“Na pódiu je dôležité byť úprimný a sám sebou“.   01.09.2025

Mnohí ho možno poznajú ako legendárneho trubkára, ktorý je známy pre svoju eklektickú tvorbu. Avšak to by nebolo zadosťučinenie jeho komplexnej osobnosti, pretože za jeho miešaním žánrov bez hraníc sa skrýva výnimočný umelec, s inšpiratívnymi filozofickými názormi a náhľadom na umenie, organizátor koncertov, workshopov a inovatívny výrobca trubiek - Franz Hackl (* 1967). Toto všetko dotvára jedinečnú osobnosť, ktorou bez pochýb Franz Hackl je a všetko sa to podpisuje v jeho originálnom hudobnom prístupe, prejave a tvorbe. Franz Hackl sa veľa o jazze naučil aj z pôsobenia v New Yorku, kde žije a dodnes. Jeho kariéra je tak zakotvená aj na európskom aj americkom kontinente, kde spolupracuje s významnými umelcami. Za dlhé aktívne a úspešné roky kariéry si vybudoval renomé medzinárodne uznávaného umeleca, pričom pravidelne vystupuje v newyorských kluboch Jazz Standard, Blue Note, Birdland a Sweet Basil. Spolupracoval so skupinami ako Sound Liberation, Absolute Ensemble, či pracoval na projektoch John Clarka a David Taylora. Jednou z jeho najnovších spoluprác je duo s Leo Genovesem. Vo svojej tvorbe často spája tradičné tirolské korene s jazzom a modernou, žánrovo nevyhranenou tvorivosťou. Okrem iného v jeho tvorbe nájdeme aj prvky elektroniky a klasickej hudby. Jeho prístup zachováva a uctieva tradíciu, no zároveň sa hýbe s dobou. V hre na trúbke bol jeho prvotnou inšpiráciou otec, ktorý ho viedol aj vo výrobe nástrojov. Už ako 14-ročný bol sólovým trubkárom kapely Original Tiroler Kaiserjäger na turné po Severnej Amerike. Po štúdiu vo Viedni a magisterskom štúdiu jazzu na Manhattan School of Music u Lew Soloffa rozvinul štýl, ktorý spája technickú brilantnosť, odvážnu improvizáciu a eklektické prvky. Od roku 1993 organizuje v mestečku Schwaz festival prepojený s workshopmi Outreach Festival & Academy, ktorý je dôležitým strediskom jazzových stretnutí, medzinárodných umelcov a zaujímavých projektov. Okrem koncertnej činnosti pokračuje aj vo svojej rodinnej tradícii výroby trúbok. Jedným z jeho zaujímavých výtvorov je nástroj Hybrass trúbka, ktorá spája drevo a kov pre optimalizovaný zvuk a hru. V exkluzívnom rozhovore sa s nami podelil o svoj unikátny náhľad na trúbku a hudbu ako takú. Taktiež spomenul jedinečný festival Outreach a jeho filozofiu, či jeho zážitky z New Yorku a nezabudol nám povedať aj o svojich plánoch do budúcna.  

 

 

 

