19. - 21.10.2018, Incheba, BA   22.10.2018

Pomaly máme koniec októbra a to znamená pre slovenskú jazzovú obec jedno z najväčších jazzových podujatí – Bratislavské jazzové dni. Predkrm už bol ešte začiatkom septembra - 3 Cohens Sextet, pred pár hodinami skončil hlavný troj-dňový maratón v Inchebe a John Scofield nás čaká teraz v nedeľu. Opäť hlavné pódium, súťaž mladých talentov na B pódiu i tamtiež vystúpenie profi kapiel. Osvedčený model, ktorý funguje spoľahlivo. Tento rok sa konal už 44. ročník a priniesol zmiešané dojmy, ale aj prekvapivé zážitky.

1. deň
Zaujímavosťou prvého dňa bolo, že sa na hlavnom pódiu takmer vôbec neobjavil žiaden jazz. Dramaturgia sa zamerala skôr na ľahšiu formu hudby približujúcu sa skôr k pop tvorbe. Prvý deň sú poslucháči vždy v očakávaní ako sa nováčik a výherca z B pódia moinulého roku zhostí úlohy otvorenia festivalu. Minulý rok Ľudové Mladistvá priniesli sviežu fúziu a modernú jazzovú tvorbu, ktorá si vyslúžila množstvo superlatív a stretla sa s veľmi pozitívnymi ohlasmi. Tento rok mali túto česť mladí chalani z Česka a Slovenska vo formácii – Carpet Cabinet. Tí si nachystali svoju originálnu tvorbu, ktorá podobne ako ich minuloročný predchodcovia nespadala do jazzového kánonu, ale priniesla sviežu postmodernú fúziu viacerých štýlov a žánrov. Osobne som bol veľkým fanúšikom Carpet Cabinet ešte z minulého roka a ich výhra ma veľmi pozitívne potešila. Som rád, že dávame na Slovensku viac priestor aj iným ako mainstreamovým jazzovým zoskupeniam. Osem členná zostava zaplnila pódium poriadnou energiou a jedinečnou tvorbou, ktorá vychádzala z funku, fusion, D'n'B, smooth jazzu, acid jazzu, jazz rocku a mnoho ďalších vplyvov. Podobným smerom sa uberajú viaceré zoskupenia ako Snarky Puppy, E-Collective Terence Blancharda, či nový projekt Robert Glaspera. Chalani sa inšpirujú správnymi zoskupeniami a ja sa len teším, že takýto moderný formát sa objavil u nás na hlavnom pódiu. Skladby veľmi dobre pracovali s dynamikou a využívali farebné možnosti okteta s prvkami elektroniky. Okrem usadených, živých groovov a pekných tém sme si mohli vypočuť aj vynikajúce sóla dychovej sekcie, či zmysluplné texty o spoločnosti a flow rapera JeN Hovorku. Počas koncertu sa objavovali neustále nové prvky, ktoré udržiavali pozornosť poslucháča a nechýbali ani zaujímavé spojenia ako beatbox s vocoderom.

Francúzske zoskupenie pod vedením ústneho harmonikára, speváka a skladateľa – Charles Pasiho bolo vrcholom prvého dňa. Ich tvorba síce nebola veľmi jazzová, no blues má samozrejme k tomuto žánru veľmi blízko a ich poňatie tejto americkej hudobnej tradície bolo viac než výnimočné. Ich vlastná tvorba si zachovávala črty pôvodného blues. Tento žáner má byť akousi katarziou a smiechom cez slzy bez komplikovaností, proste povedať ako to je. To Charles Pasi zvládol textovo, aj hudobne. Ich kompozície boli postavené na jednoduchých formách s piesňovým charakterom. To však bola veľmi dôležitá kostra na podanie bezprostredného odkazu v textoch, ktoré boli často osobnými výpovedami zo života. Nešlo však o žiaden ľahučký pesničkový repertoár, aj keď jednoduchý, bol podaný tým najmuzikálnejším spôsobom a všetci protagonisti predviedli skvelý feeling a veľkú virtuozitu na svojich nástrojoch. No hlavne sa ukázal Charles Pasi, ktorý dokáže zahrať na harmonike aj nemožné, čo potvrdil aj v rozsiahlom sólovom výstupe.

