„Jamsession s Duchom Svätým.“   29.03.2021

Hudobné osudy vynikajúceho poľského saxofonistu Piotra Barona (* 1961) sledujem už takmer pätnásť rokov od nášho prvého stretnutia v rámci spoločného výskumného projektu. Vroclavský rodák mal už v tom čase za sebou spoluprácu s väčšinou výrazných osobností poľskej jazzovej scény, viedol vlastné kvarteto a okrem toho venoval množstvo energie aj pedagogickej, publicistickej či vedeckej činnosti (Dávam do pozornosti jeho vynikajúcu štúdiu Vývoj národných štýlov). V porovnaní s inými jazzovými umelcami sa Baronova tvorba vyznačuje výrazným príklonom k duchovnému odkazu a kresťanské inšpirácie vrcholili jeho pozoruhodnou albumovou trilógiou Bogurodzica (2000) – Salve Regina (2007) – Sanctus-Sanctus-Sanctus (2008).

 

* Hneď v úvode spomeniem tvoj prvý „zárez“ na slovenskej jazzovej scéne: v roku 1998 si ako člen Slovak-Polish Jazz Quartet participoval na albume Song For Helena, ktorý sa mi zhodou okolností nedávno dostal do rúk. Spomínaš si na túto spoluprácu?
Piotr BARON: „(Smiech.) Spomínam. Boli sme mladí, v najlepších rokoch a pri sile. (Váhanie.) Neviem, čo by som k tomu povedal – zaskočil si ma. Slováci pôvodne ponúkli spoluprácu trubkárovi Piotrovi Wojtasikowi. Ten ale nemohol prísť a posunul to ku mne, takže som vzal saxofón a sadol na vlak do Banskej Bystrice. Tam sme s Pavlom Bodnárom, Martinom Marinčákom a Cyrilom Zeleňákom skúšali v akomsi kultúrnom dome, potom odohrali niekoľko koncertov, nahrali album, ale viac si skutočné nepamätám – bolo to dávno.“

* Na albume je aj tvoja bopová téma Bar Off, Bar On.
PB: „Áno, bola požiadavka, aby som priniesol nejakú kompozíciu. Inak tam prevládali témy Pavla Bodnára a po jednej skladbe sme prispeli s Martinom Marinčákom. Martin sa vtedy zaujímal o vlkov, tuším nám o nich aj rozprával a jeho skladba sa preto volala Waiting For a Wolf.“

* O pätnásť rokov neskôr nazvali podľa nej AMC Trio svoj album.
PB: „Waiting For a Wolf priniesol Martin na skúšku ešte ako bezmennú tému a názov som vymyslel ja. Mohol by som si nárokovať autorskú odmenu. (Smiech.)“

* Ešte jeden návrat do histórie, hoci trochu novšej a osobnejšej: v roku 2007 si mi v Berlíne venoval svoj album Salve Regina a ja sa chcem s odstupom času vyznať, ako veľmi si tú nahrávku cením a že pre mňa veľa znamená. Kontemplácie nad mariánskymi antifónami mi svojím duchovným nábojom, absolútnou otvorenosťou a zároveň zadefinovaným pôdorysom evokujú Coltranov vrcholný opus A Love Supreme. Nehovoriac o špičkovom americkom obsadení s trubkárom Wadada Leom Smithom, bubeníkom Marvinom „Smitty“ Smithom a kontrabasistom Darekom Oleszkiewiczom. Tento album mi pomohol preklenúť rozličné životné situácie …
PB: „(Ticho.) Neviem, čo na to povedať. V každom prípade som rád, že ten album zasiahol život človeka, ktorého poznám, na ktorého sa práve pozerám. Už to dáva jeho existencii opodstatnenosť. A poznám ďalších, ktorí si album kúpili a páčil sa im. Určite to nebolo zbytočné mrhanie energiou a časom.“