* Pochádzate z rodiny, kde sa vyrábajú trúbky. Ovplyvnila táto skutočnosť spôsob ako nazeráte na tón trúbky, jej konštrukciu, spôsob hry a váš samotný hudobný vývoj?
Franz Hackl: “Hlboko ma to ovplyvnilo. Ja som typ človeka, ktorý nerobí rozdiel medzi rodinným životom a hudobným životom, pre mňa je to jeden veľký jednotný svet plný emócii. Môj otec bol a stále je jedným z mojich najväčších hrdinov. Ešte stále žije a robí najlepšie trúbky na svete, aj keď má už 86 rokov! On bol úžasný sólista v symfonických orchestroch. Takže ako môj vzor aj ja som sa chcel stať trubkárom. V snahe ochrániť ma, aby ma ľudia s nim neporovnávali, nechcel, aby som hral na trúbke, tak som začínal na rôznych iných nástrojoch. Nakoniec však moja túžba po trúbke ostala a ja som skončil pri nej. Keď som mal štyri roky neustále som chodil do dielne, pretože bola spojená s naším domom. Na prízemí bola výroba a obchod. My sme bývali na poschodí a toto usporiadanie je tam až dodnes rovnaké. Ako malý som neustále chodil na prízemie počúvať otca ako cvičí na trúbke, a preto som už odjakživa mal tiež túžbu hrať na nej. Pre mňa moje korene - otec a trúbka, znamenajú všetko. V začiatkoch som s otcom aj veľa hrával v duu s krídlovkou alebo trúbkou, takže rodinné zázemie pre mňa v hudbe veľa znamená. Od neho som sa nenaučil len hrať na trúbke, ale samozrejme aj o jej výrobe. Dodnes sme skoro každý deň v kontakte a voláme si, aj keď ja žijem v USA a on v Rakúsku, stále spolu rozoberáme rôzne nápady ako trúbku vylepšiť. Vďaka tomu, že hrám na našich rodinných výtvoroch, tak nech hrám kdekoľvek, nikdy sa necítim ďaleko od domova."

 

* Urobili ste spolu s otcom aj nejaké vylepšenia pre trúbku?
FH: “Áno, máme nejaké patenty na nátrubky, ale hlavne máme úplne odlišnú filozofiu k tomuto nástroju, pre nás s otcom trúbka nie je dychový, plechový nástroj, ale zvukový filter a zosilňovač. Trochu inak a unikátne nazeráme na tvorbu tónu v trúbke. Je to ako s reproduktorom. Ak je veľmi kvalitný jeho obal a je z tvrdého materiálu, aby mohli vyniknúť rezonancie a vibrácie membrány. Podobne to robíme aj s trúbkou. Náš odlišný prístup je aj dôsledok toho, že obaja sme výrobcovia a profesionálni hráči zároveň. Vďaka tomu nemusíme konzultovať svoje rozhodnutia s inými muzikantmi ohľadom pocitu z hry a podobne. Je to celkom jedinečná kombinácia a zatiaľ neviem o nikom inom, kde by boli dve generácie profesionálnych trubkárov a výrobcov nástrojov zároveň.“

* Je to úžasné dedičstvo a vedomosti, ktoré zdieľate s otcom.
FH: “Samozrejme, je to aj rodinné dedičstvo, ale nie je to len o tom. Otec je pre mňa najlepší kamarát a sme si veľmi blízki.“

 

* Vyyrástli ste v horách v oblasti Tirolska. Mala aj táto skutočnosť vplyv na váš hudobný vývoj?
FH: “Samozrejme! V Tirolsku je veľmi silne rozvinutá tradícia dychových kapiel. Táto oblasť zahŕňa zhruba 270 miest a dedín s počtom okolo 700 000 obyvateľov. Na tento počet je zhruba 300 dychových súborov s priemerným počtom 50 členov a to ani nepočítame amatérske zoskupenia. Je to krásne a zaujímavé. Viete v Tirolsku si môžete zobrať akýkoľvek podnik s rôznym zameraním, garantujem vám, že z vedenia firmy aspoň jeden alebo dvaja sa angažovali v dychových súboroch (smiech). To je reflexia toho ako veľkou je to súčasťou miestnej kultúry. Ja si myslím, že zo všetkých tých ľudí asi okolo 20 000 pravidelne hráva v nejakých dychových súboroch. Ďalšia pozoruhodná vec je ako je to v školách, aj keď dnes to už je asi trochu iné, ako keď som ja bol malý. Vtedy na obyčajnej škole bez hudobného zamerania s 350-timi žiakmi bola 50-členná dychová kapela! Je to šialené nie? Takže v tejto oblasti je silné hudobné zázemie a špeciálne pre dychové nástroje a folklórnu hudbu.“

* Venovali ste sa aj vy folklórnej hudbe?
FH: “Folklórnu hudbu som hrával s otcom a bola môj odrazový mostík.“

