23. - 26.8.2018, Saalfelden, A   29.08.2018

Máme za sebou ďalší – už 39. ročník Jazzfestivalu Saalfelden. Môžeme skonštatovať, že dramaturgia sa tento rok najviac zamerala na americké projekty. Z 15-tich kapiel až 6 bolo rýdzo amerických a ďalší hlavní protagonisti z USA sa objavovali v rôznych medzinárodných spoluprácach. V  týchto projektoch sa predstavili celosvetovo uznávané osobnosti v oblasti improvizácie a poslucháči mali možnosť počuť kúsok zo súčasnej americkej free jazzovej scény.

Vôbec prvého zámorského vystúpenia festivalu sa ujal erudovaný gitarista Marc Ribot, ktorého sme už mohli počuť so všelijakých experimentálnych projektoch v minulosti. Tentokrát prišiel však s niečím úplne iným. Marc Ribot totiž posledné dva albumy venoval reflexii na súčasné politické dianie v USA. Môj dojem z tohto vystúpenia bol mierne rozpačitý, nakoľko koncert obsahoval zaujímavé, ale aj slabšie momenty. Protestný nádych politicky orientovaných skladieb vyústil do surového prejavu, ktorý bol skôr akustický, pričom sa Ribot vyhýbal efektom. Kvarteto zaujímavým spôsobom pracovalo s formou. Mohli sme počuť osciláciu medzi komponovanými časťami a voľne improvizovanými časťami. Po štýlovej stránke by sa dalo toto vystúpenie len ťažko zaradiť - objavili sa tam prvky free jazzu, rocku, blues, ale aj na moje prekvapenie mierne náznaky funku. Marc Ribot sa tentokrát predstavil aj v úlohe speváka, čo bola pre mňa bolestivejšia stránka koncertu, jeho intonačne nepresný a netrénovaný spev, ktorý miestami prechádzal do hovoreného slova, síce poslúžil na predanie ostrého politického odkazu, ale nebol zážitkom pre poslucháča.

Jedným z ďalších amerických protagonistov bol Joe McPhee so svojím sextetom A Pride of Lions. Atypická hudobná zostava obsahovala dva kontrabasy a etnické nástroje guembri a mbira v podaní Joshua Abramsa a Chad Taylora. Rytmickú sekciu dopĺňali dva saxofóny. Už z nástrojového obsadenia je jasné, že rytmika bude prevládať nad melodikou, a tak to v skutočnosti aj bolo. Protagonisti zdôrazňovali rôzne polyritmické patterny a melodické frázy boli skôr ojedinelé. Sonoristika zoskupenia kládla dôraz najmä na veľmi príkre disonancie a náhodné súzvuky. Protagonisti sa vo svojom ponímaní free jazzu  vracali k africkému hudobnému dedičstvu, o čom svedčil spôsob hry, rytmické cítenie a samotný africký ľudový inštrumentár. Myšlienka to bola zaujímavá, ale sound zoskupenia bolo pre svoju disonantnosť a asymetrickosť veľmi náročné počúvať.