* Pri počúvaní tvojich nahrávok poslucháč vníma, že sú premeditované, premodlené. Že nie sú len ďalšími radovými albumami zapĺňajúcimi diskografiu umelca. Spomínaš si na okamih rozhodnutia robiť niečo také, čo by som snáď mohol nazvať evanjelizovaním prostredníctvom hudby?
PB: „Samozrejme, že si na to pamätám. Boli sme s manželkou a dcérkou na duchovných cvičeniach pre hudobníkov. Boli tam rozličné kresťanské denominácie – nielen katolíci, ale aj protestanti či pravoslávni. Každý deň boli na programe aj chvály – worships. A práve počas nich som zažil niečo ako – ak to tak môžem nazvať – jamsession s Duchom Svätým. Vtedy mi prišli na um slová, ktoré tesne pred svojou smrťou vravel kontrabasista Andrzej Cudzich spevákovi Mieczysławovi Szcześniakovi: „Pokiaľ ma Pán Boh ešte chvíľu nechá na tejto zemi, už nikdy nezahrám jedinú notu inak, ako na slávu Božiu!“ Pán Boh ho síce vtedy povolal, ale jeho slová ostali a ja som si povedal – bolo to v roku 2005 – že budem konať podobne. Následne sa mi podarilo sformovať vynikajúcu kapelu, s ktorou som prakticky vydržal do dnešných dní: zavolal som klaviristu Michała Tokaja, kontrabasistu Michała Barańského a bubeníka Łukasza Żytu. Vtedy boli veľmi mladí – vlastne oni sú mladí stále, akurát ja som trochu zostarol. Takže zostavil som výbornú kapelu a prvým výsledkom môjho presvedčenia bol prepad počtu koncertov o päťdesiat percent. Potom to padlo ešte a ešte väčšmi a nakoniec si takmer všetci pri pohľade na mňa ťukali po čele a nazývali ma dôstojným pánom, reverendom. Ale fungujem naďalej, začal som viac učiť, písať o hudbe a podobne.“

* Klobúk dole pred tvojím postojom: nepoznám veľa jazzových hudobníkov, ktorí sa rozhodli zaplniť formu – čo je nesmierne ťažké – duchovným obsahom …
PB: „V Poľsku je takýchto hudobníkov viacero a nie je to až taká výnimočnosť. Dobrým príkladom bol môj priateľ Michał Kulenty, ktorý žiaľ pred tromi rokmi zomrel. Bol vynikajúcim saxofonistom i skladateľom a celú svoju hudbu dedikoval Bohu. Písal nádhernú hudbu, hoci musím priznať, že to nebola úplne moja šálka kávy – on skôr inklinoval k estetike ECM a ja celý život vyznávam filozofiu Blue Note. Napriek tejto „inakosti“ som jeho hudbu veľmi prežíval a páčila sa mi, podobne ako sa jemu páčila moja hudba. Nikdy sme však spolu nehrali, lebo by to ani nebolo možné.“

* U mladých jazzmanov vnímam prístup k hudbe v tomto zmysle napríklad u Dominika Waniu …
PB: „Dominik hral v mojom kvintete viac ako tri roky a také introdukcie k skladbám, aké hrá on, som ešte nepočul. To sú skutočné modlitby! Jeden z našich spoločných koncertov ostal zaznamenaný na albume Piotr Baron Quintet: Jazz at Prague Castle 2012.“

* Poznám ten album a pokiaľ si vybavujem Dominikovu introdukciu k Modlitwe Dareka Oleszkiewicza, tá je skutočne transcendentálna!
PB: „Dominik je nesmierne talentovaný hudobník a dnes robí veľkú kariéru, keďže mu vyšiel sólový recitál na ECM. Teším sa, že sa mu podarilo dostať tak vysoko a tiež mám radosť, že som s ním mohol niekoľko rokov spolupracovať.“

* S Dominikom Waniom mám zaujímavú skúsenosť: keď som s ním koncom augusta 2020 robil rozhovor (bolo to tesne pred vydaním jeho ECM recitálu), nespomenul ho sám ani len slovkom. (Až dodatočne sme to doplnili na moju žiadosť.) Hocijaký iný hudobník by sa pochválil sólovým albumom na prestížnej značke. Také niečo som doteraz nezažil!
PB: „Je to skutočne niečo zvláštne, pretože Dominik je jednoducho iný. Dokonca by som povedal, že poznám ľudí, iných ľudí a potom Dominika Waniu. (Smiech.) On je osobitá kategória!“

* Veľmi rád mám aj tvoj ďalší album Sanctus-Sanctus-Sanctus, ktorý zvyknem počúvať každoročne počas Bielej soboty. Akoby z neho prýštila nádej Zmŕtvychvstalého ...
PB: „Album Salve Regina sme nahrávali počas pôstneho obdobia a Sanctus niekedy po Veľkej noci a v tom to sedí: Salve Regina je v určitom zmysle pôstnym albumom a Sanctus zasa veľkonočným. Nebolo to zámerom, ani som nad tým vtedy nepremýšľal.“