* Sú prvky tohto folklóru ešte prítomné vo vašej hudbe, či už vedome alebo nevedome?
FH: “No ja v to dúfam, že tie prvky tam nejakým spôsobom sú zakotvené. Čo je však dôležité pre moju tvorbu sú krásne melódie. Akurát teraz som sa o tom s John Clarkom pred koncertom rozprával, že pre skladateľa je jednou z najväčších výziev nájsť úžasné a krásne melódie. Ja si osobne myslím, že ak viete kreovať krásnu melódiu a hrať, tak povediac jednoducho, vtedy nemáte čo skrývať a ukazujete svoje pravé ja. Množstvo hudobníkov nacvičí neuveriteľné pasáže a ohromia publikum technikou, ale pre mňa osobne je oveľa vzácnejšie zahrať krásnu pomalú melódiu, pri ktorej ste hudobne obnažený a nedá sa tam za nič skryť. Každá vaša maličká chyba vtedy vyjde na povrch. Ja si myslím, že práve tá alpská hudobná tradícia Rakúska a Tirolska má toto v sebe.“

* Keď komponujete, čo je vašou prvou myšlienkou, melódia, zvuk, farba, príbeh?
FH: “Povedal by som, že všetko z toho. No v posledných rokoch sa musím priznať, že komponujem najmä na zákazky a to je prvou iskrou inšpirácie. Veľmi milujem hru na trúbke, a tak mám málo času, že by som si len tak sadol a komponoval. Čo sa týka komponovania milujem témy a tvorenie hudby k špeciálnym príležitostiam. Robil som viaceré projekty súvisiace s horami alebo som aj spolupracoval s Hangar-7. Zákazky pre mňa prinášajú potrebný impulz a sú istou výzvou. Keď už komponujem, čo je pre mňa dôležité je to, že či by ma tá hudba zaujímala, ak by som aj ja sedel v publiku. Každý nástroj musí v daný moment byť na správnom mieste a mať správnu úlohu podľa môjho ucha. Čo sa týka samotného písania ja sa rád nechám inšpirovať - čiže ak napíšem pre nejaký nástroj 5 taktov, už sú v mojom ponímaní hotové, potom týchto 5 taktov môže inšpirovať nejakú melódiu v inom nástroji a podobne. Takýto mám ja koncept.“

* Ako nachádzate rovnováhu medzi tradíciou a inováciou najmä pri práci s folklórom?
FH: “Ten um prichádza podľa mňa s vekom, pretože už máte viacej skúseností a viete, čo dať pomedzi noty. Taktiež ma to opäť privádza k myšlienke, ktorú sme už trochu rozobrali, že je omnoho dôležitejšie zamerať sa na to ako niečo robím, než to čo robím. Hrám barokovú hudbu a iné hudobné štýly, pretože ma to inšpiruje. Každý hudobný štýl a žáner má svoj dialekt. Ja som osoba, ktorá nepodporuje myšlienku, že hudba je univerzálny jazyk. Hudba má možno viacero dialektov ako ľudské jazyky. Avšak tým, že hudba je abstraktná, nie je podnietená zrakovým vnemom a je všeobecne zrozumiteľná, no nie je to jeden globálny jazyk. Hral som s rôznymi umelcami rôzne hudobné žánre, aj indickú hudbu. Pre mňa je dôležité danej konkrétnej hudbe porozumieť a pochopiť akú energiu a pocit chcem vytvoriť. Potom sa to snažím implementovať do svojho slovníka. Čím viac možnosti máte, tak tým je väčšia šanca, že sa stanú vašou súčasťou. Ak nebudete takto rásť, tak sa stanete len produktom vlastných limitov.“

 

