Pavian Records, 2016   01.10.2017

Kristína Prekopová posilnila skromné zástupy tunajších jazzových speváčok v roku 2013 vydareným debutom Buď chvíľu môj. Aktuálny počin Úsvit ju zastihuje v ešte lepšej forme, s širším žánrovým spektrom a podporou rozmanitejších hudobných výkonov za chrbtom. Výsledok tak môže konkurovať prvotriednej slovenskej produkcii.

Za týmto tvrdením je nutné hľadať fakt, že Kristína je dnes samostatnejšia, neponecháva nič na náhodu a tvrdohlavo sa prepracováva k vlastnému skladateľskému rukopisu a speváckemu výrazu. Kým v minulosti jej tvorba ešte niesla trademark iných skladateľov (napr. Eugena Švába) a aranžérov (o. i. Daniela Pastuchu), na novinke sa cudzie vplyvy redukovali na nevyhnutné minimum. Svedčí o tom skutočnosť, že deväť z dvanástich piesní skomponovala protagonistka a iba v dvoch jej vypomáhal český filmár a šansoniér Patrik B. Ulrich, pre ktorého tak jediným samostatným príspevkom zostáva titul Nočná moľa. Aranžmány si Kristína podelila s kapelou a Tiborom Feledim, ktorý mal na starosti aj hudobnú réžiu a produkciu. Až na bonus Nahé telá stromovnahrali muzikanti inštrumentálne podklady v štúdiu Garage u Petra Preložníka, spev a vokály boli zaznamenané u Jána Mudrocha v Modre.

O žánrovo pestré prekvapenia nie je núdza

Spomínaný bonus z roku 2010 slúži ako reprezentatívna vzorka minulej tvorby a celkom obstojne kontrastuje so zvyškom, dokumentujúcim kam sa speváčka za ostatnú päťročnicu posunula. Hravá šansónová poloha zostala nezmenená, o čom svedčí hneď úvodná Končeky prstov, no prekvapením je ohnivé flamenco sólo Vladimíra „Jimmy“ Nikulína, takže poslucháč sa bez varovania premiestňuje z Francúzska do Španielska a späť. Podobných ozvláštnení je na platni viac, napr. intro k songu Krajina pripomína miniatúru z modernej vážnej hudby a v skladbe samotnej sa skvie dynamické džez rockové sólo zo starej školy, vzdialene pripomínajúce Ľuba Beláka. Umiernenejšie, nižšie naladené gitarové extempore znie v spomínanom kuse Nočná moľa, prirodzene prechádzajúce do husľovej exhibície hosťujúceho Stana Palúcha.

Skoro všetky čísla si vystačia s decentnejším, nepravidelnými údermi pulzujúcim spodkom. Najmenej práce majú Ján „Balthazar“ Borza (kontrabas) – Juraj David Raši (bicie, perkusie) v kúskoch s baladickým nádychom, ktoré naopak nádherne odrážajú Kristínin jemnocit pre nápaditú klavírnu hru. Obzvlášť to platí pre Nohy laní, nie nadarmo venovaných pamiatke skladateľa Petra Hapku. Osamotene stojaci prstoklad sa trochu ponáša na niektoré z jeho menej známych melódií. Zahanbiť sa nedá ani Láska svätá, tu sa však Kristína opiera o violončelové vstupy hosťa Jána Šišku a plávajúcu gitaru. Minimalistická rytmika navodzuje v titule Hviezda atmosféru pustej noci, dofarbenej už len efektnými vokálmi a spevom, otvárajúcom priestor snívaniu. Jazzovo štedrejšie pôsobí ďalšia balada Žaloba, hrejivo intímna, no s menej nápaditým klavírom a kritiku si zaslúži i text, z ktorého mohol autor ubrať pár zbytočných novotvarov.

Všestranná umelkyňa nešetrí na celistvej platni nápadmi

Nepokoj sálajúci z prejavu rytmickej sekcie je vzhľadom k pokojnému charakteru platne skvelým opozičným prvkom, zrejme najlepšie vystihnutým v titulnej skladbe. Keď sa k trom „rozprávačom“ strhujúceho deja pridáva Nikulín s ukážkovo vystavaným, efektmi modulovaným sólom, o titule najlepšej položky platne je takmer rozhodnuté (radosť z nej by možno mal i svetoznámy skladateľ James Horner, ktorému je venovaná). Konkurovať mu môže snáď len Madam Róza, zaodetá do slušivých klezmer aranžmánov. Nesmie chýbať akordeón Viliama Majera alebo klarinet Erika Rothensteina a dramatický charakter skladby je prispôsobený českému textu Jiřího Vondráka, ctiacemu obete židovského holokaustu. Úplným opakom je rozšafný song Púpava, v ktorom hudobníci nešpekulujú nad vyšperkovanými postupmi a hrajú si len pre radosť.

Hoci Kristína napísala len dva texty (Úsvit a Končeky prstov), výborne ju vystihuje aj zvyšných deväť, keďže siahla po na slovo vzatých odborníkov. Z mužov ide okrem Vondráka o Petra Konečného, Petra Bábala, Ľudovíta Potúčka a Tomáša Ferenčáka, ženský pohľad reprezentujú Iveta Kopajová (Nočná moľa) a najmä Kristínina mama Marcela. Tá napísala dcére slová na pocitovú mieru (Krajina, Láska svätá a Nohy laní) s medziriadkovým odkazom na silné rodinné puto. Duchaplné, chytrými postrehmi disponujúce texty spieva Kristína ešte naliehavejšie než kedysi. Je presvedčivá v akejkoľvek polohe a hoci ide do úplných výšok málokedy, zážitok stojí za to. Obrovský podiel na tom má zvláštny farebný odtieň hlasu, rokmi cizelovaný do súčasnej podoby.

Kristína Prekopová na svojej druhej platni Úsvit značne obohacuje slovenskú džezovú tvorbu. Svedčí o tom žánrová rozmanitosť, bohatá skladateľská invencia, naliehavé texty a očarujúci spev. Hudobníčka dozrieva v neprehliadnuteľnú osobnosť, ktorá má pred sebou sľubnú kariéru, ale v budúcnosti by mala odstrániť zopár hluchých miest v inak prepracovaných songoch a nahradiť ich silnejšími a prekvapujúcejšími motívmi. Ani to však nič nemení na nepopierateľnej radosti z kvalitnej hudby, ktorú pociťuje nejeden jej vnímavý poslucháč.