18.03.2019

Domáce kapely tvorili väčšinu tohtoročného Lotos Jazz Festivalu. Dramaturgia dala priestor najmä mladým talentom. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako správny krok, nakoľko mladé zoskupenia priniesli na pódia invenciu, dravosť a pestrosť. Prvou poľskou kapelou festivalu bol už veľmi dobre známy trubkár Piotr Schmidt, ktorý venoval koncert zosnulej legende Tomaszovi Stankovi. Repertoár však tvorili jeho vlastné kompozície. Piotr Schmidt sa postaral so svojou zohratou kapelou o veľmi silný jazzový zážitok, ktorý bol postavený na emócii a práci s tónom. Štýlovo prevládal jazzový mainstream, ktorý sa však formoval do veľmi striedmej lyrickej výpovede v duchu cool jazzu. Schmidt zvolili prístup, kedy menej tónov je viac. Oplatilo sa - práca s tichom, zdržanlivosť, množstvo farieb, štipka avantgardného free jazzu a vzájomné interakcie hudobníkov vytvorili recept na zaujímavý koncert. Vynikajúci tón Schmidta s cool jazzovou estetikou sa zarýval až pod kožu. Okrem hlavného protagonistu musím však vyzdvihnúť bubeníka Krzysztofa Gradziuka, ktorý veľmi invenčne narábal s farbami bicej sady a jeho jemné zvukové odtiene ako šuchotanie metličkami vo vzduchu, dodávali celému vystúpeniu hĺbku lyrickej atmosféry.

Kasia Pietrzko zvolila úplne odlišný prístup. Jej jazz bol veľmi moderný a hudobný jazyk polyštýlový. No vo svojej tvorbe však nezavrhla akustický sound a jazzové tradície. Mladá klaviristka priniesla moderný minimalizmus, kde kompozície boli založené len na veľmi jednoduchých, melodických témach a harmonických postupoch. Tie sa však stali len opornou kostrou pre rozsiahle improvizácie, plné tematického rozvoja a invencie. Priamočiary, ľahko formovo uchopiteľný, melodický minimalistický jazz s prvkami odlišných žánrov sa stáva čoraz viac populárny. Vystúpenie mi pripomínalo Emile Brandqvista či LRK Trio. Kasia Pietrzko na rozdiel od týchto formácii siahla po čisto akustickom zvuku a stálo to naozaj za to.

Saxofonista Henryk Miśkiewicz a dcéra-speváčka Dorota Miśkiewicz sa postarali o špeciálny projekt Gala poľského jazzu, kde hostili viacero významných osobností poľskej jazzovej scény. Pestrý koncert s obsadením, ktoré sa rozrástlo na septeto, uvítal aj osobnosti ako Jan Ptaszyn Wróblewski (saxofón) a Marek Napiórkowski (gitara). Repertoár bol historickým prierezom jazzu, nechýbal tradičnejší jazz v podobe swingu, či be bopu a hard bopu, ale nechýbala aj bossa nova, fusion, soul, funk, poriadne tvrdý jazz rock na čele s Napiórkowskim, či folkové motívy. Každý protagonista predviedol vynikajúcu virtuozitu, technickú zručnosť, no aj cit. Miśkiewicz so svojim lyrickým tónom, rýdzo jazzovým jazykom ukázal, že sa vie aj v dnešnej dobe so svojim soundom adaptovať na všetko. Veľmi magický moment koncertu prišiel v podobe dua Doroty Miśkiewicz a Mareka Napiórkowskeho. Organická súhra, ktorá sa javila ako úplne nepripravená na štandard You Stepped Out Of a Dream ma zaujala svojou bezprostrednosťou a náhlymi zmenami. Bolo to trochu také dobiedzanie, akoby Marek a Dorota chceli nachytať toho druhého nepripraveného, no ich skvelá zručnosť a muzikalita vytvorila neuveriteľný, spontánny, heterogénny zážitok. Duo formácie sa niesli v znamení kreativity a invencie a preto aj druhý neopakovateľný okamih, prišiel v spojení otca a dcéry, saxofónu a hlasu, keď spolu rozobrali na nepoznanie poľský ľudový nápev s množstvom zaujímavých interpretačných nuáns. Pestrý koncert dvíhal ľudí zo stoličiek, ktorí sa pokúsili si s Dorotou zapískať melódiu.

