skJazz.sk: Tvoje jazzovinky, jazzový magazín, recenzie CD, koncerty a festivaly

20. - 23.8.2026, Saalfelden, AT   11.09.2026

46. ročník Saalfelden Jazz Festivalu 2026 je už minulosťou! Počas štyroch dní bol Saalfelden opäť miestom, kde sa hudba vnímala menej ako hotový produkt a viac ako proces. Festival zaznamenal približne 29 000 návštevníkov na celkovo 56 koncertoch, z ktorých viac ako polovica bola bezplatná – skutočný dopad je však ťažké kvantifikovať. Spočíva v špeciálnych momentoch na pódiu aj mimo neho, medzi hudobníkmi a publikom, medzi jazzom a širokou škálou iných hudobných svetov. 175 umelcov z 26 krajín prinieslo do Saalfeldenu svoje rozmanité hudobné nápady – od cielenej improvizácie až po rozsiahle súborové projekty, od krehkých zvukov až po veľkú kolektívnu energiu. S približne 29.000 účastníkmi koncertov sa počet návštevníkov mierne zvýšil v porovnaní s predchádzajúcim rokom a festival tiež takmer vyrovnal svoj rekordný predaj vstupeniek z roku 2025. Festival bol organizovaný s celkovým rozpočtom približne 880 000 eur. Vďaka solídnemu hospodárskemu rastu a vysokému dopytu sa festival môže v roku 2026 obzrieť za ďalším úspešným rokom. Tak ako každý rok, sa hralo opäť na niekoľkých miestach mesta - od horských lúk, pri riekach či na jazere, až po klub Nexus a hlavnej sály v Kongresovom centre mesta! Toľko teda oficiálne čísla, z ktorých sa dá všeličo dôležité vyčítať! Ale my sa ako vždy sústredíme na Hlavné pódium, ktoré je každoročne v Kongresovej sále mesta Saalfelden a kde bolo počas troch weekedových dní celkovo 13 koncertov.

 

1.festivalový deň - piatok:
Právo otvoriť celý festival dostala domáca rakúska skladateľka a saxofonistka Yvonne Moriel s festivalom objednaným komponovaným programom Strange Motion (AT/DE/GR/DR): (Yvonne Moriel - alt saxofón, Antonis Anissegos - klávesové nástroje, Miriam Adefris - harfa, Manu Mayr - kontrabas, Toma Gouband - bicie nástroje a Max Andrzejewski - bicie nástroje). Toto sexteto bolo špeciálne zostavené pre tento festival. Neznámy a/alebo zvláštny pohyb v názve vníma viedenská tirolská umelkyňa ako stav bytia, ale taký, ktorý vytvára napätie prostredníctvom improvizačných procesov a hravej transformácie. „Každý z umelcov má veľmi špecifický prístup k zvuku a veľmi silný charakter vo svojej práci s ním" - hovorí držiteľka Rakúskej jazzovej ceny, ktorá v posledných rokoch opakovane nadchla publikum v Saalfeldene vlastnými projektmi. Tento najnovší je postavený na rôznych zvukových vrstvách, ktoré sa prelínajú a miešajú do integrovaného a celkového obrazu zvukovej krajiny.

Henriette Eilertsen Trio (NO) - (Henriette Eilertsen – flauta, Joel Ring – violoncello a Øystein Aarnes Vik – bicie nástroje) prišla na festival predstaviť svoj najnovší album Moder (Matka), ktorý prináša moderný prístup k hudbe – od jemného neskorého Lateef-ienu (samozrejme Yusef) až po búrlivo prehnané groovy. „Ľahko si vieme predstaviť, že ‚Moder‘ by bol hitom pred tisíc rokmi – a že milovníci hudby s otvorenou mysľou ho budú vnímať ako hudobný poklad o tisíc rokov,“ ako výstižne vyjadruje text priložený k albumu. Mne bol tento výkon spomiínaného tria veľmi sympatický, hoci sa na prvý pohľad mojol javiť ako plachý až ustráchaný.

Záver prvého festivalového večera na hlavnom pódiu patril náhrade za zrušené vystúpenie dua Andreas Schaerer - Daniel Garcia, pre chorobu. Náhradné septeto You’re what’s for Dinner (DE/US/AT/NO) - (Jim Black - bicie nástroje, Almut Kühne - spev, Jonathan Goldberg - gitara, Chris Speed - saxofón, Zanshin - vokál, Henriette Eilertsen - flauta a Ingebrigt Håker Flaten - kontrabas) narýchlo dané dokopy, z hudobníkov už hrajúcich na tomto festivale v iných zoskupeniach, viedol americký bubeník, dlhšie pôsobiaci v Európe - Berlíne, Jim Black. Bolo to spontánne vystúpenie, plné free jazzu na energeticky najvyššej úrovni, často hraničiaceho až s prehnanosťou (diplomaticky povedané). A vôber, keď som už pri free jazzu, tu na tomtio festivale za posledných 15 rokov je ho na moje gusto každý rok až priveľa!

