25. - 29.10.2017, Salzburg, A   18.11.2017

S úplne prvou kapelou, s ktorou som sa stretol na 18. ročníku festivalu Jazz & The City Salzburg, bolo vokálne sexteto Mokoomba zo Zimbabwe. Nádherná tradícia afrických vokálnych kapiel prenesená do tejto šestice mala na festivale niekoľko podôb – od čisto vokálnej až po afro-funk-groovy aj s nástrojmi. Ja som ich počul v parku zámku Mirabell iba s pekusiami a cajonom. Naučili aj jednoduché tance študentov a okoloidúcich, či pobavili svojím speváckym umením. Paráda!

 

 

 

S nemeckým Tingvall Triom som sa stretol po prvý raz na Open Jazz Festivale na Zelenej vode v roku 2013. Teraz sme sa stretli zase – pri predstavovaní ich úplne najčerstvejšieho albumu Cirklar z vydavateľstva Skip Records. Klavirista Martin Tingvall nadväzuje na svoju predchádzajúcu skladteľskú prácu a nové skladby sa nesú v starom duchu – vo fúzii rokového nadšenia, jazzových groovov a melodických liniek. Nádherná fúzia, ktorá postavili sálu Republic na nohy!

 

V tej istej sále ako nasledujúca skupina, prišla na pódium štvorica moderných jazzmanov z troch krajín: Švajčiarska – spevák Andreas Schaerer a bubeník Lucas Niggli, z Fínska gitarista Kalle Kalima a Talianska akordeonista Luciano Biondini. Alebo A novel of anomaly sa volá táto štvorica, ktorej debutový album príde na trh po Novom roku 2018. Medzi divákmi som zazrel aj starostu mesta Burghausen – tak dúfam, že A novel of anomaly vystúpi na budúci rok na Jazzwoche Burghausen 2018. Jazz je hlavne o súhre a harmónii a presne o tom bolo toto netradičné vystúpenie plné rôznych farieb a komunikácie. Beatbox, jazz, rock, etno ... a mnoho ďalšieho. Iný farebný svet, iná dimenzia komunikácie na pódiu, iný zážitok! Päť a viac hviezdičiek!

Z úplne iného súdku bolo vystúpenie švajčiarskej formácie Nik Bärtsch´s Ronin (Sha – bas klarinet a saxofóny, Nik Bärtsch – klavír, Thomy Jordi – basgitara a Kasper Rast – bicie nástroje). Nikov Zen Funk je poznačená nenormálne precíznou rytmikou, minimalistickými rafinovanosťami a energiou, ktorá okolo vás iba tak levituje. A nakoniec je tu neuveriteľná koncentrácia všetkých štyroch hudobníkov, ktorá so spomínaným minimalizmom vytvára neskutočné napätie a fantáziu. Hypnotické až skvostné!

Nečakane som sa pred polnocou ocitol vo festivalom jazzclube Sternbräu na brazílskom triu Azymuth, hoci som chcel pôvodne ísť si pozrieť koncert islandskej skupiny ADHD. Tá však koncertovala v Jazziz:Music:Clube, ktorého poloha bola mimo môjho akčného rádiusu. A tak som si počkal na Azymuth, ktoré odštartovalo svoju kariéru z Ria De Janeira v 80-tych rokoch a so svojím jazz funkom ako alternatívou k severoamerickému fusion music. Bola to celkom príjemná a na záver náročného dňa aj v určitom slova zmysle oddychová muzička. Ale po polhodinke som rezingoval a tešil do postele!