Jamison Ross so svojou kapelou vsadili na žánre ako soul, R&B, funk a gospel. Jeho vystúpenie prinieslo pozitívnu energiu, tanečnosť a snažilo sa rozhýbať a rozospievať publikum podobne ako Cory Henry a jeho Funk Apostoles minulý rok. Jadrom vystúpenia bolo spirituálne prežívanie a emócia ako to už u podobných amerických soulových a gospelových formáciách býva. V súhre medzi spoluhráčmi, ale aj pri komunikácii s publikom boli často používané prvky call and response, čo je zárodkom amerických tradičných hudobných žánrov. Vystúpenie bolo síce príjemné, ale po hudobnej stránke ma veľmi neoslovilo. Skladby akoby nemali žiadnu štruktúru a občas spadali do soulového klišé s preexponovanými vokálnymi ozdobami.

Záver dňa patril americkej skupine Kennedy Administration. Kvinteto na čele so speváčkou Kennedy dokázalo svojim energickým fusion funkom rozhýbať obecenstvo. Ich groove bol naozaj nákazlivý a nenechal nič stáť na mieste. No ich hudbu nemožno derivovať len na jednoduchú pop jazzovú zábavu. Český virtuózny Hammond organista a hráč na klávesové nástroje –  Ondřej Pivec, ktorý hrá aj s Gregory Porterom, je kreatívnou mysľou tohto zoskupenia. V ich vlastnej tvorbe, či aranžmánoch prevzatých skladieb, dokázali skĺbiť rytmickú výbušnosť, melodickosť, improvizačnú virtuozitu, cit do veľmi ľahko počúvateľnej soul-pop jazzovej podoby. Mňa osobne zaujala vynikajúca interpretácia a spracovanie dvoch populárnych piesní Killing Me Softly a Human Nature. Tieto skladby sú už pomerne ohraté, no zoskupenie ich poňalo po svojom a vložili do nich vlastný feeling a sound.

2. deň
Druhý večer otváral známy slovenský saxofonista Radovan Tariška so svojím zoskupením Radio Band. Projekt ma veľmi milo prekvapil a je reflexiou toho, že Tariška nazbieral mnoho skúsenosti s väčšími obsadeniami, ktoré preniesol do svojej zostavy. S istými obmenami sa už uskutočnilo niekoľko koncertov, formácia špičkových muzikantov predviedla vynikajúce výkony a mladícku energiu vyvažovali aj skúsení hráči ako Klaudius Kováč, či Rostislav Fraš. Malým zázrakom bol 7-ročný Aron Hodek, ktorý vynikajúco sprevádzal svojich kolegov spolu s bratom Dávidom v rytmickej sekcii a každým ďalším koncertom sa len viac osmeľuje a potvrdzuje veľké hudobné nadanie a talent. Repertoár tvorili Tariškove kompozície, ale aj prevzaté veci. Poslucháči si mali možnosť vypočuť štýlovo pestré skladby od mainstreamového repertoáru, cez latino až po prerobené populárne piesne. Osobne ma veľmi zaujali, skvelo spracované aranžmány skladieb. Tariška so svojim orchestrom pekne pracoval s dynamikou, kontrastmi a aj farbami, pri vyčleňovaní skupiniek v dychovej sekcii. Jednou z veľmi dobre spracovaných skladieb bola adaptácia kompozície Mariána Vargu Zvonky, Zvoňte. Samozrejme okrem pekných tém, nechýbali energické sóla, dobrá nálada a zapojenie publika do hudobného diania.

