„Mladá generácia prestala hrať pre ľudí.“   16.08.2021

Virtuózny saxofonista maďarsko-rómskeho pôvodu Tony Lakatos mal v hudobnej rodine vždy blízko k hudbe. Od huslí a profilovania sa ako malý chlapec pod vedením svojho otca sa prepracoval k saxofónu, pričom sa stal víťazom národnej jazzovej súťaže a študoval na Konzervatóriu Bela Bartóka. Následne jeho kroky smerovali do Nemecka, kde sa usadil až do dnešnej doby. Počas kariéry však zakúsil aj pôsobenie v USA a v rámci koncertovania precestoval celý svet. Počas svojej úspešnej kariéry sa objavil na viac ako 350 albumoch s etablovanými umelcami ako Al Foster, Kirk Lightsey, Randy Brecker, či Goerge Mraz a iní. Dlhé roky pôsobil aj ako sólista v poprednom frankfurtskom hr-bigband-e. Nedávno slovenskí poslucháči mali možnosť ho počuť na koncerte v Slovenskom rozhlase. V exkluzívnom rozhovore nám porozprával o jeho najbližších krokoch, svojej perspektíve na súčasný jazz, školstvo a kvalitnú hudbu.

* Je pravda, že v novembri tento rok končíte v bigbande?
TONY LAKATOS: "Už som mal pocit, že toho mám dosť, a že je správny čas odísť. Aj keď do „dôchodku“ mi chýbajú ešte 4 roky, odohral som tam tak veľa rokov, že som mohol ísť skôr."

* Aké sú vaše najlepšie spomienky na bigband?
TL: "Mám veľmi veľa dobrých spomienok, najmä z posledných rokov vďaka dirigentovi Jim McNeelymu, ktorého považujem za jedného z najväčších odborníkov v oblasti bigbandových dirigentov a aranžérov. Je to úžasný hudobník a skladateľ, vďaka čomu som sa tam posledných 9 rokov cítil skvelo."

* V začiatkoch ste začínali ako huslista, prečo ste sa rozhodli pre saxofón?
TL: "Všetci v mojej rodine sú profesionálni huslisti. Môj brat, otec, dedko, pradedo - čiže je to taká rodinná tradícia! Mňa však ten nástroj nezaujímal a v tom veku ani hudba, ktorá sa na ňom hrala. Ja som sa chcel venovať jazzu, pretože som bol vždy fascinovaný tým ako znie. Začal som si hľadať nástroj, ktorý by mal bližšie k jazzovej tradícii a zvuku ako husle, a tak som prišiel k saxofónu."

* V Európe majú však svoje miesto v jazzovej histórii aj husle.
TL: "To je pravda a samozrejme, že môžete hrať jazz aj na husliach, ale v hudbe, ktorú som ja ako malý počúval husle neboli, takže ma to k nim nejako neťahalo."

* Kedy nastal ten prelom, že jazz a saxofón uchvátili vašu pozornosť?
TL: "K jazzu som sa dostal cez môjho otca, ktorý bol veľký milovník jazzu. On mal doma zbierku jazzových platní a prvú skladbu, čo som počul bola Good Bait od Johna Coltranea. Bola to aj vlastne prvá skladba, ktorú som sa naučil. Takže John Coltrane bola tá vstupná brána a prvotná inšpirácia vďaka čomu som sa chytil saxofónu a potom som už samozrejme počúval takmer každého (smiech)."

* Počas dlhej kariéry ste spolupracovali s mnohými umelcami aj v iných žánroch. Ktorá spolupráca vás najviac posunula?
TL: "Keď som z Nemecka odišiel do New Yorku, tak som sa tam stretol s Al Fosterom a on ma pozval do svojej kapely. Bolo to začiatkom 90-tych rokov. To bol pre mňa asi najviac zlomový bod v rámci spoluprác. V jeho kapele som sa naučil ako správne hrať, vnímať jazz a všetko okolo toho. Al Foster hrával s velikánmi ako Miles Davis, Sonny Rollins, Dexter Gordon. Okrem toho boli v jeho kapele hráči ako Chris Poter, Dave Kikoski, Lerry Grenadier. Bola to skvelá kapela, všetko sú to dnes už legendárne mená, ale vtedy sme boli všetci len mladí hudobníci, ktorí spolu trávili veľa času a učili sa jeden od druhého navzájom."

* Značný čas svojej kariéry ste strávili v Európe a USA. Ako by ste porovnali európsky jazz s americkým?
TL: "V Európe mám pocit, že je jazz viac o kopírovaní. Ste dobrí, až keď hráte ako niekto iný. V USA, ak chcete byť známy, musíte objaviť svoj sound. V Európe ak budete znieť ako Michael Brecker dostanete veľa koncertov. To je ten hlavný rozdiel medzi USA a celým svetom! Aj v Japonsku je to podobné. Nájdete tam hráčov, ktorí hrajú ako Dexter Gordon, či Sonny Rollins. Niektorí sú v tom dobrí, ale stále je to len kópia bez vlastného soundu. Keby som chcel počúvať Dexter Gordona, tak si pustím Dexter Gordona a nie nejakého hudobníka z Japonska, či Nemecka alebo odinakiaľ, ktorý znie ako on."

