30.7. - 1.8.2021, Diersbach, A   05.08.2021

Polovica leta je za nami a spolu s ňou aj ďalší ročník známeho festivalu na farme - INNtöne Jazzfestival! Fanúšikovia tohto festivalu sa už po druhýkrát museli zmieriť s tým, že pre pandemické opatrenia drevenú stodolu vystriedala zelená lúka a pódium pod holým nebom. Festival napriek tomu nestratil svoje čaro farmárskeho a dedinského prostredia a zostal tak verný svojej dramaturgickej chémii Paul Zaunera, ktorá sa snaží priniesť pestrú hudbu pozostávajúcou z rôznych žánrov, zameranú najmä na akustický aspekt.

PIATOK:  
Festival vo veľkom otvorili dve veľké mená svetovej jazzovej scény v trio zostave doplnení vynikajúcim africkým bubeníkom - Trio Michel Portal - Lionel Loueke - Christi Joza Orisha (Michel Portal – basový a sopránový klarinet, Lionel Loueke – gitary a spev a Christi Joza Orisha – bicie nástroje). Rytmický tandem pôvodom z Afriky sa postaral o neuveriteľný komplexný rytmický pulz, ktorý sa neustále komplementárne dopĺňal a reagoval na hru basového klarinetu Michela Portala. Nechýbal typický africký beatbox Lionela Louekeho, ktorý sa niesol naprieč viacerými skladbami a vytváral ďalšiu polyrytmickú vrstvu voči inštrumentálnej hre. Protagonisti na seba dokázali pohotovo reagovať a miestami prechádzali až do úplne voľnej improvizácie. Ako je to u Michela Portala zvykom, koncert sa niesol v duchu jazzovej tradície prepojenou s vážnou hudbou, free jazzom a vďaka Louekemu aj prvkami etno jazzu. Bol to koncert veľkého jazzového majstrovstva a virtuozity od začiatku až po koniec!

Druhý piatkový koncert sa niesol v duchu minimalizmu v podaní sólového vystúpenia poľskej klaviristky Hania Rani (Hania Rani – klavír, spev). V tomto prípade nešlo o jazzový koncert, ale skôr o inšpiráciu americkým minimalistickým hnutím vážnej hudby ako Philip Glass a Steve Reich v kombinácii s prvkami filmovej hudby. Hudba bola veľmi repetitívna a statická s jednoduchou harmóniou. Skladby pozostávali s jednoduchých melodických a harmonických krátkych blokov, ktoré sa neustále opakovali a premieňali sa len veľmi subtílnymi variáciami. Avšak skladby boli veľmi podobné a po nejakom čase vystúpeniu chýbalo nejaké oživenie v podobe zmeny tempa, či dynamiky.

Záver dňa patril americkému velikánovi jazzovej gitary. Bill Frisell Trio (Bill Frisell – gitara, Thomas Morgan – kontrabas a Rudy Royston – bicie nástroje) už úvodných 15 minút viedlo v jeho rukopisnej hre, ktorá dýcha priestorom a invenciou. Frisell pôvabným spôsobom transformuje jazyk americkej hudobnej tradície do súčasnej podoby a nikdy to nie je rovnaké. Jeho frázovanie využíva všetky senické možnosti gitary. Jeho kontrola nad nástrojom, farbou tónu, registrami a dynamikou je dych berúca. Kapela bola vynikajúco zohratá a organicky prechádzala zo skladby do skladby, bez nejakých prestávok, akoby to bola jedna rozsiahla suita. Bohužiaľ po 15-tich minútach jeho koncert prerušila silná búrka. Tí čo zostali trpezliví a vytrvalí, si mohli jeho gitarovú mágiu vychutnať opäť po takmer hodine, kedy už hral bez zastavenia a páuz až do úplného konca.