Ďalej sa predstavil poľský klavirista a skladateľ Krzysztof Kobylinsky a jeho zostava KK Pearls. Tento medzinárodný projekt čerpá z dlhoročných skúsenosti Kobylinskeho s rôznymi podobami etnickej hudby. Okrem aktívnej interpretácie takejto produkcie je totiž aj organizátorom veľkého poľského etno-jazzového festivalu. Nie je teda prekvapením, že do jeho tvorby sa dostáva veľa rôznorodých vplyvov. Mohli sme zachytiť vplyvy francúzskeho šansónu, rôznych latino tancov, či prvky východných kultúr.  Táto etno fúzia vytvára zaujímavý zvukový podklad pre Kobylinskeho veľmi melodický rukopis. Najviac zo všetkého ma však zaujal všestranný gitarista Dima Gorelik, ktorý dokáže pohotovo pracovať a variovať frázy a tým pádom veľmi dobre dopĺňať spoluhráčov, či už v pozadí alebo vo vzájomnej súhre. Nemôžem ešte nespomenúť výbornú izraelskú speváčku, koloratúrny soprán  Rivka Shabi, ktorá má vyštudovaný operný spev a svojim jedinečným vokálnym prednesom je jednou z hlavných čŕt tejto hudobnej formácie. Zoskupenie hralo vynikajúco a prakticky bezchybne, no ich veľmi ľúbezný, subtílny až romantický sound po čase začne nudiť a  trochu tomu chýba energia a duša. Možno je to aj tým, že som zvyknutý na tento projekt s veľkým sláčikovým orchestrom, ktorý umocňuje celkový dojem a sound.

Charizmatický Talian – Stefano Bollani a jeho kvarteto boli bez najmenších pochýb vrchol celého festivalu. Títo protagonisti priniesli na pódium naozaj skutočný, energický a moderný európsky jazz, ktorý prenikal do celého tela. Ich vystúpenie bolo presiaknuté spontánnosťou a vzájomnou súhrou, ktorú dotiahli na najvyššiu umeleckú úroveň. Témy boli len opornou kostrou, ktorá sa stala základom pre dielo. Jeho finálna podoba však nebola určená a vznikala poslucháčovi priamo pred očami. Bollani, ale aj jeho spoluhráči, predviedli veľmi kreatívnu, evolučnú improvizáciu a vynikajúcu motivickú prácu. Stefano Bollani je pravý virtuóz a svoj klavír premieňal na orchester. Len málo klaviristov dokáže z tohto nástroja dostať toľko farieb, využívať plnohodnotne všetky jeho registre, zvukové možnosti a ešte k tomu úplne originálnym spôsobom v zaujímavých rytmizáciách. Jedným slovom - bolo to skutočné umenie a títo majstri previedli poslucháčov cez širokú paletu štýlov, no s absolútnym nadhľadom nad všetkým. Nebrali sa príliš vážne a výsledkom ich prístupu bolo veľmi vážne umenie. Stefano Bollani a jeho spoluhráči na mieste napísali hudobný príbeh, na ktorý Bratislavské jazzové dni dlho nezabudnú.

 
Na záver dňa vystúpila legenda Yellowjackets, no ich vystúpenie nebolo také legendárne. Zostava od svojej existencie prešla už mnohými personálnymi zmenami a jediným pôvodným členom je klavirista Russell Ferrante. Tieto zmeny však nikdy nijako neovplyvnili sound Yellowjackets, ktoré si ho zachovalo až dodnes. A to je možno aj problém zoskupenie sa nijako neposunulo a stále hrá úplne rovnako, no znie to už veľmi neaktuálne s veľmi nelichotivým soundom starých syntezátorov. Obohatením zoskupenia bola brazílska speváčka a skladateľka Luciana Souza. Je to vôbec prvá spolupráca vokálu a Yellowjackets. Souza však nemala veľmi veľký priestor na vlastný vklad a bola len pridaným článkom do rovnakého konceptu, pričom svojou vokalizáciou bola akoby ďalším nástrojom alebo zdvojovala niektoré témy. Vystúpenie sa stále držalo v jednej zvukovej rovine jemného mellow fusion charakteristického pre Yellowjackets, ktoré po dlhšom čase poslucháča začne veľmi nudiť.