2.festivalový večer - sobota:
Prvou z piatich sobotných formácií bolo SDLW Stefanovich - Dell - Lillinger- Westergaard (SRB/DE/DK), kde som sa najvia tešil na nemeckého vibrafonistu Christopher Della, ktorý však náhle ochorel a tak zostalo iba trio (Tamara Stefanovich – klavír, Jonas Westergaard – kontrabas a Christian Lillinger – bicie nástroje). Spontánnosť v oblasti nespútanej abstrakcie bola prítomná v ich od začiatku naž do konca, kde krátke hudobné pointy prechádzali až do dynamického a akordicky bohatého prúdu nápadov, ktorú vynikajúco podporoval nemecký bubeník Lillinger, hoci aj vo veľkej miere "iba" jemnými, úspornými impulzmi.

S veľmi zaujímavou pre mňa hudbou prišlo do Saalfeldenu Sheen Trio (IRN/DE) - (Shabnam Parvaresh - basklarinet, klarinet a FX, Ula Martyn-Ellis - gitara a Philipp Buck - bicie nástroje), ktoré vystúpilo s repertoárom z najnovšieho album Transitory. Názov Sheen Trio odkazuje na šestnáste písmeno perzskej abecedy – Sheen, ktorým začína aj meno kapelníčky. Hudobná cesta Shabnam Parvaresh sa začala v Teheráne, kde hrala v Teheránskom symfonickom orchestri. V roku 2014 prišla do Nemecka študovať jazzový klarinet a o päť rokov neskôr založila Sheen Trio - ako zvukovú tapisériu, ktorá spája všetky jej hudobné vplyvy. Trio vytvára husté, atmosférické zvukové krajiny, ktoré miešajú jazz, free jazz, rock a experimentálne textúry, pretkané vplyvmi z Iránu. Hudba existuje v napätí medzi chaosom a tichom, preplietajúc osobné spomienky s globálnymi otrasmi. Atmosféricky hutná, prepychová a podmanivo zmyselná hudobná výpoveď pôsobí ako mýtický dopravný prostriedok, ktorý poslucháčov prenáša do neprebádaných zvukových krajín. Neošúchané nástrojové obsadenie, až drzá smelosť s príjemným a sviežim soundom - toto bol môj 1.vrchol festivalu!

Po triu prišlo na pódium okteto, v podobe nórskeho DAMANA – Oktet Dag Magnus Narvesen (NO) - (Kristoffer Alberts - alt a barytón saxofón, Jørgen Mathisen - tenor saxofón, Klaus Holm - alt saxofón a basklarinet, Lyder Øvreås Røed - trúbka, Emil Bø - trombón, Øyvind Dale - klavír, Ingebrigt Håker Flaten – kontrabas a Dag Magnus Narvesen – bicie nástroje). Botanika a pedagogika inšpirujú bujarú divokosť tohto okteta na čele s berlínskym štyridsiatnikom Dag Magnus Narvesenom na bicie, ktorý koncertuje v duách s takými ako: Alexander von Schlippenbach, Aki Takase alebo s Conny Bauer. Napätie, ktoré tento vynikajúco talentovaný súbor buduje v ôsmich skladbách svojej najnovšej platne Rhizome, je hmatateľné aj v jej tichších momentoch, rovnako ako vplyvy od kabaretu a big bandového blues až po voľne sa vznášajúcu avantgardu. Je len logické, že tento „rozľahlý systém stoniek, ktorý zvyčajne rastie pod zemou alebo blízko zeme“ – botanická definícia slova „rhizome“ – vychádza vo vlastnom vydavateľstve Narvesena Umulius. Môj 2.vrchol festivalu!

Darius Jones & Otomo Yoshihide Quintet (US/JPN) - (Darius Jones - alt saxofón, Otomo Yoshihide - gitara, Nick Dunston - kontrabas, Gerald Cleaver - bicie nástroje a Yasuhiro Yoshigaki - bicie nástroje). Alt saxofonista Darius Jones z Norfolku/Brooklynu a gitarista Otomo Yoshihide z Jokohamy/Fukušimy preklenuli v tomto premiérovom vystúpení priepasť 11 000 kilometrov a 20 rokov. Toto duo vníma svoju hudbu ako „konfrontáciu s apatiou a egom“ a prináša so sebou svojho dlhoročného bubeníka Gerald Cleavera, ktorý sa tak pripája k svojmu bývalému kolegovi z kapely Ground Zero - jazzovému bubeníkovi Yasuhiro Yoshigakimu. Kontrabasista Nick Dunston dopĺňa toto kvinteto, ktoré sa vyznačuje superschopnosťou prekvapenia, v duchu Sun Ra - kde „sa deje len nemožné“. Skvelý a neošúchaný sound kvinteta a kontrabasu zvlášť, full energy, ... Avšak po 20 minútach opadla súdržnosť a každý šiel už na vlastnú päsť i triko! Ale i tak môj 3.vrchol festivalu!

