý pracuje s minimalizmom, jednoduchosťou, melodickosťou, výraznými kontrastmi, náhlymi stoptimeami a punk-rockovou dravosťou. Tentokrát sa však miestami objavili oveľa viac otvorenejšie free pasáže, ktoré obohatili pôvodnú zvukovú škálu tohto zoskupenia. Je super sledovať ako tento vydarený koncept dozrieva a transformuje sa na niečo nové.

Záver sobotňajšieho dňa sa znovu niesol v duchu americkej jazzovej scény. Nový projekt ponúkol legendárny gitarista Marc Ribot - Ceramic Dog "Hope" (Marc Ribot - gitary, spev, trúbka in Eb, Shahzad Ismaily - kontrabas, klávesy, sprievodné vokály, Ches Smith – bicie nástroje, elektronika, sprievodné vokály) a ma milo prekvapil. Gitarista je známy pre svoje viac experimentálnejšie projekty. V súčasnosti sa však rozhodol priniesť do destabilizovaného sveta trochu stability v podobe konvenčnejšej hudby vychádzajúcej z americkej tradície blues a jazzu s prímesou rocku. Samozrejme, že išlo o o veľmi originálnu adaptáciu na štýl Marc Ribota, takže nechýbali ani free jazzové pasáže s ojedinelou prímesou elektroniky, či rôznych etnických prvkov. Kompozície mali jasnú štruktúru a melodickú výstavbu, nechýbala im ani poriadna energickosť v podaní agresívnych rockových rytmov od bubeníka Ches Smitha. Tento projekt mal mnoho tvárí a prechádzal širokou paletou žánrových inšpirácií, ktoré spájal do zaujímavého organického celku. Predovšetkým však ukázal, že po mnohých projektoch Marc Ribotovi ešte nechýba kreativita.

Nedeľňajšie poobedie rozvírila medzinárodná zostava - Kuu!, ktorá má pod záštitou významného labelu ACT už druhý album. KUU! "Artificial Sheep" (Jelena Kuljic – spev, Frank Möbius – gitara, Kalle Kalima – gitara, Christian Lillinger – bicie nástroje) je vynikajúce punk-jazzové kvarteto, ktoré si našlo veľmi originálny sound spojením tvrdších rockových štýlov s jazzovými idiómami. Sound zoskupenia ťaží zo synergie dvoch gitár, bicích nástrojov, doplnené o veľmi unikátny rockový vokálny prejav srbskej speváčky Jeleny Kuljic. Tá občas siahne aj po elektronike a rôznych efektoch, čo opäť posúva jej prejav do úplne inej žánrovej roviny. Tento moderný eklektický fusion projekt si ma získal už v čase svojho vzniku v roku 2018, keď prezentovali svoj debut v klube Nexus. Tentokrát im patrilo hlavné pódium a musím povedať, že odstup troch rokov ukázal ako sa výborne vykryštalizoval sound tohto zoskupenia. Kapela bola viac zohratá a otvorená pre vzájomné interakcie v improvizáciách a protagonisti sa nebáli skutočne slobodne siahať po expresívnych spontánnych reakciách. Počas vystúpenia zaznela aj výčitka spoločnosti v podobe kompozície - We Watch Them Fall z prvého albumu. Z nových skladieb ma zaujala naozaj dravá jazz rocková fúzia - Eraser Head in the City. Po kompozičnej stránke sa kapela drží svojho receptu jasných piesňových foriem s výraznými témami, ktoré vypĺňajú svojimi dravými improvizáciami. Samozrejme neodmysliteľnou zložkou zoskupenia je aj Kale Kalima, kde so svojou špeciálnou gitarou, rukopisom, unikátnou prácou s priestorom a originálnym rytmickým frázovaním, dotvára nádhernú zvukomaľbu.