* Musí to však pre vás byť prirodzené?
FH: “Nie, práveže vôbec nie. Ak počujem skvelého umelca a mám z toho zimomriavky, tak chcem prísť na to, prečo je to tak strašne dobré. Nemusí to ísť ľahko. Musíte si to analyzovať, pochopiť a potom implementovať do svojho hrania. To potom vytvorí váš rezervoár silných stránok a schopností. Niekedy to funguje aj naopak. Niekto môže povedať krásnu teóriu a filozofickú úvahu o svojej hudbe, ale mňa tá hudba neoslovuje. Potom sa snažím pochopiť tu teóriu a niečo s tým vytvoriť. Najväčšou výzvou a to čo nás skutočne posúva, je len to, čo je náročné. Ono veľa vecí je nehrateľných na dychových nástrojoch, ale ak ma niečo zaujme, snažím sa to nejako pretvoriť, aby to bolo použiteľné. Nemôže vás však zastaviť niečo, pretože sa to ťažko hrá. Ak to tak budete robiť, stanete sa viac a viac okliešteným v možnostiach a schopnostiach. Je to prirodzený vývoj.“

* Žijete v dvoch odlišných svetoch - v Tirolsku a v New Yorku. Čo vás tam najviac prekvapilo na jazzovej scéne, keď ste tam prvýkrát prišli?
FH: “Nebol to pre mňa až taký šok ako sa môže zdať, pretože som už o jazze niečo vedel. Paradoxne vďaka malému mestečku Schwaz, z ktorého pochádzam, som mal veľký náskok. Pôsobila tam agentúra Saudades a Thomas Stöwsand patril k najlepším jazzovým promotérom v Európe. Vďaka tomu aj v malej kaviarničke Eremitage s iba 60-timi miestami som mohol v mladosti počuť mená ako Chick Corea, Pat Metheny, Carla Bley, Liberation Music Orchestra a podobne. Keď mali deň voľna Thomas ich volal k sebe domov a oni tam hrali, takže ja som mal už dobrú predstavu ako fungujú hviezdni jazzmeni a ako koncertujú. Čo ma však šokovalo počas môjho pobytu v USA bola ich otvorenosť a úprimnosť. Šiel som študovať do New Yorku, najmä kvôli jedinečnému trubkárovi Lew Soloffovi. On ma okamžite pozýval na koncerty a chodil som ako jeho náhradník, keď on nemohol. Vďaka tomu som mohol sedieť v orchestri Gil Evansa. Bol som naozaj ohromený z toho akí ústretoví, milí, otvorení a priateľskí sú jazzoví umelci v New Yorku. Jednoducho vám vidia z tváre do tváre, nepovyšujú sa a hneď vás pozvú medzi seba. Samozrejme, že musíte preukázať schopnosť hrať, no je tam veľa pozitívnej energie, a aj keď všetci tam chcú mať dobré koncerty a je tam nejaká súťaživosť, navzájom sa podporujú a tešia z úspechu. Už v začiatkoch ma hneď prekvapil Lew, keď ma poslal za inými hudobníkmi, od ktorých sa mám učiť, pretože sú lepší v tom a tom. Takúto skúsenosť som v Rakúsku nikdy nemal. Nikdy by sa mi nestalo, že nejaký profesionálny hudobník alebo hudobný profesor by mi povedal, že ja ťa dokážem naučiť najlepšie len túto konkrétnu vec, ale pre tieto ostatné choď radšej za iným hudobníkom. Samozrejme, tým netvrdím, že tam život je jednoduchý, pretože je tam veľká konkurencia, ale tá podpora medzi hudobníkmi navzájom je jednoducho prekvapivá.“