O bezpochyby najlepšie vystúpenie z pomedzi amerických projektov sa postarala fenomenálna improvizátorka a flautistka Nicole Mitchell. Jej multikultúrny eklektický projekt Mandorla Awakening II preukázal skutočnú kompozičnú a aj improvizačnú vyspelosť jej ako líderky, ale aj ostatných protagonistov. Virtuózna celovečerná suita preniesla poslucháčov cez všetky kontinenty a množstvo hudobných tradícii a štýlov. Na úvod sme mali možnosť počuť inšpirácie z nie tak dávnej európskej histórie vážnej hudby, konkrétne druhej viedenskej školy v podaní disonantnej sláčikovej sekcie – Tomeka Reid (cello) a s harfou Hélène Breschand. V avantgardnom duchu sme ostali aj naďalej s gitaristom Alex Wingom, ktorý pomocou rôznych efektov imitoval staré oscilátory a zvuk prvých elektroakustických štúdii na štýl tvorby Karlheinz Stockhausena. Alex WIngom sa však predstavil aj ako hráč na theremin, s ktorým sa nepridŕžal žiadnej tradície, ale predviedol veľmi moderné elektronické hudobné kreácie a poukázal na skrytý potenciál tohto netradičného nástroja. Nechýbali ani prvky ázijskej kultúry s tradičnými nástrojmi taiko a shakuhachi. Mitchell však neopomenula ani domáce tradície, preto nesmelo chýbať banjo, gitara a typické americké hudobné žánre ako blues, jazz, country a soul. Avery R Young sa obzvlášť vyznamenal veľmi temperamentným a zanieteným soulovým spevom, do ktorého dával aj posledné štipky energie. Všetky tieto tradície a mnoho iných však neboli od seba úplne izolované. V isté momenty prevládali nejaké prvky konkrétnej kultúry, ale následne sa voľne menili a prekrývali. Bolo to jedno fenomenálne umelecké dielo, ktoré ma doslova ohromilo vynikajúco spraveným konceptom a brilantnou pestrou inštrumentáciou.

Ďalšou a zároveň najmladšou protagonistkou americkej free jazzovej scény na festivale bola trubkárka Jaimie Branch. Tá sa so svojim kvartetom zamerala na rýdzo akustické vystúpenie. Dôraz celého koncertu bol najmä na práci so zvukom a atmosfére. Sonoristika prevažovala nad ostatnými hudobnými zložkami. Miestami sa objavili pravidelnejšie rytmické groovy, ktorým však dominovali výrazné lamenty trúbky s dôrazom na rôzne hluky a nie konkrétne tónové výšky. Vystúpenie bolo tak voľné, že to znelo akoby protagonisti len tak naozaj prvýkrát spolu hrali a skúšali si stupnice a aké šumy dokážu so svojim nástrojmi produkovať. Tento anarchický typ hudby bez akéhokoľvek konceptu, rytmu, melódie bol veľmi náročnou dávkou aj pre ostrieľaných free jazzových poslucháčov.

Na zoskupenie Tomasa Fujiwaru a jeho sexteta Triple Double som sa tešil najviac. No pri tomto projekte sa potvrdilo, že hviezdne mená, nemusia vždy znamenať hviezdy výsledok. Sexteto bolo vlastne zdvojené trio v zložení gitara, kontrabas a bicie nástroje. Aj keď sme tu mali špičkové mená z newyorskej scény ako Mary Halvorson a Ralph Alessi, tak bolo vystúpenie len priemerné. Objavili sa však aj zaujímavé momenty, najmä pri preberaní fráz protagonistov, či práci s dynamikou v možnostiach zdvojeného tria. Dvojitá zostava naznačila aj samotný duálny koncept, ktorý osciloval medzi kompozíciou a free jazzom. A bol založený na výrazných kontrastoch. Na vystúpení ma očarila najmä veľmi dynamická a tvrdá hra, ktorá občas zachádzala až do punk rocku.

Posledným zástupcom zo zámoria bol Erik Friedlander, na ktorého zároveň pripadla aj úloha uzavreť festival. Jeho tvorba bola štýlovým spestrením festivalu, nakoľko priniesol mainstreamový jazz medzi prevažne experimentálne projekty. Kompozície pracovali najmä s kontrastom medzi be bopom a moderným zhudobnením, pričom prevládali veľmi rýchle tempá a veľká virtuozita. Zmeny prichádzali nečakane s každým breakom a objavili sa aj rôzne etnické prvky. Violoncello často nebýva vedúcim nástrojom v jazze a Friedlanderov štýl hry a melodické vedenie bolo príjemným, netradičným spestrením. Objavili sa aj náznaky free jazzu, ale protagonisti sa pridŕžali konvencie. Odľahčujúce vystúpenie sa výborne hodilo ako bodka za celým festivalom.