* Máte pocit, že aj mladá európska jazzová generácia nemá čo ponúknuť? Podľa mňa sa tam nájdu aj originálne projekty.
TL: "Problém s mladou generáciou v súčasnosti je, že tí nebudú počúvať legendy, ale prihlásia sa na štúdium na školu. Ak študujete, tak na vás vplýva určitý systém, tak je to všade vo svete, aj na Berklee. Všade je nejaký systém a nebezpečenstvo je v tom, že produkuje rovnakých hráčov, pretože všetci vychádzajú z jedného spôsobu učenia. Všetci sa učia a cvičia stupnice a podobne. To je všetko super, ale potom aj hrajú len stupnice. Stupnice sú len na cvičenie - nie na hranie (smiech). Treba sa zamerať na melódiu a frázy. Ďalej mám pocit, že mladá generácia prestala hrať pre ľudí. Skôr hrajú pre ostatných hudobníkov a študentov a ukazujú jeden druhému čo nacvičili."

* Mnoho ľudí tvrdí, že jazz je príliš komplexný a komplikovaný a je to len hudba pre hudobníkov.
TL: "To je pravda len v súčasnosti, kedysi to tak vôbec nebolo. Ak sa vrátite dozadu len 25 rokov. Tak hudobníci sa snažili dobre obliekať a „získať dievčatá“. Dnes už len všetci chodia vo svojich cvičebných topánkach a trénujú svoje stupnice, aby ohromili iného hudobníka. A táto cesta naozaj nejde nikam."

* Ako vnímate teda súčasný jazz a čo považujete za jazz? Dnes, keď už je všetko spojené so všetkým, ľudia majú problém vôbec niečo označiť za jazz.
TL: "To je aj preto, že dnes už ľudia jazz počúvať nechcú a mám pocit, že jazz ako žáner stratil verejnosť a širšie publikum. Mladá generácia nechce počúvať jazz, pretože tá hudba je pre nich nudná a neprehovára k nim. Napríklad aj v takom čase bebopu sa hudobníci snažili získať publikum. Hrali sa tak krásne, melodické balady. Kto vám dnes zahrá baladu ako Ben Webster? Nikto. To je to čo chýba súčasnému jazzu – krása."

* Čo je pre vás jazz?
TL: "Jazz je pre mňa sloboda a práve tu sme stratili, pretože hudobníci hrajú to, čo si nacvičili. Raz som čítal skvelý rozhovor na túto tému s Wayne Shorterom a opýtali sa ho, koľko ste cvičili s kvintetom Miles Davisa? On odpovedal, že čo mali nacvičovať na improvizovanej hudbe. Ak cvičíte improvizovanú hudbu, už potom nie je improvizovaná."

* Mám pocit, že súčasný jazz býva aj viacej striktne komponovaný a viac notovaný.
TL: "To je pravda a potom sa z jazzu stala viac vizuálna hudba ako posluchová. Hráči sú viac prilepení na papieri a sústredia sa na to, aby zahrali všetko, namiesto toho, aby sa sústredili na to hrať dobre (smiech)."

* Počúvate teda aj súčasnú hudbu?
TL: "Áno snažím sa počúvať mladých hudobníkov ako najviac sa dá."

* Je niekto, kto vás inšpiroval v poslednom čase?
TL: "Samozrejme, teraz naposledy ma dostal jeden hráč na alt saxofón – Patrick Bartley, ktorý hráva v orchestri s Wyntonom Marsalisom. On je neuveriteľný a je jeden z mála zo súčasnej generácie, ktorého ma baví počúvať. Nehovorím, že neexistujú takí, čo nevedia hrať zaujímavo a dobre, ale väčšina je takých ako som spomínal predtým."

* Počas svojej kariéry ste robili veľa workshopov po celom svete. Čo je najčastejšou chybou mladých hudobníkov?
TL: "Na workshopy mi chodia hudobníci zo všetkých vekových kategórií a jedna vec, čo som si všimol je, že ľudia chcú hrať na saxofóne jazz, ale nevedia, ako tá hudba má znieť. Kúpia si saxofón, ale nepočúvajú jazz a teda nemajú v ušiach ten sound. Bez toho nemôžete vedieť ako hrať a ktorým smerom chcete ísť. Čo ma najviac šokovalo boli ľudia, ktorí si kúpili saxofón, chceli hrať jazz a nevedeli kto je Charlie Parker. Aký má zmysel chcieť hrať jazz na saxofóne, ak neviete kto je Charlie Parker? Parker, Coltrane, Rollins - to sú dôležité mená, ktoré treba poznať ešte predtým ako človek začne hrať jazz. Sú základom jazzového jazyka. Nemôžete rozprávať ak sa nenaučíte základy jazyka!"

