23. - 26.8.2018, Saalfelden, A   03.09.2018

Jednou zo zvláštností 39. ročníka festivalu Jazzfestival Saalfelden 2018 bola výrazná absencia domácich kapiel a pomerne menší podiel európskych kapiel ako v minulosti. Na hlavnom pódiu sa objavila len jedna rakúska kapela a to – Ulrich Drechsler a jeho Liminal Zone. Pripadla im dôležitá úloha otvárať festival, no domácim jazzmenom sa to podarilo vo veľkom štýle! Okteto s pestrým obsadením sa predviedlo v multižánrovom projekte, kde sa stretlo viacero štýlov a hovorené slovo so spievaným. Išlo o dramaticko-lyrické vystúpenie, ktoré veľmi atypickým spôsobom prepojilo nespojiteľné. V kontrastných dieloch sa tu stretávali jazz s vážnou hudbou a súčasnou elektronickou tanečnou tvorbou v podaní Dja. V hudobnej faktúre prevládala jednoduchosť a minimalistické spracovanie, ktoré bolo v klavírnom podaní odkazom na Philip Glassa. No samotná štruktúra diela nebola taká jednoduchá, viaceré témy sa vracali počas koncertu na štýl Wagnerovského leitmotívu. Azda najstrhujúcejším momentom bol vynikajúci prednes koloratúrneho sopránu v podaní Özlem Bulut. Ulrich Drechsler prebral prvky z vysokého umenia opery a dokázal ich aktualizovať do súčasného kontextu v spojení s elektronickou tanečnou hudbou, ktorá je podľa kedysi užívaného delenia klasifikovaná ako „nízke umenie“. Táto syntéza v podaní Drechslera bola umelecké dielo najvyššej kvality!

Severské krajiny sa už dlhé roky môžu pýšiť veľmi živou a progresívnou scénou, ktorá produkuje veľké mladé talenty! Aj dnes o čom svedčí mladé trio – Virta. Toto zoskupenie som si mal možnosť vychutnať už po druhýkrát a opäť ma dokázali presvedčiť, že dokážu priniesť svieži moderný jazz. Ich názov zoskupenia je fínske slovo pre elektrinu, čo je priamy odkaz na ich originálny sound, ktorý tvorí najmä elektronika a inšpirácie z elektronickej súčasnej hudby. Meditatívne, ambientné, elektronické oázy, plné energie a prepracovaných zvukových a svetelných efektov dokážu nadchnúť nie jedného poslucháča. Ich hudba dokáže doslova vytvárať scenérie a je akoby vytrhnutá z filmu, ale funguje aj bez neho. Progresivita a inovatívnosť tohto zoskupenia v ich netradičnom sounde ma vždy dokáže ohromiť. Voči ich vystúpeniu mám len jednu výčitku. Protagonisti si príliš pomaly budujú dramatický nábeh a niekedy je samotný rozbeh skladby dlhší ako jej tematické jadro.

O jeden z najlepších zážitkov festivalu sa postaralo vynikajúce medzinárodne zoskupenie Kuu!. Spojenie štyroch kreatívnych umelcov zo Srbska, Fínska a Nemecka prinieslo veľmi originálnu tvorbu, atmosféru a chémiu. Tá však nevznikala pár dní, aj keď to nie je spečatené diskografiou, toto zoskupenie pôsobí spolu už 4 roky. Za to obdobie si spolu vybudovali vynikajúce hudobné porozumenie, ktoré prinášajú na pódium vo svojej experimentálnej, ambientnej elektronicko-punk rockovej fúzii. Nie, skutočne nejde o ďalšiu free jazzovú, experimentálnu kapelu, ktorá trošku pritvrdí a prechádza do punku. Kuu! je niečím ozaj výnimočným a preto je aj u mnohých toto zoskupenie skloňované ako jedno z najinovatívnejších na súčasnej európskej scéne. Podiel na tom majú všetci protagonisti, ktorí dokážu veľmi originálnym spôsobom spájať tradíciu so súčasnosťou. Mňa najmä oslovil surový vokálny prejav speváčky Jeleny Kuljić, ktorá ho vedela správne okoreniť experimentálne ladenou elektronikou. Veľa v zoskupení robí aj mágia Kalle Kalimu, ktorý dokáže zo svojej atypickej gitary zapojenej do troch rôznych komb vytiahnuť symfonický orchester. Rytmická komplexnosť, netradičná harmónia, absolútne originálny sound ma presvedčili, že Kuu! je naozaj niečo vzácne a ešte o nich budeme veľa počuť. V súčasnosti sa môžu poslucháči tešiť, pretože zoskupenie len doslova pred pár dňami vydali svoju vynikajúcu tvorbu pod značkou ACT Music.