3.festivalový večer - nedeľa:
Posledný večer vystúpili iba štyri fomácie. Prvou bolo trio Industriesalon (SRB/CH/DE) - (Marina Džukljev - klavír, Christian Weber - kontrabas a Michael Griener - bicie nástroje), ktorého členovia sa stretli v Berlíne - švajčiarsky kontrabista Christian Weber a nemecký bubeník Michael Griener - oboch často počuť s Aki Takase alebo Ellery Eskelinom. Treťou persónou je srbská klaviristka Marina Džukljev. 43-ročná umelkyňa, ktorá získala klasické vzdelanie vo svojom meste Novi Sad u študenta a asistenta Emil Gilelsa, sa vo veľkej miere venuje súčasnej hudbe aj improvizačnej avantgarde, pričom čerpá z „dejín klavirizmu“. Výsledok je taký živý a pulzujúci, taký silný a rezonančný, taký plynulý a zvukovo žiarivý, že sa človek takmer stáva futuristickým, výkonným ľudským strojom.

Duo Thousand Leaves (JPN/GRE) - (Masahiko Satoh - klavír a Giotis Damianidis - gitara) čiže Tisíc listov alebo 84-ročný japonský klavirista, ktorý začiatkom 70. rokov nahrával s Albert Mangelsdorffom a skomponoval psychedelickú hudbu pre animovaný film a neskôr nielen pre zbor 1000 budhistických mníchov, ale aranžoval aj štandardy pre Helen Merrill a Nancy Wilson, sa tu stretáva s belgicko-gréckym gitarovým virtuózom, ktorý vyrastal s punkom, roky hral v kapele Felu Kutiho a ktorý oslavuje free jazz. Ich prvý spoločný koncert v Jazz Spot Candy v japonskom meste Chiba pred dvoma rokmi sa volá Tisíc listov - názov, ktorý by sa mohol rovnako vzťahovať na Manyoshu, najstaršiu zbierku japonskej poézie, alebo na metalovú kapelu z Tokia, ktorá sa nachádza niekde na priesečníku oboch. Veľmi inšpirujúce a obohacujúce či nevšedné! Môj 4.vrchol festivalu!

Festival uzatváralo vystúpenie kvarteta YEAH NO (US/ISL) - (Chris Speed ​​​​– tenor saxofón a klarinet, Cuong Vu – trúbka, Skúli Sverrisson – akustická basgitara a Jim Black – bicie nástroje) alebo traja Američania a jeden Islanďan  v New Yorku žijúci. „Áno - nie“ nie je „možno“. Znamená to skôr „Chápem, čo hovoríte, ale nesúhlasím.“ To sa hodí k tomuto kvartetu, ktoré sa od svojho založenia v New Yorku v roku 1997 venuje autentickej a nekompromisnej interpretácii myšlienky slobody v jazze. Na čele so saxofonistom a klarinetistom Chris Speedom, bubeníkom Jim Blackom, trubkárom Cuong Vu a basgitaristom Skúli Sverrissonom, búrajú očakávania, sebavedomo skáču medzi jazzom a rockom, folkovými tradíciami a minimalizmom, niekedy monotónne ako v pohrebnom pochode pre latinskoamerického klaviristu (Eddie Cano), inokedy hrozivo až rozmarne, ... Toto bol môj posledný a zároveň 5.vrchol festivalu!

Na záver hádam ešte niekoľko slov: tento ročník nevystupoval žiaden big band, na rozdiel od roku 2022, kedy to boli štyri, niekotré mená na festivale vystupujú s visačkou inventár - Mary Halvorson, Ingebrigt Håker Flaten, Jim Black, Christian Lillinger, ... neupierajúc im pritom ich kvality. Zase na druhej strane sa predstavili umelci z takých krajín ako: Srbsko, Grécko či Japonsko, výrazne bolo menej formácií spoza veľkej mláky - USA. Dramaturg Mario Steidl sa po prvý raz chopil umeleckého kormidla v roku 2006 (spoločne s dramaturgičkou Michaela Mayer - do roku 2017) čiže oslavoval vo funkcii ústyhodných 30 rokov ako dramaturg festivalu. V publiku Kongresového centra sedeli v totálne drvivej väčšine seniori - takže mladých bolo treba hľadať lupou! Saalfelden Jazz Festival vo svojom 46. ročníku opäť dokázal, že jeho sila spočíva práve v tomto: udržiavať hudbu v pohybe. Umelecký riaditeľ Mario Steidl sa rozlúčil s publikom po tomto ročníku so slovami: „Na konci festivalu zostáva predovšetkým pocit eufórie a túžba pokračovať v práci so všetkými týmito úžasnými umelcami, vytvárať momenty, otvárať nové priestory.“ Takže hádam o rok dovidenia!