* Čo je podľa vás esenciálne pre naučenie sa jazyka? Transkripcia?
TL: "Mladí hudobníci veľa transkribujú, ale to nie je podstatou toho procesu. Transkripcia je fajn a otvára vám uši. Vďaka nej sa viete veľa naučiť a pochopiť rôzne teoretické veci, intervaly, ale študenti nejdú až do jadra. Dôležité je sa pýtať a hľadať prečo to konkrétne sólo je dobré. Transkribovanie nie je reálne hranie a počúvanie. Ja som nikdy veľa netranskriboval, skôr som počúval a hrával s nahrávkami, akoby som bol jedným z členov danej kapely. Pri transkripcii zapisujete noty, ale to vám nepovie nič o frázovaní, feelingu, timingu, akcentoch. To bolo pre mňa vždy dôležitejšie ako samotné noty. Ak by ste si zobrali Parkera, Getza, Coltranea a hrali by 5 rovnakých nôt, aj tak by ste vedeli rozlíšiť, kto je kto - pre ich jedinečný spôsob ako ich hrajú. A to je ta podstata! Pre mňa je dôležitejšie ako to zahrať, ako tých 5 konkrétnych nôt. Niekedy si treba odpovedať na otázku, prečo chcem konkrétne sólo transkribovať, určite to nie je kvôli notám."

* Na Slovensku budete hrať s Janoška ansámblom, ako ste sa dostali k spolupráci?
TL: "To je dávny príbeh. Môj brat kedysi asi 10-15 rokov dozadu hrával s Františkom Janoškom. Takže my sme sa stretli vďaka nemu. Odvtedy sme mali na seba kontakt a hrali sme spolu zopár koncertov v Európe. A neskôr ma znovu pozvali, aby sme spolu hrali."

* Čo vás najviac zaujalo na ich hre?
TL: "Sú to neuveriteľne virtuózni hudobníci. Majú veľký prehľad vo vážnej hudbe, ale vedia aj skvele improvizovať. Je to taký dobrý mix, pretože skvele ovládajú jazyk vážnej aj jazzovej hudby a preto sú tak populárni."

* Vy ste sa niekedy venovali vážnej hudbe?
TL: "Iba v časoch, keď som hral husle, ale na saxofóne veľmi nie."

* Váš predposledný album bol Gypsy Tenors. Na obálke boli horiace saxofóny, čo sa mi zdalo ako vhodná reflexia energie na samotnom albume. Ako vznikal tento projekt?
TL: "Som veľmi dobrý kamarát s Rick Margitzom, ktorého poznám ešte z čias pôsobenia v New Yorku. Zaujímavosťou je, že má korene na Slovensku a jeho dedko hrával na husle v orchestri s Charlie Parkerom. Každopádne s ním som už dávno rozprával o nápade, že by sme spravili album s tenormi zameraný na gypsy hudbu. Potrebovali sme ešte niekoho do partie a on poznal vynikajúceho tenoristu z Budapešti – Gábora Bollu. Tak vzniklo Gypsy Tenor Trio a potom sme už len hľadali vhodný materiál - všetci sme niečo napísali a pridali sme nejaké štandardy."

* Váš posledný album je Live in Tokio a zaujalo ma, že aj Gypsy Tenors vzniklo ako live nahrávka. Sú pre Vás live albumy zaujímavejšie?
TL: "Live albumy majú vždy niečo do seba a majú špecifickú energiu. A je to niečo iné. Zaujímavosťou však je, že Live in Tokio vlastne nie je nový album, ta nahrávka vznikla asi 10 rokov dozadu. Po vypočutí som si povedal, že je to dobrá hudba, prečo to nevydať teraz."

* Máte špecifickú prípravu na live nahrávanie?
TL: Nie a v tomto prípade sme o tom ani nevedeli, jeden pán to nezávisle nahral a potom nám poskytol nahrávku."

* Ako vám COVID-19 zmenil hudobný život?
TL: "Prestal som koncertovať, takže som mal veľa času na komponovanie. Plánujem ich nahrať asi budúci rok. Taktiež som aj viac cvičil, ale najmä komponoval. Napísal som asi až 15 skladieb a dokonca sa mi aj páčia (smiech)."

* Podporila nemecká vláda umelcov?
TL: "Umelci niečo málo dostávali, ale neviem presne. Ja som nedostával podporu, pretože v bigbande sme dostávali stále plat. Niektorí hudobníci s tým boli spokojní, iní nie."

* Čo plánujete v blízkej budúcnosti okrem spomínaného albumu?
TL: "V tejto situácií toho veľa neplánujem (smiech). Ale plánujem v skutočnosti dva albumy. Jeden s mojou tvorbou a jeden album štandardov. Okrem toho sa plánujem aj vrátiť na Slovensko, kde budem koncertovať s kvintetom Lukáša Oravca."

* Ak by ste si mohli zostaviť vysnívanú kapelu, kto by v nej bol?
TL: "Keby to mohol byť ktokoľvek, tak určite Elvin Jones, Herbie Hancock, Ron Carter, Freddie Hubbard!!

* Ďakujem za rozhovor.