3. deň
Tretí deň začal veľmi sviežo s modernou dávkou minimalistického jazzu v podaní izraelského tria Shalosh. Ich tvorba bola veľmi príjemná melodická a jednoduchá. Kompozície boli vystavané akoby z rôznych blokov odlišných tém a ambientných plôch, ktoré svojím striedaním vytvárali zaujímavé kontrasty. Hudba bola repetitívna s dôrazom na detailne nuansy a subtílny vývoj, pričom mala meditatívny charakter. V pozadí sa objavovali prvky elektroniky v podobe syntezátora, či sampléru s rôznymi ambientnými zvukmi. Okrem vlastnej rôznorodej tvorby sme si mohli vypočuť aj zaujímavé interpretácie populárnych skladieb. Moju pozornosť si získala najmä Take On Me od A-ha, kde klavirista Gadi Stern netradične alteroval tému.  Podobným smerom moderného eklektického, minimalistického jazzu s množstvom inšpirácii v iných žánroch, sa uberajú v súčasnosti mnohé zoskupenia a je to veľký trend. Trio sa podobalo konceptom na Gogo Penguin, či iné moderné európske zoskupenia ako LRK Trio, LBT Trio, či projekty Emile Brandqvista. Shalosh však dokázal ponúknuť svoje vlastné kreatívne poňatie v tejto oblasti a bol to rozhodne pekný hudobný zážitok.

Speváka Petra Lipu na Bratislavských jazzových dňoch vídavame na pódiu najmä ako moderátora. Tento rok však oslávil jubileum 75 rokov a patrične to oslávil aj na pódiu so svojim bandom. Počas niekoľkých dekád pôsobenia na slovenskej scéne mal okolo seba vždy špičkových muzikantov a inak tomu nebolo ani teraz na pódiu Bratislavských jazzových dní. Excelentná kapela predviedla vynikajúcu súhru a muzikalitu najvyššej kvality v sólach. Najmä treba vyzdvihnúť vynikajúcich saxofonistov Radovana Tarišku a Michala Žáčka, ktorí vynikajúco a pohotovo reagovali vo vzájomnej konverzácii a pri súhre s Petrom Lipom. Ich skvelá hra bola jedným z vrcholov koncertu. Lipa urobil show vo vzájomnej súhre s nástrojmi, no jeho vokalizácia bola miestami až príliš preafektovaná. Fanúšikovia jeho tvorby si prišli na svoje a mali možnosť vypočuť si staršie skladby ako aj nové pesničky z pripravovaného CD, ktoré vzdávajú hold staršej slovenskej piesňovej tvorbe. Pestrý repertoár siahal od blues, cez funk až po populárnu hudbu. Peter Lipa prekvapil aj popovým duetom so speváčkou Emou Drobnou a rozšírenou rytmickou sekciou. Na záver vystúpenia sa mu podarilo rozospievať takmer celé publikum svojimi najznámejšími hitmi.

Záver festivalu patril legendárnemu vokálnemu zoskupeniu The Manhattan Transfer, čo bola vynikajúca bodka za festivalom. Excelentné vokálne kvarteto doprevádzané skvelým triom, prenieslo pamätníkov niekoľko dekád dozadu v čase, ale potešili publikum aj novými skladbami. Vystúpenie bolo od začiatku až do poslednej skladby poriadna dávka energie, akoby speváci ani trochu nezostarli – a to už prosím spievajú spolu 44 rokov!. Ich hlasy mali stále vynikajúci rozsah a zvládali všetky vokálne kúsky prepracovaného štvorhlasu, náročné vokalizácie, či zaujímavé vokálne techniky a nástrojové imitácie. Perfektne hard swingujúca virtuózna sprievodná zostava len umocňovala zážitok z výnimočného vystúpenia. Prekvapením v repertoári bola aj temnejšia skladba inšpirovaná televíznou show David Lyncha, ktorá ukázala formáciu v inej polohe ako sme zvyknutí. Bez povšimnutia nezostalo ani zaujímavé poňatie Cantaloupe Island, ktoré podnietil zasa iný inšpiračný zdroj – rap. Cheryle Bentyne sa stretla totiž s takou interpretáciou v 90-tych rokoch a rozhodla sa tiež nejako kreatívne tento štandard interpretovať a teda rapovú časť odspievali. Vynikajúce vystúpenie skončilo dvoma prídavkami. Práve posledná skladba bola vrcholom, nakoľko sme si mohli vypočuť zoskupenie a á capela, tak ako kedysi na starších albumoch. Aj keď mali špičkovú sprievodnú kapelu, bez nej to bolo ešte lepšie - oni si tu kapelu totiž bravúrne nahradili svojimi hlasmi!