* Je mi sympatické, že mnohí poľskí jazzmeni sa nehanbia za svoje náboženské presvedčenie. Nezabudnem, ako som v závere sólového albumu Leszeka Możdżera zachytil variácie na hymnus Christus vincit, ktoré celú nahrávku presvetlili. Na tvojom ďalšom albume Kaddish sa jednotlivé skladby prelínajú s trojicou improvizácií – do každej z nich vstupuješ v duu s iným členom kvarteta a predkladáš ich ako meditácie nad myšlienkami zo Svätého písma.
PB: „Nebol to celkom môj nápad. Pri čítaní Biblie ti napadajú rozličné myšlienky a mnohé veci potom prichádzajú mimo teba. Celé to začalo 16 veršom 3 kapitoly Jánovho evanjelia, ktorý je pre mňa centrálnym bodom celého Písma svätého: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Táto veta sa mi postupne začala pretavovať do hudobného jazyka a potom to už išlo samé. Podobné to bolo aj so Žalmom 51 či Pavlovým listom Filipanom 4, 4. A vtedy mi aj skrsla myšlienka duetov na tieto úryvky. Nechcel som ich stvárňovať sólovo, pretože sólový saxofón je vo svojej podstate dosť nudný. A to sa týka aj velikánov tohto nástroja, čo hovorím so všetkou úctou a vážnosťou. Aj môj obľúbenec Lee Konitz nahral sólový saxofónový album, ktorý dokážem počúvať snáď päť minút. A pritom Konitza nesmierne obdivujem a mal som možnosť sa s ním niekoľkokrát stretnúť. Takže preto duety, lebo už v tejto kombinácii možno dospieť k bohatým zvukovým a výrazovým možnostiam.“

* Ale album Sanctus-Sanctus-Sanctus si ukončil sólovým Apelom Jasnogórskim …
PB: „Nie je to sólo, ale duet s perkusionistom Tomasom Celisom Sanchezom. On tam vytvára špecifický priestor – možno menej nápadný, ale veľmi podstatný. Už nie si sám, máš pod sebou akúsi sieť, ktorú ti poskytuje tvoj spoluhráč.“

* Tvoj doteraz posledný album Wodecki Jazz z roku 2019 je poctou Zbigniewovi Wodeckému, ktorý nie je na Slovensku príliš známy. Môžeš ho prosím predstaviť?
PB: „Zbyszek Wodecki sa síce preslávil ako výborný spevák, ale bol tiež veľmi slušným huslistom a vôbec nie zlým trubkárom. Okrem toho bol fantastickým skladateľom i aranžérom. Pre mňa bol niekým ako Michel Legrand, ktorý tiež spieval a komponoval. Zbyszek napísal množstvo orchestrálnych vecí a čo je obdivuhodné, všetky do poslednej noty zaranžoval a zapísal sám, malo to výlučný punc jeho autorstva. Mal rád jazz, tiež ho občas hrával, ale v Poľsku bol známejší ako jeden z fajnovejších a zaujímavejších spevákov zábavnej hudby. Bola to ale špecifická popmusic – možno by som ho vsadil niekde medzi Franka Sinatru a Nata Kinga Colea. Spoznali sme sa, keď som hral v jeho orchestroch a spôsob jeho práce ma vždy fascinoval: sám hudbu skomponoval, výborne zaranžoval a rovnako dobre zaspieval. Neskôr sme sa spriatelili a často sme sedávali pri čaji, ale nielen pri ňom. Zbyszek chodieval na všetky zájazdy vlastným autom a ja som sa mu niekedy nanominoval ako pasažier. On bol síce vyštudovaným klasickým huslistom, ale v jeho aute sme počúvali všeličo možné. Uňho som napríklad po prvý raz počul AC/DC alebo Aerosmith – aj také veci mal. Potom sme začali premýšľať, že prerobíme jeho piesne na jazzový spôsob a nahráme spoločný album, hoci on ma k tomu až tak nepotreboval. Stále sme to však odkladali, či už z časových alebo finančných dôvodov. Až nakoniec v roku 2017 Zbyszek zomrel a ostalo to na mne.“

* Nahrával si so svojím kvintetom?
PB: „Áno, Michał Tokaj a Łukasz Żyta zostali, akurát kontrabasistu Michała Barańského nahradil ešte pred rokmi Maciej Adamczak. A na trúbke hrá Robert Majewski.“