SOBOTA:
Druhý sobotňajší deň otvoril pre naše publikum dobre známy susedský, poľský projekt Krzystof Kobylinski - KK Pearls (Krzystof Kobylinski – klavír, Reut Rivka – spev, Dima Gorelik – gitara, Edi Sanchez – basgitara a Waldemar Lindner – bicie nástroje). Koncert bol veľmi pestrý a dobre dramaturgicky rozdelený. Vystúpenie otvoril sólo vstup na klavíri Krzystofa Kobylinskeho, ktorý predviedol svoj vynikajúci um pre prácu s dynamikou, gradáciou a melodickou výstavbou. V jeho umení sa spája tradícia jazzu s vážnou hudbou. Nechýbala aj jeho známa kompozícia Sagrada Familia. Neskôr sa k nemu v komornom duu pridala speváčka Reut Rivka, kde pekne vynikol jej baladický prednes s jemným sopránovým hlasom. Následne už koncert pokračoval v plnej zostave s tradičným repertoárom KK Pearls, kde zazneli kompozície ako Notre Dame, Semiproduct, energické New Way a iné. Tento medzinárodný projekt je známy pre svoj ethnojazzový charakter, ktorému sa Kobylinski už dlho venuje. Spájajú sa tu prvky európskych a východných kultúr v premyslených kompozíciách nenásilným spôsobom. Osobne som si najviac užil energickú, rytmickú skladbu New Way a Semiproduct, kde protagonisti plne využili svoje improvizačné schopnosti a nadchli publikum. Bol to výborný a pestrý koncert rôznorodej hudby!

Po väčšom obsadení KK Pearls vystriedalo pódium komorné obsadenie brazílskeho sólového gitaristu Yamandu Costa (Yamandu Costa – klasická gitara), ktorý sa už na festivale predstavil dávnejšie. Yamandu počas viac ako hodinového vystúpenia nenechal publikum chladné a opäť ukázal svoje virtuózne schopnosti na klasickej gitare. Neuveriteľná technickosť v podaní tremolovej hry, či skvelá vyváženosť hlasov, ovládanie registrov, farba tónu, vytiahnutie melódie, či práca s dynamikou sú len jedny z mnohých vlastností, prečo je Yamandu skutočný virtuóz a vďaka čomu bolo jeho vystúpenie ohromujúce. Nechýbali ani etnické prvky jeho brazílskeho pôvodu, či spôsob hry na štýl flamenco. Toto vystúpenie si užili skutoční fanúšikovia gitary, ale v úžase ostali aj bežní poslucháči, pretože energický spôsob Yamandovej hry vtiahne do nej každého.

V nemeckom Kolíne pôsobiace kvarteto Gerd Dudek - Martin Sasse Quartett (Gerd Dudek – saxofón, Martin Sasse – klavír, Martin Gjakonovski – kontrabas a Paul Höchstädter – bicie nástroje), pod vedením Gerd Dudeka sa predstavilo s repertoárom zameraným na poctu John Coltraneovi. Repertoár pozostával z jeho skladieb alebo zo štandardov, ktoré Coltrane často hrával. Zazneli klasiky ako Afro Blue, Summertime, Everytime We Say Goodbye či Impressions. Kvarteto prinieslo sviežu energiu rýdzeho jazzového mainstreamu a ponúklo publiku vynikajúci zájazd do jazzovej minulosti. Nechýbala poriadna swingujúca rytmická sekcia, či virtuózne rozsiahle rýchle sóla, ktoré sa opierali o dekády vývoja jazzového jazyka. Toto vystúpenie sa nedá charakterizovať inak ako stará škola, ktorá ukázala čo je jazz!

Po nemeckej jazzovej scéne sme sa preniesli na anglickú v podaní komorného dua Luca Manning (Luca Manning – spev a Jay Verma – klávesové nástroje). Tí si pre nás pripravili popovejší prednes s ojedinelými prvkami jazzu. Zaznel aj jeden štandard. Väčšina koncertu sa niesla v duchu jednoduchosti, minimalizmu s inšpiráciami v popovej hudbe. Spevák sa predstavil s vlastnými naratívnymi, melancholickými textami. Jeho jemnejší hlas ťažil skôr z vyšších polôh a často prechádzal do falzetu. Hudba vsádzala na emócie a dramatickosť, pričom sa objavili aj pasáže s recitatívom. V konečnom dôsledku boli kompozície veľmi podobné a s jazzom mali len málo spoločné. Avšak klavírny sprievod bol vydarený, premyslený s množstvom jazzových prvkov a dobre pracoval s hlasom speváka.