Kaja Draksler Octet (Kaja Draksler – klavír, Laura Polence – spev, Fuensanta Méndez – spev, Ada Rave – drevenné dychy, Ab Baars – drevenné dychy, George Dumitriu – husle, viola, Lennart Heyndels – kontrabas, Onno Govaert – bicie nástroje) pod vedením slovinskej skladateľky a klaviristky Kaji Draksler prinieslo veľmi atmosférickú modernú hudbu s presahmi do viacerých žánrov. Diváci mohli počúvať originálnu zmes vážnej hudby s free jazzom, či populárnou a filmovou hudbou. Zhudobnenie malo tendenciu prikláňať sa viac k avantgardnému prejavu v rámci rozšírených nástrojových techník a abstraktnejších zvukov, ale aj tak si udržiavalo istú konvenčnosť v podobe melodickosti tém a pravidelného rytmu. Draksler vo svojich kompozíciách dobre pracuje s inštrumentáciou a necháva vyniknúť všetky nástroje a zlučuje ich do zaujímavých skupiniek. To v konečnom dôsledku vytvára veľmi širokú, farebnú paletu zvukových možnosti. V podstate by sa dalo povedať, že Draksler si vytvorila akýsi mini bigband. Obsadenie bolo akurát vyvážené a poskytovalo množstvo priestoru vyniknúť jednotlivým protagonistom. Vokálne témy pekne pracovali s využitím dvojhlasu.

Rakúske zoskupenie chuffDRONE "Actio / Re:Actio" (Lisa Hofmaninger – saxofón, bas klarinet, Robert Schröck – saxofón, klarinet, Jul Dillier – klavír, Judith Ferstl – kontrabas, Judith Schwarz – bicie nástroje) prinieslo svoju adaptáciu moderného jazzu. V ich poňatí sa krásne minimalistické, melodické aranžmány striedali s divokým free jazzom. Vyhranené kontrasty boli základným stavebným kameňom zoskupenia, či už v oblastí dynamiky, tempa alebo frázovania. Minimalistické formy a sound tohto zoskupenia sa ponášal na severský jazz, ktorý bol pravdepodobne jednou z inšpirácií pre tento projekt. Čo sa mi páčilo na tomto mladom zoskupení je to, že napriek tomu, že mali viacero inšpirácií a uberali sa smerom k modernej estetike súčasného jazzu, tak aj tak tam boli pevne cítiť korene v jazzovej tradícií, ktorú mali protagonisti zvládnutú. S úplnou ľahkosťou prechádzali do swingového feelingu. Piesňové formy a výrazne témy spojené s jednoduchosťou dotvárali veľmi príjemný ľahko počúvateľný koncept aj pre širšie publikum.

Záver festivalu sa niesol v duchu amerického moderného jazzu s presahmi do free jazzu, blues, rocku, ale aj mainstreamovej tradície. Avram Fefer Quartet "Testament" (Avram Fefer – saxofón, Marc Ribot – gitara, Nick Dunston – kontrabas, Chad Taylor – bicie nástroje), kde Marc Ribot spolu so saxofonistom viedli krásne unisona. Kapela bola vynikajúco zohratá a dokázala naozaj pohotovo a otvorene reagovať na vzájomné interakcie. Protagonisti sa pohrávali práve so slobodou a neustále vystupovali z komponovaného konceptu a následne sa doňho vracali. Rovnaký koncept aplikovali do všetkých hudobných rovín, no najmä do tej rytmickej. Striktný usadený groove sa dokázal náhle pretransformovať na úplne voľnú polyritmyckú jam session. Protagonisti sa však ani na jednu sekundu nestratili a keď už boli tak ďaleko od pôvodnej koncepcie, sa vždy vedeli k nej zaujímavým spôsobom vrátiť a ustáliť groove. Predovšetkým ma však prekvapil Marc Ribot, ktorý ukázal veľký zmysel pre výstavbu improvizácie a dokázal kontinuálne zaujímavo rozvíjať a transformovať motívy. Aj keď bol tak povediac out, poslucháč nemal nikdy pocit, že by sa niť nejako pretrhla. Bola to bez pochýb ukážka veľkej muzikálnosti a slobody v umení!