CD Théo Ceccaldi Trio

Full Rhizome, 2019   03.03.2021

Francúzsky husľový virtuóz Théo Ceccaldi nie je pre našich čitateľov žiaden neznámi pojem. Recenzovali sme mu viacero CD, ako vynikajúci eklektický projekt s jeho bratom Ceccaldi Freaks. Taktiež s ním máme aj exkluzívny rozhovor zo Salfeldenu. Théo Ceccaldi je kreatívny umelec, ktorého kariéra je poznačená tým, že neustále hľadá nové zvukové možnosti, žánre a nikdy nestojí umelecky na jednom mieste. Preto nie je udivujúce, že v jeho repertoári nájdeme od tradičného jazzu, cez fusion, klasickú hudbu až po rôzne avantgardné a moderné zvukové experimenty. V albume Django, ako už prezrádza názov, sa vracia k jazzovej histórii a ikone gypsy jazzu a francúzskej jazzovej scény – Django Reinhardtovi. Ceccaldi sa chopil tejto ikonickej hudby viac než úctyhodne. Koniec koncov, husle vždy mali dôležité postavenie v Djangovej hudbe, aj francúzskom jazzu v podaní Stéphane Grapelliho a jeho nasledovníkov. Album obsahuje 8 kompozícii, avšak nie všetky sú od Djanga. Nájdeme tu aj autorské skladby. Sériu skladieb otvára energizujúci swing Balancelle et chèvrefeuille, ktorý je moderným podaním Djanga a Grapelliho. Páči sa mi ako sa obaja Ceccaldiovci adaptovali na Djangov spôsob hry na sláčikových nástrojoch. Veľmi pekne strummingovou technikou dokázali vytvárať sprievodný rytmický pulz ako Django na gitare. Avšak od Théa Ceccaldiho som nečakal, že by nejako ostal v rozmedzí tradície, pretože v jeho hudbe je vždy vlastný uhol, sound a postoj, aj keď pracuje s hudbou iných skladateľov. To sa potvrdilo už hneď v druhej skladbe Six pouces sous mer. Dokonca má táto skladba až veľmi prekvapila v akom kontraste je s úvodom. Poslucháč sa zrazu z prostredia gypsy jazzu ocitne v súčasnosti s Ceccaldiho zvukomalebnými a dramatickými ambientnými plochami, ktoré stavajú hlavne na klasickej a filmovej hudbe, fusion, rocku, ale nepopierateľné sú aj jazzové inšpirácie. Po niekoľkých minútach atmosférických plôch sa znenazdajky objaví rytmický pulz v husliach a gitara začne hrať lahodne melódiu ponášajúcu sa na Edvard Griega. Táto pasáž, ako prekvapivo prišla, tak aj odišla, so zvukom poriadne tvrdej skreslenej bluesovej až rockovej gitary. V zapätí sa nečakane skladba opäť vráti do ambientných plôch. Táto skladba je vynikajúce a odvážne kompozičné majstrovstvo o dĺžke 13tich minút a azda najlepšie vyjadruje Ceccaldiho tvorbu. Pri jeho hudbe poslucháč nikdy nevie čo čakať, ale s istotou môže očakávať neočakávané. Aj keď som s jeho tvorbou dobre oboznámený, jeho eklektický prístup a um s akým dokáže spájať zdanlivo nespojiteľné, ma vždy vie nadchnúť. Ceccaldi je zvukový chameleón! V podobnom duchu sa nesú aj ostatné kompozície, neustále sa nám tu stretávajú iné obdobia, hudobné svety, akoby mal Ceccaldi stroj času. Samozrejme jeho prechody a žánrová diverzita je ako vždy spracovaná veľmi vkusne a virtuózne. Album uzatvára veľmi pekné poňatie Djangovej baladickej klasiky Manoir de mes rêves, kde môžeme počuť určitú dualitu. Na jednej strane ostáva zachovaná veľká časť originálu, ktorá je podaná len trochu vo viac otvorenom sounde s množstvom reverbu. To sa však strieda s modernými zvukovými improvizáciami. Oceňujem gitaristu, ktorý použil ako základ pre svoju improvizáciu pôvodné Djangovej sólo a dal mu len modernejšiu tvár a vniesol doňho kúsok seba. Album Django je viac než vzdávaním nejakej úcty. Théo Ceccaldi ostal verný svojmu inštinktu a urobil z toho niečo svoje a originálne, pričom sa však odkaz veľkého jazzmana vôbec nezastrel, ale dostal inú podobu. Django je majstrovské dielo, plné zaujímavých premien!

Hrajú:
Valentin Ceccaldi – violončelo
Guillaume Aknine – elektrická gitara
Théo Ceccaldi – husle