* Na predchádzajúcich albumoch Kaddish a Jazz na Hradě 2012 hral na trúbke tvoj syn Adam Milwiw-Baron …
PB: „Adam sa zaoberá celkom inou hudbou, skôr punk-jazzom. Poznáš kapelu Pink Freud? Okrem toho, že s nimi hráva, založil a tiež prevádzkuje vo Vroclave výbornú hudobnú inštitúciu s názvom Škola súčasnej hudby (Szkola Muzyki Nowoczesnej), na ktorú dochádzajú študenti z celého Poľska. Okrem klasických nástrojov sa tam študuje hudobná produkcia či rozličné nové technológie. Aj počítač je hudobným nástrojom a treba sa naň učiť hrať, podobne ako na husliach či na trúbke. A keďže je o štúdium i o koncerty Pink Freud obrovský záujem, Adam nemá čas hrávať s tatuśem. (Smiech.)“

* Prekvapila ma informácia, že si popri svojich jazzových aktivitách prijal miesto riaditeľa mládežníckeho orchestra Polska Orkiestra Sinfonia Iuventus.
PB: „Ešte predtým som viac ako tri roky pracoval na Ministerstve kultúry a tam som sa dozvedel o konkurze na riaditeľa. Prihlásil som sa naň ako jediný nedirigent či bývalý riaditeľ alebo manažér nejakého orchestra. Je možné, že som vyhral aj vďaka tomu: nemuseli sa báť, že budem presadzovať seba či nejakého svojho dirigenta. Polska Orkiestra Sinfonia Iuventus je výborný mladý orchester, v ktorom hrajú umelci do 30 rokov a po dovŕšení veku musia odísť. Sú to vlastne akési stále majstrovské kurzy. A mojou úlohou je pritiahnuť k spolupráci najlepších svetových sólistov a dirigentov. Samozrejme, Gustava Dudamela si nemôžeme dovoliť, ale darí sa nám pozývať iných skvelých dirigentov. Tí stoja trochu menej a sú rovnako výborní. Pod ich vedením sa mladí hudobníci učia ako funguje orchester a je dôležité, aby toho nasali čo najviac. Vďaka mojím kontaktom sa mi napríklad nedávno podarilo pozvať amerického skladateľa a flautistu Jamesa Newtona, ktorý priniesol svoje nové kompozície pre hlas a orchester. Medzi jazzmenmi je Newton známy, no mnohí netušia, že je aj skladateľom klasickej hudby. Ale to, že som riaditeľom symfonického orchestra, rozširuje obzory aj mne samému. Aktuálne napríklad chystáme koncert s dielami Tōru Takemitsu a odkedy som objavil jeho hudbu, neviem sa jej nabažiť! Môžem ju počúvať celé hodiny a veľmi by som si prial, aby aj svet okolo nás bol taký pekný, ako hudba Tōru Takemitsu.“

* Nedávno (v januári) si oslávil šesťdesiatku. Môžeš prosím prezradiť, čo chystáš v najbližších mesiacoch?
PB: Na saxofóne som hral naposledy v októbri … Teraz je tu mor a nedá sa mu pomôcť. Ale chystám niekoľko koncertov so svojím kvintetom (Żyta, Adamczak, Tokaj, Majewski a ja) v Poľsku a na festivale vo Varne v Bulharsku. Tiež by som chcel nahrať a vydať duet s Michałom Tokajom, spoločný album môjho kvinteta a Atom String Quartet s názvom 5 + 4 = 1, ďalej Mourning The Preacher v kvintete, venované zosnulému otcovi Andrzejovi Hołowatymu OP. Na vydanie stále čaká album Moniuszko Jazz s mojimi úpravami piesní Stanisława Moniuszka, ktorý sme s kvintetom nahrali ešte v roku 2019. A tiež by som mal odohrať ďalší koncert s barokovým súborom Consort 415 – budú to Vivaldiho Quattro Stagioni (Štvoro ročných období) – tentokrát to bude vydané aj na albume.
Vynikajúci Mateusz Smoczyński napísal Dvojkoncert pre husle a tenorsaxofón Twin Peaks a obaja tam máme byť sólistami. Koncerty pre saxofón pre mňa okrem toho píšu Piotr Moss a Adam Wesołowski. Pripravujem aj suitu Focus od Eddieho Sautera so starostlivo prepísanými improvizáciami Stana Getza a tiež Koncert pre Stana Getza od Sira Richarda Rodneyho Bennetta. Možno tiež konečne (po 15 rokoch snaženia) dosiahnem titul PhD. Moje plány sú bohaté :)

* Držím palce a ďakujem za rozhovor.
(Záujemcom by som rád dal do pozornosti starší rozhovor, v ktorom Piotr Baron podrobnejšie rozpráva o svojich nahrávkach, ako aj o spolupráci so slovenskými hudobníkmi