Ďalšou mladou kapelou, ktorú hostil klub Metrum bola Marta Wajdzik Project. Mladá saxofonistka v rodinnom zoskupení spolu s bratmi a sestor priniesla moderný mainstream a poriadnu energickú jazzovú smršť. Rýdzo jazzový jazyk a búrlivé frázovanie striedali minimalistické plochy, čo dávalo celému vystúpeniu moderný nádych. Musím podotknúť, že témy a celé samotné kompozície, veľmi dobre pracovali s plným soundom kvinteta vedeli ho efektívne rozkladať na skupinky naprieč kompozíciami tak, že to znelo pútavo a neustále vás to vťahovalo do deja skladby ako gradovala. Tento mladý projekt má určite potenciál v budúcnosti.

Michał Urbaniak – absolútna poľská legenda. Na festivale dostal so svojou formáciou čestné miesto vystúpiť v podzemí bývalej bane Guido v meste Zabrze. Urbaniak je známy tým, že vždy skúšal nové veci a jeho kompozície sa uberali eklektickým smerom k fusion a spájaniu rôznorodých žánrov, v okolí ktorých vyrastal. To mu ostalo až dodnes. Jeho koncert priniesol bizarné prepojenia ľudovky, hip-hopu, jazzu, popu, jazz fusion, filmovej hudby a mnoho ďalších hudobných inšpirácií. Najviac ma na tomto koncerte zaujalo, akým spôsobom pracoval s ľudovkou a goralskými nápevmi (spieval Grzegorz Plonka), ktoré sa snažil v ich surovej autentickej podobe zapracovať do gulášu fusion, v ktorom ste našli naozaj všetko. Svojim spôsobom to fungovalo. Okrem toho nápevy sa často približovali k lamentom, takže to malo svoju jedinečnú atmosféru. Samotné prepojenie všetkých žánrov sa pohrávalo s farbami, registrami a priestorom v duchu ambientu a filmovej hudby. Miestami to malo naozaj hlbokú atmosféru a z hudby bol cítiť príbeh. Samozrejme, že nechýbali aj odľahčené grooves, repetitívne štruktúry a jednoduchšie tanečné rytmy na pobavenie publika. Miernou bizarnosťou bola pre mňa citácia americkej hymny v strede skladby, ktorej spracovanie pre mňa neprinieslo žiadnu hudobnú hodnotu.

Mladá formácia Joke, v ktorej sa stretli syn-klavirista a otec-huslista, Jan Maciejowski a Krzysztof Maciejowski, priniesla taktiež zmes rôznych vplyvov v podobe moderného fusion. Ich sound sa však uberal úplne odlišným smerom. Hlavnou ingredienciou bola ľahkosť, čitateľnosť a melodickosť. Tieto ingrediencie boli vsadené do rôznorodého konceptu, ktorý podliehal mnohým, náhlym kontrastom a zmenám, či už išlo o tempo, rytmus alebo hudobný žáner. Skladby sa uberali naozaj rôznorodým smerom, o čom nasvedčuje aj nepatrná citácia zo skladby Nirvana – Lithium.

Klavirista Pawel Kaczmarczyk patrí k veľmi populárnym arastúcim hviezdam poľského jazzu. Mladý talent je laureátom mnohých súťaží a na festivale sa predstavil so svojim kvartetom a projektom Tatra. Tento koncert sa dá najlepšie opísať ako stretnutie jazzu, elektroniky a ľudovej hudby. Kaczmarczyk sa vrátil ku svojim domácim koreňom, no pokúsil sa ich vsadiť do moderného fusion konceptu súčasnej tvorby. Ambient, minimalizmus a D’n’B sa stali domovom pre goralské nápevy. Ľudové inšpirácie sa preniesli najmä do melodických fráz, ktoré boli ďalej pretvárané do úplne odlišných podôb. Kaczmarczyk pracoval najmä so zvukom a farba samotného zoskupenia sa vďaka elektronike a zvukovej produkcií spoza pultu neustále menila. Bola to hra dramatických kontrastov a spontánnych zmien, ktorá vtiahla poslucháčov do svojho príbehu.

Poslednou poľskou skupinou, ktorú naša redakcia mala možnosť počuť bola Post scriptum. Podobne ako ostatné poľské kapely, aj táto sa vydala smerom postmodernizmu. Kombinácia jazz rocku, ambientu a free jazzu, práca s kontrastmi vytvorila veľmi zaujímavú zvukovú kombináciu, ktorá bola dravá, ale aj jemná a lyrická. Túto dvojitú tvár vytváral najmä kontrast medzi husľami a skreslenou gitarou. Post Scriptum ukázalo veľmi originálny sound a kompozičný prístup.

Návšteva festivalu sa uskutočnila za finančnej podpory Poľského inštitútu v Bratislave!