Trio Punkt.vrt.Plastik sa ocitlo v správnu chvíľu na správnom mieste, pretože dostali možnosť vystupovať na hlavnom pódiu vďaka odrieknutiu kapely Trio Aïrés. Mladé trio sa chopilo príležitosti a predviedlo skutočne originálne free jazzové vystúpenie. Protagonisti sa vôbec nesnažili predvádzať v tom aké disonancie a nezmyselnosti kto vyimprovizuje, ale pracovali s uvoľňovaním a dodržiavaním formy. Protagonisti plávali aj v rytmickom aspekte, ktorý nie vždy bol pevne daný, no nikdy sa nemali problém pekne zjednotiť. Kompozície mali náznaky tematickosti, ktoré sa však rozplývali vo voľnej improvizácii. Časté stop times prerušovali hudobný tok a otvárali jazzmenom možnosti na kontrastné vybočenia. Osobne ma najviac oslovil bubeník Christian Lillinger, ktorý predvádzal originálne rytmické variácie na komplexné patterny, pričom dbal nielen na rytmický, ale aj farebný rozmer tohto nástroja.

Švajčiarske zoskupenie Schnellertollermeier prinieslo hudbu z úplne iného sveta, pričom sa zamerali najmä na hard rock a ambient. Vystúpenie bolo postavené na silných a náhlych dynamických kontrastoch - z jedného extrému do druhého. Samotná štruktúra skladieb bola veľmi jednoduchá a minimalistická pozostávajúc len z opakovaných vampov. Protagonisti však dokázali túto zdanlivú repetíciu poriadne ozvláštniť a to svojimi atypickými, disharmonickými vstupmi. Sound tvoril veľmi dôležitú stránku zoskupenia a umelci s ním dokázali pracovať pomocou nekonvenčných techník. Andi Schnellmann sa vyznamenal pestrou hrou slákom na elektrickej basgitare. Najviac ma však zaujal gitarista Manuel Troller, ktorý predviedol komplexnú prácu s flažoletami, ktoré dokázal vrstviť do zaujímavých súzvukov, spôsobom aký som predtým ešte nepočul!

Shake Stew patria posledné roky k vychyteným európskym zoskupeniam. Svedčia o tom účasti na prestížnych podujatiach a festivaloch. Na festivale v Saalfeldene sa dokonca objavili dvakrát po sebe. Keďže už majú vybudované slušné renomé, nie je problém pre nich získať prominentných hostí. Aktuálne sa potulujú Európou s fenomenálnym saxofonistom Shabaka Hutchingsom, ktorý sa objavil aj na ich najnovšom albume Rise and Rise again (Traumton Records, 2018, recenzia TU!). Osobne som ich počul už tretíkrát, no musím skonštatovať, že ich najnovší projekt s Hutchingsom je ešte energickejší ako predtým a ten kto pozná výbušnosť Shake Stew vie, že to sa len ťažko prekonáva. Ako je už u nich zvykom opäť nastúpili bez úspory a už v úvode sa mocnými plechovými dychmi prefúkali až do extázy. Poslucháčov tešili virtuózne sóla plné dynamickosti. Koncert ma zaujal ako taký, pretože Shake Stew vynikajúco upravil Rise and Rise Again pre koncertné účely. Albumová verzia kladie dôraz na akustickosť, ale v Saalfeldene sa objavili spolu s live electronics, pričom samotný koncert bol upravený ako jedna väčšia suita. Masívna energia, soul, funk, free jazz a výrazné melodické témy s aranžmánom pre viac člennú dychovú sekciu, nenechali jedného poslucháča chladného.

Kuhn Fu bolo zoskupenie, ktoré prinieslo najviac kultúrne pestrú formáciu. Kvarteto mladých umelcov pôvodom z Izraelu, Srbska, Nemecka a Turecka sa snaží vo svojej tvorbe o inovatívnosť a sviežosť. To dosahujú predovšetkým búraním akýchkoľvek zábran a hudobných predsudkov, o čom svedčil aj ich odvážny projekt. Atypická práca so zvukom, tvrdosť a surovosť výrazu, absurdne, asymetrické melódie zdvihli obočie značnej časti obecenstva. Protagonisti si však splnili cieľ prísť naozaj s niečím odvážnym a inovatívnym. Výsledkom tohto prístupu boli bláznivé zvukové scenérie, ktoré zobrali poslucháča na prehliadku do abstraktného sveta. Rinčanie, bzučanie v spojení s extrémnym skreslením gitary, zrovna neudržalo v sále najviac ľudí, ale fanúšikovia absolútne voľnej improvizácie a sonoristickej, avantgardnej hry si prišli na svoje.