23.10.2017

Máme za sebou každoročnú jazdu Bratislavských jazzových dni a 43-tý ročník priniesol niekoľko sklamaní, ale aj prekvapenia. Program nebol nabitý množstvom hviezd, ale vsadil aj na menej známe projekty. Tento ročník bol dosť preplnený funkovými a fusion kapelami, ale veľkým pozitívom boli slovenské formácie hlavného pódia, ktoré každý deň niečím prekvapili. Napriek  diétnejšiemu programu nakoniec tento ročník nedopadol úplne zle.

 

Slabé vystúpenia:

Medzi tohtoročné prešľapy radím skupinu Hailey Tuck. Speváčka upútala viac bizarným výzorom ako hudobným prejavom. Vystúpenie sa nieslo v duchu starého jazzu a miestami skĺzlo aj do oblasti blues a country. Kapela hrala veľmi priemerne a bez energie, pričom gitaru nebolo vo viac ako polovici skladieb ani počuť. Celkový dojem spečatil absolútny výpadok speváčky, keď zabudla text. Aj profesionálny hudobník sa môže pomýliť, ale táto chyba sa dala zvládnuť s gráciou a prechodom do vokalizovaného spevu alebo nechať improvizovať kapelu bez upozorňovania na chybu a dlhého ospravedlňovania, ktoré pôsobilo veľmi neprofesionálne respektíve amatérsky. Jediný svetlý moment vystúpenia bola zaujímavá temná interpretácia štandardu My Funny Valentine.

Zoskupenie Portico Quartet so svojim extrémne minimalistickým vystúpením príliš neoslovilo. Kvarteto ide po stopách moderného trendu meditatívneho ambientného soundu ako napríklad fínske zoskupenie - Virta a mnoho ďalších súčasných skupín. Kompozície boli postavené na repetitívnosti jedného motívu a negácií akéhokoľvek kontrastu. Do hudby sa dostali aj prvky elektronic a noise music v podobe rôznych oscilátorov a rezonátorov. Použitie minimalizmu ako hlavného tvorivého konceptu môže byť dvojsečné. Hudba má statický a meditatívny charakter, no po čase musí dospieť aspoň k menšiemu vnútornému dynamizmu, zmenou rytmu, farby, tempa alebo akoukoľvek inou zmenou, ktorá nemusí byť explicitná, ale oživí charakter hudby. Prejav zoskupenia sa však držal stále v jednom výraze a dynamickej polohe a všetky skladby zneli veľmi podobne.

 

Priemerné vystúpenia:

Jedným z priemerných koncertov bolo vystúpenie harfistky Laury Perrudin. Sólo vystúpenie nie je jednoduché a Laura stála pred rovnakou úlohou ako minuloročný kontrabasista Adam Ben Ezra. Jej vystúpenie bolo síce inovatívne po zvukovej stránke, no koncepčne sa držalo v stereotype. Perrudin hrá na atypickú chromatickú, elektronickú harfu. Zvukové efekty ako pitch shifter, filter a rôzne expression pedále prepožičiavali netradičnému nástroju originálny sound na nerozpoznanie. Vystúpenie sa nieslo v štýle modernej modálnej hudby so silnou sugesciou nálad v poetických textoch. Veľmi kladne hodnotím zmyselné používanie efektov, ktoré boli využité ako dramatický prvok v gradáciách. Množstvo kompozícií pracovalo s kontrastom akustického a elektronického soundu. Napriek netradičnosti a originalite nástroja, či zvuku, sa od polovice koncertu stal kompozičný prístup schematický. Opakovali sa tie isté figuratívne sprievody a vystúpenie sa stalo veľmi statické.

Sobotňajší headliner – Blood Sweat and Tears sa postaral o veľmi prijemný fusion koncert. Skupina prešla od svojho vzniku množstvami reformácií, ale stále si zachováva značku svojho originálneho soundu založenom na sofistikovanom prepojení jazzu, rocku, popu a blues. Rockovo zafarbené frázovanie gitaristu Leonardo Amueda sa občas ponášalo na Carlosa Santanu a skladbám dodávalo poriadný drive. Spev Bo Biceho sa uberal skôr smerom k čisto rockovému prejavu. Miestami v spracovaní nebolo po jazze ani stopy, ale na kvalite vystúpenia to neubralo. Odzneli aj staré známe kompozície, ktoré určite ocenili najmä pamätníci originálnej zostavy.

 

Prekvapivé a progresívne vystúpenia:

Minuloročný víťaz B pódia – skupina  Ľudové mladistvá svojim strhujúcim multižánrovým koncertom získali priazeň publika. Tohto roku otvorili Bratislavské jazzové dni a predstavili sa v rozšírenej zostave o hosťujúceho speváka, bubeníka a sláčikové kvarteto, čoho výsledkom bol plnší zvuk a prepracované aranžmány. Čaro zoskupenia spočíva v tvorbe skladateľa a klaviristu Martina Štefánika, ktorý vo svojich kompozíciách  prepája viaceré hudobné žánre, pričom vychádza aj z tradícií slovenského folklóru. Pestrý koncert priniesol prvky folklórnej hudby, jazzového mainstremu, latina, funku, minimal music, rocku a to všetko natesno pokope v nápaditých originálnych kompozičných kolážach autora. O prijemné nadžánrové prepojenie a doplnenie atmosféry sa postaral aj film Zem spieva, ktorý išiel v pozadí popri hudbe. Výsledkom vystúpenia mladej generácie bol fantastický, moderný, slovenský fusion, ktorý je prísľubom do budúcnosti slovenskej tvorby!

