„Zosobniť svoj zvuk, svoje vnútro.“   01.03.2021

Napriek tomu, že väčšina fanúšikov severskej zvukovosti vníma Terjeho Rypdala (* 1947) ako nesmierne originálneho gitaristu, nemenej pozoruhodnými sú jeho cesty skladateľa klasickej hudby a schopnosti inštrumentalistu (na mnohých ranných nahrávkach ho počujeme aj ako nápaditého hráča na flaute, saxofóne či klávesových nástrojoch). Terje Rypdal je viac ako polstoročie (!) úzko prepojený s legendárnym mníchovským vydavateľstvom ECM Records – už v roku 1970 bol členom kvarteta Jana Garbareka, krátko nato predstavil vlastné zoskupenie na albume nazvanom jednoducho Terje Rypdal. A po dlhých dvoch desaťročiach sa nedávno objavil jeho nový štúdiový album Conspiracy.

 

* Keď ste sa v polovici 60. rokov minulého storočia začali venovať hudbe, elektrickú gitaru predovšetkým reprezentovali mená ako Jimi Hendrix či Eric Clapton. Vy ste sa však zaoberali predovšetkým klasickou hudbou. Ako si na svoje začiatky spomínate dnes?
Terje TYPDAL: "Musím priznať, že hudba bola pre mňa spočiatku len zábavou, kratochvíľou. Mal som ju ako hobby a vôbec som nepremýšľal nad tým, že by som sa ňou živil. Môj otec bol dirigentom a príležitostným klarinetistom v nórskom armádnom súbore a neustále mi pripomínal, že živiť sa hudbou je nesmierne náročné a neisté. Všetko nadobudlo iné smerovanie, keď som v roku 1968 videl v kine 2001: Vesmírnu odysseu Stanleyho Kubricka. Po prvýkrát som vtedy počul hudbu Györgyho Ligetiho, jeho Atmosphères a Lux Aeterna. Nikdy predtým ma tak hudba neoslovila! Práve toto bol okamih keď som si povedal, že sa pokúsim presadiť ako skladateľ a gitarista. Potom to už išlo pomerne rýchlo: sformoval som psychedelickú kapelu, ktorá postupne naberala jazzové vplyvy a keď nás na jednom z koncertov počul Jan Garbarek (tuším to bolo v Bologni, kde sme vystupovali spolu s Georgeom Russellom), bolo rozhodnuté nielen o našej spolupráci, ale najmä o mojom ďalšom osude."

* Keďže poznám viaceré z vašich symfonických opusov (Dvojkoncert pre dve elektrické gitary a orchester, Lux Aeterna, Melodic Warrior), neprekvapuje ma vaša afinita ku klasickej hudbe.
TR: "V tejto súvislosti je zaujímavé, že skladatelia klasickej hudby mali v 70. rokoch v Nórsku skutočne zlaté časy. Podľa nariadenia ministerstva kultúry museli hrať všetky orchestre a komorné súbory jeden týždeň v mesiaci len súčasnú nórsku hudbu. Tej sa preto nesmierne darilo, vo veľkom sa produkovala a nahrávala pre potreby rozhlasu. To všetko je už dnes, samozrejme, preč a súčasní skladatelia môžu o takýchto možnostiach len snívať. Pre nás to však znamenalo mnoho – mali sme motiváciu i vedomie, že nekomponujeme do šuplíka, ale že naša hudba bude zaznievať. A pokiaľ ste neustále konfrontovaní so zvukovou podobou vlastných diel, posúva vás to a zlepšujete sa."

* Nenavštevovali ste kompozičné kurzy u svojich hrdinov Pendereckého či Ligetiho?
TR: "Viackrát sa mi podarilo stretnúť s Krzysztofom Pendereckým, keď na rozličných miestach dirigoval svoje diela, no nikdy som uňho nebol na kurzoch. Mám množstvo jeho partitúr a ich prostredníctvom sa snažím pochopiť, čo sa v tejto hudbe deje. Raz v 70. rokoch, keď som sa intenzívne zaoberal štúdiom kompozície, mi v jednom berlínskom obchode s platňami poskytli Ligetiho adresu. V tej dobe som veľmi obdivoval jeho Requiem. Stretnutie sa podarilo, rozprávali sme sa zmesou angličtiny a švédčiny, keďže ju Ligeti ovládal. Keď mi v jednej chvíli vysvetľoval, akým spôsobom pracoval s dodekafóniou v zborových hlasoch Kyrie, náhle sa zastavil, že to tu musí okamžite opraviť. Úplne zabudol na moju prítomnosť a ja som hodinu a pol s nemým úžasom sledoval, ako Ligeti koriguje vlastnú skladbu. Bola to tá najlepšia skladateľská lekcia, akú som kedy v živote mal! (Smiech.)"

* V rannom období ste absorbovali množstvo vecí: na jednej strane ste v kapele The Vanguards hrali jednoduché inštrumentálne skladby Hanka Marvina a popri tom ste študovali kompozície avantgardistov, ktoré sa pretavili do vašej špecifickej severskej zvukovosti.
TR: "Najťažšie pre mňa bolo nájsť svoj vlastný jazyk pretože som začal pozorovať, že sa moje sklady začínajú podobať na Ligetiho či Pendereckého. Nie žeby na tom bolo niečo zlé, ale predsa som si len chcel zachovať osobitosť. Cudzie vplyvy je dobré používať s mierou a kombinovať ich, podobne ako je to s ingredienciami pri varení. Majú byť pestré, sem-tam nejaká z chutí vynikne, ale netreba to preháňať. Aj preto som nesmierne rád, že sú Manfred Eicher a ECM Records otvorení mojim projektom bez ohľadu na to, či prídem s tvrdším gitarovým albumom, krehkým dialógom s Ketilom Bjørnstadom, sónickým experimentom alebo novou symfóniou. Neviem, či by niečo podobné toleroval iný vydavateľ."