Francúzske trio Geoffroy Tamisier Lagrimas Azules (Laurent Jaulin – gitara, Didier Ithursarry – akordeón a Geoffroy Tamisier – trúbka) už podľa obsadenia poukazuje, že nejde o úplne tradičné jazzové trio. Z Francúzska do Rakúska zavítal v ich podaní zaujímavý etnojazz. Gitara a akordeón boli nositeľmi rôznych etnických prvkov ako francúzskej ľudovej hudby, či temperamentného flamenca. Trúbka to celé spájala pod jednu strechu jazzovým frázovaním a zaujímavým rovným cool jazzovým tónom. Kompozície boli veľmi príjemne počúvateľné, postavené prevažne v trojdielnych piesňových formách s výraznou melodikou. Melancholické balady striedali skladby s ráznym rytmom a temperamentom. Výborne vystúpenie so špecifickým soundom chytilo za srdce celé publikum, napriek dažďovým prehánkam ostali stáť až do samého konca.

Záver sobotňajšieho večera patril speváckej dive, ktorá so svojou kapelou Paulette McWilliams feat. Nat Adderley Jr. Special Gust Chanda Rule (Paulette McWilliams – spev, Nat Adderley – klavír, NN – kontrabas, Jeff Boudreaux – bicie nástroje, Jim Rotondi - trúbka, Osian Roberts - tenor saxofón a hosť Chanda Rule – spev) priniesla skvelú energiu a kombináciu jazzu, blues, R&B, gospelu a soulu. Koncert sa niesol v príjemnej nálade a otvorenej kombinácii s publikom. Skladby mali rytmický, tanečný a melodický charakter. Samotné frázovanie speváčky vychádzalo z americkej tradície a opieralo sa o techniku call and response, ktorá je typická pre blues a gospel. Repertoár tvorili jazzové štandardy v kombinácii s autorskou tvorbou. Príjemná hudba pekne uzavrela sobotňajšiu noc.

Posledný deň festival otvorilo jedno z najmladších zoskupení, ktoré zároveň priviedlo najmodernejšiu podobu súčasného jazzu. Daniel Holzleitner "Comprovisition Project" (Daniel Holzleitner – trombón, Tobias Pustelnik – saxofóny, Piotr Lipowicz – gitara, Urs Hager – klavír, Ivar Roban Krizic – kontrabas a Matheus Jardim – bicie nástroje) a ich hudba sa niesla v duchu moderného experimentálneho jazzu, ktorý často pracoval s nekonvenčnou harmóniou a ostrými disonanciami. Hudba balansovala medzi kompozíciou a improvizáciou, prechádzala z prekomponovaných pasáži do happeningu v duchu free jazzu, pričom si protagonisti zachovávali isté kontúry melodickosti. Okrem toho sa objavili mnohé inšpirácie z vážnej avantgardnej hudby. Kompozície sa pohrávali neustále s kontrastmi a percepciou poslucháča so snahou prekvapiť. Záver patril viac minimalisteckej ambientnej kompozícii s prvkami ambientu so zameraním na farebné plochy.

Rita Payés Roma & Elisabeth Roma (Rita Payés Roma – gitara, trombón a spev, Elisabeth Roma – gitara, Horacio Fumero - kontrabas, Pol Batlle - gitara a Nico Correa - bicie nástroje) je španielská kapela, ktorá na festival priniesla svoje poňatie etnojazzu. Hudba čerpala s viacerých kultúr, ale najmä bolo počuť vplyv katalánskeho prostredia, rómskej oblasti, či brazílskej bossa novy. Príjemný akustický sound bol zaujímavo doplnený o elektrickú gitaru so skreslením, ktorá vnášala do intímneho etnosoundu dravosť a kontrast. Celé vystúpenie ťažilo z tohto zaujímavého originálneho zvuku, pričom v popredí stála zrozumiteľnosť, jednoduchosť a melodickosť kompozícií.