* Vnímali ste ten rozdiel v životnom štýle? New York je predsa len dosť uponáhľaný a na každý úspech tam treba naozaj drieť.
FH: “Samozrejme, že musíte na sebe pracovať a drieť, no dá sa to dosiahnuť, najmä keď máte prístup ako som spomínal predtým, že nerobíte rozdiely v živote medzi prácou, rodinou a priateľmi. Musíte mať zvládnuté základné techniky, ale ako vidíme aj v dejinách hudby, nachádzame mnohých muzikantov, ktorí sa stali oprávnene veľmi známymi, hoci mali určité technické nedokonalosti - na čom však nezáležalo, pretože boli schopní interpretovať pocit a vyrozprávať svoj príbeh hudbou tak, ako nikto iný predtým. Takže niekedy viete ako znie to porekadlo - pre samé stromy nevidíš les? Veľa ľudí sa snaží do podrobnosti pochopiť techniku a ísť bod po bode podľa plánu. Nie je však dôležité sa to učiť v nejakom poradí ako abecedu. Podľa mňa je dôležité zamerať sa na ktorékoľvek písmeno samostatne kľudne aj „m“, „n“ alebo „s“ a snažiť sa ho pochopiť natoľko až sa to stane vašou súčasťou. A to vám dá energiu a perspektívu učiť sa ďalej. Ak to budete mať zvládnuté - zrazu už pochopíte aj písmeno „c“ atď. Je mnoho ľudí, ktorí vedia 80% zo všetkého. Podľa mňa je lepšie vedieť radšej absolútne všetko z 5% a stavať na tom. Odtiaľ potom pochádza vaša sila ísť ďalej, keď si uvedomíte, že v tomto malom okruhu sa cítite naozaj komfortne a slobodne a môžete kreovať presne to čo chcete hudbou povedať. To vás potom posúva k ďalšiemu poznávaniu. Čiže v konečnom dôsledku máte tiež široké obzory, ale sú postavené na inom prístupe a iných základoch. Vaše vedomosti nestoja na tom, že ste si niečo pozreli a odškrtli, ale naozaj ste prežili tu každú jednu vec „m“ aj „s“ a viete, že sú krásne. Z toho potom budete pracovať aj na ďalších písmenách, aby aj tie zneli krásne a mali ste ich zažité. Tento prístup súvisí aj s tým, že si treba dávať pozor na obrovské množstvo informácií, ktoré sú dnes k dispozícii. Kvôli nim sa môžete cítiť zahltení a uškodí to vašej jedinečnosti. Netreba zastávať ignorantský postoj k dnešným možnostiam, avšak je dôležité v pokoji sa zamerať na jednu malú časť o ktorej viete, že keď ju zvládnete vie vás niekam posunúť. V konečnom dôsledku by to malo byť takto - ak si trubkár, ako napríklad ja, tvoj cieľ v hudbe nemá byť to, že niekto sa ozve, pretože hľadá trubkára. Cieľom je to, že niekto sa ozve, pretože hľadá Franza. V dnešnej dobe vnímam stratu autentickosti v jazze. Ľudia by vás mali byť schopní rozoznať pri hre už podľa dvoch taktov.“

* Ste toho názoru, že školy ako Berklee College of Music alebo Manhattan School of Music produkujú rovnakých umelcov?
FH: “Áno myslím si to! Na jednej strane je super, že máme také možnosti a inštitúcie, no nemali by produkovať kópie. Ak hráte podľa niekoho príliš dlho na vysokej úrovni, tak sa stanete tým, čo hráte. No ak sa stanete niekým koho iba hráte, tak už to nie ste vy. Ja som sa snažil tomu vyhnúť. Samozrejme, že milujem hudobníkov ako Dizzy Gillespie, Clifford Brown, Clark Terry či Lee Morgan. Oslovil ma ich cit, frázovanie a všetkých som študoval, ale nikdy som ich nekopíroval. Nesmiete kopírovať presné frázy, licky a riffy, ale analyzovať ich a to čo sa deje medzi notami. Tieto poznatky a esenciu potom implementujte do svojho hrania! Ak budete kopírovať presne ich frázy a vzorce príliš dlho, tak potom je veľmi ťažké s tým prestať. V momente, keď to po dlhej dobe useknete, zrazu budete znieť oveľa horšie. Je teda dôležité mať vzory, ale zároveň veľmi na nich nelipnúť a pracovať na vlastných veciach. Taktiež je dobré mať jasne vyhranenú bariéru medzi trénovaním a vystupovaním na pódiu. Keď trénuješ, môžeš byť maximálne sústredený a analyzovať, avšak na pódiu je dôležité na to všetko zabudnúť a byť len sám sebou. Niekedy na to treba dávku odvahy a úprimnosti, ale len tak sa môžete presadiť. Divák má v konečnom dôsledku záujem len o teba.“