* Spomenuli ste klaviristu Ketila Bjørnstada – váš komorný dialóg na pódiu zachytáva vynikajúci album Life in Leipzig z roku 2008. Spôsob vašej komunikácie odráža inšpirácie klasickou hudbou či výtvarným umením ...
TR: "Ketil je klasickým klaviristom, študoval hudbu nielen doma, ale aj v Londýne či v Paríži. Miluje hudbu Bélu Bartóka a napísal viacero kníh o našich najvýznamnejších umelcoch – Edvardovi Hagerupovi Griegovi a Edvardovi Munchovi. Je mi ľúto, že sa na pódiách nestretávame častejšie, keďže promotéri vyhľadávajú skôr iné projekty. Naše spoločné hranie má korene v 90. rokoch, keď sme spolu s violončelistom Davidom Darlingom a bubeníkom Jonom Christensenom založili The Sea Quartet. Odtiaľ pochádzajú aj niektoré témy spomínaného koncertu z lipskej opery, medzi ktoré neváhal Ketil vsunúť napríklad Griegovo Nokturno."

* Všimol som si, že vo vašej prítomnosti pristupuje Ketil Bjørnstad ku koncertnému krídlu omnoho agresívnejším a živelnejším spôsobom, než ako to robí vo svojich „lyrickejších“ projektoch ...
TR: "(Smiech.) Máte pravdu, no čo mu zostáva, pokiaľ sa chce vyrovnať mojim hlukovým stenám. Jedným z riešení je tiež používanie hlbokých klastrov. Určite sa však ovplyvňujeme navzájom. Inak je náhoda, že nahrávka Life in Leipzig vôbec vyšla. Neplánovali sme ju, no po dvoch rokoch sa nám ozvali, že v rozhlasovom archíve existuje slušná nahrávka z lipského koncertu, ktorú by bolo možné vydať. Som rád, že sa to podarilo."

* Pre mňa osobne bol tento album zjavením a dodnes obdivujem váš tón a spôsob práce s vibratom, ktoré je esenciou vášho zvuku. Súvisí to s typom gitary Fender Stratocaster, ktorému ostávate verný od svojej mladosti?
TR: "Stratocastera som si zamiloval už dávno a mám ich niekoľko, dokonca vlastných modelov, ktoré si nechávam upravovať. Dlho som experimentoval napríklad so snímačmi, kým som neprišiel na zvuk aspoň trochu podobný tomu, ktorý počujem vo svojom vnútri. Práve to sa mi javí ako podstatné pre každého hudobníka: zosobniť svoj zvuk, svoje vnútro."

* Muselo to byť vzrušujúce obdobie, keď ste v 70. rokoch spolu s Janom Garbarekom, Bobom Stensonom a ďalšími definovali zvukovosť škandinávskeho jazzu. Európski jazzmeni, s výnimkou Francúzov, dovtedy svetový ohlas príliš nezaznamenali ...
TR: "Za to všetko môže ECM records a Manfred Eicher, ktorý bol vždy v správnom čase na správnom mieste. A mal excelentný cit na prepojenie umelcov, ktorí si nevedeli predstaviť vzájomnú spoluprácu. V tej dobe kraľoval jazzrock, ľudia chceli počúvať napríklad Weather Report a celkovo nadupanejšiu a hlučnejšiu muziku. A ECM do toho odrazu prišlo s odťažitými a atmosferickými plochami. Napríklad skladby z môjho ECM debutu Terje Rypdal som začal pôvodne písať pre Garbareka, ale Manfred zavelil: „Nie, urob z toho vlastný projekt.“ A bolo to."

* V spomínanej dekáde ste pre ECM nahrali desať albumov a okrem toho ste sa podieľali na projektoch Georgea Russela. Ako ste to zvládali?
TR: "Áno, fungovali sme nadoraz. Až neskôr som pochopil, že to tak nejde ďalej a ubral som plyn. Teraz koncertujem len príležitostne a nový štúdiový album som nenahral takmer dvadsať rokov."

* Povzdychnutie nad novým albumom nadobudlo od doby nášho rozhovoru nové dimenzie, keďže na jeseň 2020 vyšiel Rypdalov štúdiový album Conspiracy, ako inak pod krídlami vydavateľstva ECM. Poprosil som preto umelca o aktualizáciu a niekoľko slov k novému projektu.
TR: "Z albumu Conspiracy mám nesmiernu radosť aj z dôvodu, že na ňom v istom zmysle prehodnocujem a vraciam sa k starším albumom Whenever I Seem To Be Far Away, Odyssey a Waves z polovice 70. rokov. Dravá a energická gitara tu zaznieva nad sférickými klávesami Ståleho Storløkkena, ktorý bol posledné desaťročie mojím najbližším spolupracovníkom. A spomienkou na 70. roky je aj angažovanie bubeníka Påla Thowsena a samotný návrat plnokrvnej kapely do legendárneho Rainbow Studio v Osle."

* Ďakujeme za rozhovor!