Vynikajúce francúzskeho Belmondo Brotherhood Quintet (Lionel Belmondo tenor a soprán saxofón, flauta, Stephane Belmondo – trúbka, krídlovka, Eric Legnini – klavír, Sylvain Romano – kontrabas a Laurent Robin – bicie nástroje) sa postaralo o jeden z najlepších jazzových koncertov festivalu! Projekt založený na poslednom albume Stephane Belmonda v spolupráci so svojím bratom potešil publikum absolútne dych berúcim moderným mainstreamom. Žiadne iné zoskupenie nedokázalo každou frázou tak hlasno a rázne vyjadriť toto je akustický jazz. Neuveriteľne zohraté kvinteto s absolútnou istotou prednieslo každú jednu notu. Ak by ste čo i len jednu odobrali, už by to nebolo dokonalé. Protagonisti mali vybrúsené frázy ako diamant, vedeli kedy ubrať, pracovať s priestorom a inde zasa kedy pridať a ukázať virtuóznu stránku. Bola to jednoducho skvelá organická synergia kapely s neuveriteľnou chémiou, ktorej výsledkom bolo dokonalé jazzové umenie.

Francúzsko-rakúske duo Camille Bertault & David Helbock (Camille Bertrault – spev a David Helbock – klavír a elektronika) sa predstavilo so svojím moderným poňatím jazzu. Normálne vystupujú ako trio, aj s trúbkou, ale toto bola ich premiéra v duu. Na ich vystúpení to však nebolo vôbec poznať. Protagonisti si vychutnávali možnosti priestoru komornejšieho obsadenia. Francúzska speváčka Camille Bertault pracuje so zaujímavou modernou vokalizovanou improvizáciou, pričom sa pohybuje najmä vo vyšších polohách. Speváčka nezaváhala ani pri náročných rytmických behoch v krátkych hodnotách v unisone s klavírom. Do vystúpenia zakomponovala aj drámu s recitatívnymi a opernými prvkami. Miestami zasa prešla do atonality a free jazzu. Celé vystúpenie bolo originálne a veľmi expresívne, s ojedinelými prvkami elektroniky, ambientu a množstvom farebných plôch. Neoddeliteľnou zložkou vystúpenia bol fantastický rakúsky klavirista David Helbock, ktorý vynikajúco prechádzal medzi jazzovým soundom, prvkami klasického klavíru, či modernej elektroniky!

Nedeľný deň patril francúzskemu jazzu. Céline Bonacina Trio (Céline Bonacina – barytón a soprán saxofón, Chris Jennings - kontrabas a John Hadfield – bicie nástroje) je ďalšie famózne zoskupenie, ktoré sa predstavilo na čele s virtuóznou barytón saxofonistkou. Nenechajte sa oklamať jej útlejšou postavou. Táto saxofonistka kde vystúpi, tak prinesie svoju extrémnu energickosť a dravosť s jej vrčiacim barytónom. Vystúpenie sa nieslo v duchu jej typického groovy soundu s množstvom chytľavých pulzov a melodických fráz, z ktorých vie vystavať celé skladby. Pričom najdôležitejší aspekt jej vystúpenia je komunikácia s kapelou. Celý koncert bol ako jedna veľká intuitívna hra na ihrisku, kde protagonisti vzájomne skúšali, či ten druhý je pripravený a ako zareaguje. Čoho výsledkom bol neopakovateľný zážitok a veľmi organická, virtuózna hudba ťažiaca z momentu!

Záver festivalu sa niesol v komornejšom a kľudnejšom duchu. Mladé duo Jakob Zimmermann/Daniel Isameli (Jakob Zimmermann – klavír a Daniel Isameli – bicie nástroje) sa predstavilo s moderným minimalistickým jazzom, kde pracovali najmä s postupným rozvíjaním motívom, pričom sa objavovala často repetícia. Moderný sound ťažil zo spojenia súčasného jazzu a minimalizmu s vážnou hudbou. Energický prednes s originálnymi melodickými nápadmi bol príjemnou bodkou za festivalom. INNtöne Jazzfestival 2021 opäť nesklamal po dramaturgickej stránke a dokázal veľmi vyváženou a rôznorodou výstavbou priblížiť poslucháčom množstvo dobrej hudby. Na budúci rok sa festival opäť presúva na leto (posledné tri dni v júli) a už teraz sa neviem dočkať akou dramaturgiou nás prekvapí a poteší! Vďaka Paul!