* Mohli by sme sa teraz porozprávať o festivale a hudobnej akadémii Outreach? Vyslovuje sa to ako v angličtine?
FH: “Áno názov je z angličtiny (čítaj autríč). Samotný názov je pre mňa dvojzmyslom. Jeden význam je načiahnuť sa pre ľudí. Každý je vítaný, jedinou podmienkou je ozajstní zápal pre hudbu. Druhý význam je, že ak to naozaj chcete niekam v hudbe dotiahnuť, posunúť sa a byť profesionálom, musíte sa sám načiahnuť nad svoje limity a byť lepší. Na základe tejto filozofie som pomenoval festival.“

* Na základe čoho vyberáte umelcov vystupujúcich na festivale Outreach?
FH: “Každý ročník má nejakú konkrétnu tému. Potom si vyberám umelcov a zoskupenia, ktorí na zákazku komponujú a vytvárajú projekty na túto tému. Samozrejme, pozývam aj už zabehnuté kapely a projekty, o ktorých si myslím, že do danej témy zapadajú. Dôležitú úlohu zohráva môj umelecký spolu-riaditeľ Clemens M. Rofner, ktorý je odo mňa asi o 25 rokov mladší. Chcem, aby festival bol zameraný na všetky generácie a v tom mi práve pomáha on. Taktiež má dobrý prehľad o dianí v Rakúsku a Európe a to je pre mňa nápomocné, keďže ja som počas väčšiny roka v New Yorku. Výber realizujeme spolu, zaujímajú nás konkrétni umelci pre našu víziu. Chceme, aby sa tam dialo niečo výnimočné. Máme unikátny formát 3x 20 minút x3, teda každý večer sú len 3 kapely a vytvára to zaujímavé súťaživé prostredie. Pozývame tých najlepších umelcov. Chceme spájať umelcov, ktorí bežne spolu nehrajú alebo im vytvárať podmienky na kreovanie inej hudby akú bežne tvoria. Samozrejme, že pozývame aj najlepších európskych umelcov a mladé kapely z Rakúska o ktorých si myslíme, že si zaslúžia takúto príležitosť a pozornosť. Čiže samotná dramaturgia má niekoľko takýchto odlišných vrstiev a je to dynamický proces. Množstvo umelcov pozývame na poslednú chvíľu podľa situácie a toho ako to cítime, pretože veríme, že tak je to najlepšie. Je dosť festivalov, kde riešia dramaturgiu dva roky dopredu, my nechceme byť takí strnulí. Rovnakú flexibilitu očakávame aj od našich účinkujúcich, musia byť pripravení hrať s kýmkoľvek na festivale a to je úrodnou pôdou pre zaujímavé projekty a hudobné zážitky.“

* Aké riziká ste museli s organizáciou festivalu za tie roky podstúpiť?
FH: “Riziká alebo cena je splatená okamžite momentom, ak počujete koncert a zamilujete si ho. Aktuálne žijeme dobu, kde racionálne dospejete k tomu, že by ste festival organizovať nemali. Vy ste zodpovedný za množstvo vecí legálne, finančne a jednoducho racionálne to nedáva zmysel to robiť. Je toľko vecí, ktoré sa môžu pokaziť. Ja som už v začiatkoch dal do toho veľa peňazí a niekedy ide naozaj o nervy. Musíte si však veriť a hlavne veriť svojej vízii. No, ale aj tu platí to, čo som povedal na začiatku. Stačí jeden ozaj dobrý koncert a už sa to oplatilo.“

* Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti a aké máte teraz projekty?
FH: “Teraz mám toho na krku naozaj veľa. Momentálne mám duo projekt s Leo Genovesem. Mám svoju kapelu Idiomo di Omni, kde presadzujeme myšlienky v duchu hudobného Esperanta, aj keď ja som spomínal, že neuznávam univerzálny hudobný jazyk čiže je to trochu také dvojzmyselné. Taktiež mám svoje akustické a elektrické kvarteto. Taktiež som v ansámbli Craig Harrisa a každú stredu hrám s big bandom swing. Je toho veľa. Taktiež chcem pracovať na svojich dielach. Teraz som dokončil svoj klasický koncert pre trúbku.“

* Ďakujeme za rozhovor!