Roy Hargrove Quintet – headliner prvého večera priniesol koncert plný energetického mainstreamu. Milovníci rýdzeho jazzového jazyka v post-bopovom štýle si prišli na svoje, aj keď miestami sa objavil aj funk. Kapela ukázala skvelú súhru a nechýbali prepracované improvizácie plné citácií a virtuozity doplnené o príjemné, melodické témy, ktoré boli spracované harmonicky, dvojhlasne a občas sa objavil aj zaujímavý kontrapunkt. Skladby priniesli so sebou veľmi pozitívnu energie. Okrem Hargrovea a skvelého saxofonistu Justin Robinsona treba vyzdvihnúť výkon bubeníka Quincy Phillipsa, ktorý svojou virtuóznou rytmikou a pestrým eklektickým prístupom vynikajúco podfarboval spoluhráčov.

O skvelý zážitok na A pódiu sa postaralo aj unikátne česko-slovenské zoskupenie z Prahy – Vertigo. Kapela vsadila na moderný mainstream v kombinácií s minimalistickým prístupom. Jednoduché groovy založené na ostináte dopĺňali harmonické témy v dychoch v spojení s jemný vokalizovaným spevom Doroty Bárovej. Vystúpenie prinieslo množstvo farebných zvukových plôch, striedajúcich sa dynamických kontrastov a originálne jazzové spracovanie. Tento projekt mal skutočne mnoho tvárí. Pozoruhodná bola aj skladba so slovenským textom, kde sa spev a frázovanie podobalo na kombináciu Ursinyho a Filipa v jazzovom prevedení. V závere prišla melancholická skladba v poľštine o Varšavskom povstaní, kde spev podfarbovalo violončelo strumming technikou. Tento projekt si za 15 rokov pôsobenia vykryštalizoval veľmi originálny jazzový sound!

Pozoruhodný bol aj izraelský projekt Amit Friedmana, ktorý sa predstavil s veľmi melodickým mainstreamovým konceptom. Kompozíciám dominovali výrazne témy a ich variácie. Objavili sa aj prvky exotiky a latina. Nechýbali rýchle hard-swingové a be bopové skladby, v ktorých naplno protagonisti ukázali svoju virtuozitu. Medzi najpozoruhodnejšie momenty treba určite zaradiť famózne sólo na africký vodný bubon skvelého perkusionistu Rony Iwryna. Iwryn okrem využitia všetkých farieb bubna sa pohrával so zvukmi vody a lavóra a dodával tak skvelému polyrytmickému sólu nový rozmer a atmosféru.

Skvelý dojem zanechal aj Eugen Vizváry so svojím novým projektom For Jaco s elitnou formáciou slovenských umelcov. Na pódiu znel prevažne energický funk v kombinácii s jazz-rockom. Zohratá zostava excelovala v improvizáciách a osobitný priestor dostal Juraj Griglák. Ten predviedol na svoj loop famózne virtuózne sólo a prekvapil aj skreslením tónu s frázami, ktoré by zatienili nie jedného gitaristu. Rytmické kormidlo držal výrazný, mladý talent slovenskej scény – Dávid Hodek. S citom a prehľadom podfarboval hru spoluhráčov. Projekt pôsobil veľmi vyvážene a sofistikovane, pričom nebol zameraný na osobnosť lídera, ale celú zostavu.

Veľmi milým prekvapením bola speváčka – Shayna Steele, ktorá by svojou energiou dokázala zbúrať celú sálu, ktorú zaliala silným hlasom s veľkým rozsahom a zastretou farbou. Skladby sa pohybovali prevažne vo vodách soul a blues, ale objavili sa aj prímesi rocku a funku. Či to bola jemná balada alebo dravý blues rock, Shayna odspievala všetko s veľkou gráciou a prehľadom. Taktiež zaujala veľmi originálnym vokalizovaným spevom. Kapela však za ňou vôbec nezaostávala a zažiaril najmä skvelý gitarista Jeremy Most s vynikajúcim bluesovým feelingom a virtuóznou technikou. Shaynin prejav bol plný úprimnosti a nefalšovaných emócii, ktorým si získala priazeň celého publika.

Bodkou za festivalom bola funková misia Cory Henryho s projektom The Funk Apostles. Pódium zaplavili nekonečné groovy so silným nábojom pozitívnej energie. Bratislavské publikum sa mohlo tešiť z tohto organového virtuóza druhýkrát, ale tentokrát sa predstavil v kontexte trochu inej hudby. Celý koncert sprevádzali virtuózne sóla a typický americký soulový spev v podaní Henryho a dvoch vokalistiek. Pozitívna energia a pohoda boli hlavným odkazom jeho oddychovej hudby. Kapela hrala stále rovnako a po čase už trochu stereotypne, no ľudia sa veľmi bavili a dobili si baterky. Koncert zakončila úspešná skladba „Na na na“, ktorú si ešte mnohí pamätajú z jarných minuloročných jazzákov.