„Ja chápem bicie ako nástroj, ktorý musí pridať pohyb, napätie, farbu a energiu.“   22.07.2019

Popredný a uznávaný nórsky jazzový bubeník Per Oddvar Johansen je držiteľom mnohých ocenení a okrem toho, že sa objavil po boku viacerých významných umelcov, sa zapísal na domácej a európskej jazzovej scéne ako talentovaný skladateľ s dobrou predstavivosťou pre zvukomaľbu a narábanie s priestorom. Jeho hudba a prístup nie sú typický jazz, pretože Per Oddvar Johansen ani nie je typický jazzman. Skôr ako sa dostal k jazzu a hudobným štúdiám na vychýrenom konzervatóriu v Trondheime, sa venoval rockovej hudbe. K bicím inklinoval od útleho detstva a už počas strednej školy sa ukázal ako veľký talent. Neskôr koncertoval po celom svete s rozdielnymi zostavami a objavil sa na viac ako 80-tich albumoch po boku mien ako Joshua Redman, Arild Andersen, Adam Baldych, Helge Lien, Bugge Wesseltoft, Trygve Seim, Christian Wallumrød, The Source a mnoho ďalších. V exkluzívnom rozhovore nám niekoľkokrát ocenený skladateľ porozprával o svojom kompozičnom prístupe a unikátnosti herného štýlu.

 

* S hudbou ste začali pomerne veľmi skoro, ale kedy ste sa prvýkrát začali zaujímať o jazz?
Per Oddvar Johansen: „Úprimne, až o dosť neskôr. S hudbou som začal ešte, keď som bol v škôlke. Najprv som hral na klavíri a neskôr v školskej kapele na trúbku. Na bicie som prešiel, keď som mal 12. Samozrejme, rachot bubnov ma pritiahol najviac k rockovej hudbe. S odstupom času som sa však chcel stať lepším hudobníkom, tak som sa prihlásil na jazzové štúdium na konzervatóriu. Prechodom k jazzu bol pre mňa určite Miles Davis a jeho neskoršie elektrifikované fusion obdobie s electric bandom. Samozrejme, aj iné jazz rockové a fusion zoskupenia ako Mahavishnu Orchestra a iné. Vtedy som mal 17 rokov a záujem o jazz sa postupne prebúdzal. Štúdium som začal, keď som mal 21 a vtedy už som sa naozaj musel naučiť hrať jazz (smiech).“

* Venovali ste sa rockovej hudbe, tak prečo ste sa rozhodli študovať jazz?
POJ: „Jazz som považoval za veľmi virtuózny a komplexný žáner a preto som usúdil, že ak sa mu budem venovať zlepším sa na nástroji, ale aj v chápaní hudby. Taktiež ma zaujala sloboda jazzu. Postupne už ma začali nudiť tie odrhovačky a stále rovnaké patterny v rocku a pop music. Chcel som už naozaj niečo hrať (smiech).“

* Ktorí hudobníci vás inšpirovali v začiatkoch v jazzovom prerode?
POJ: „Určite Billy Cobham, Peter Erskine, Jack DeJohnette, Tony Williams, Gary Housband a proste všetci veľmi energickí bubeníci. Potom keď som začal študovať, tak som sa veľa zaujímal o Jon Christensena, pretože som chcel vedieť prečo je taký uznávaný a čo je na ňom také špeciálne. Taktiež aj Paul Motian ma veľmi zaujal.“

* Zaujímate sa aj v súčasnosti o nejakých bubeníkov?
POJ: „V súčasnosti je to stále vlastne Paul Motian (smiech). Mám veľmi rád jeho tvorbu, v ktorej je otvorený a free. Samozrejme v Nórsku je v súčasnosti aj mnoho mladých talentov, ktoré sa dobre počúvajú. Ja sa však nikdy nesústreďujem na bicie. Skôr sa snažím vnímať hudbu ako celok. Ak už by so naozaj chcel počúvať nejaké veľmi dobré bicie bol by to určite Paul Motian alebo Jon Christensen.“

* Do akej miery ovplyvnila rocková fáza vaše súčasné hranie?
POJ: „Ovplyvnila ma vo veľkej miere. Myslím, že som vďaka tomu všestrannejší bubeník a dokážem hrať beat alebo groove veľmi tvrdo, ťažko a hlasno. Sú situácie, kedy sa to dá veľmi vhodne použiť. Keď som vyrastal - nikto tak nehral. Všetci jazzoví bubeníci boli veľmi jemní a tichí. Samozrejme nemôžete do bicích stále len mlátiť, takže som sa naučil hrať aj s citom, farbou a jemne. Pri hraní treba použiť celé spektrum, ale rád sa zameriavam na dynamický kontrast medzi veľmi agresívnym a jemným bubnovaním.“

* Čo je pre vás ako bubeníka najdôležitejšia vec v hudbe? Niektorí bubeníci nepočúvajú spoluhráčov a dokážu „zabiť“ celú kapelu.
POJ: „Áno, to je pravda. Nie nadarmo sa hovorí, že kapela je len tak dobrá, ako dobrý je ich bubeník (smiech). Ja chápem bicie ako nástroj, ktorý musí pridať pohyb, napätie, farbu a energiu. Nie je to hlavne o tom držať tempo, to musia robiť úplne všetci hudobníci v kapele. Bubeník musí vedieť kedy pridať a kedy ubrať. Niekedy najlepšie čo môžete urobiť je, že „sklapnete“. Potom neskôr môžete nastúpiť a posunúť hudbu zasa úplne iným smerom. Toto bol jeden z mojich cieľov, ktoré som si zadal počas štúdia, že sa chcem stať bubeníkom, ktorý znie fantasticky, aj keď nehrá. Samozrejme niekedy na to človek pozabudne, stále chce hrať a niečo pridať, ale keď si na to spomeniem a naozaj prestanem, vtedy vznikajú magické momenty – zbožňujem to. Zrazu prehovorí len basa, klavír, možno iný nástroj a objaví sa v hudbe otvorený priestor. Ticho je v hudbe veľmi dôležité.“

* Ktoré spolupráce vás počas kariéry najviac obohatili?
POJ: „To je ťažká otázka, pretože to boli všetky (smiech). Vždy som vyhľadával spolupráce s hudobníkmi, ktorí sú mnohonásobne lepšími umelcami než som ja, aby som sa od nich mohol učiť. V súčasnosti je to akurát zoskupenie s Helge Lienom a Adamom Baldychom - je to veľká zábava a škola zároveň. Hráme spolu už dlhšie. Ja prinášam taký ten svoj rockový batoh z minulosti a Adam má zasa ten svoj batoh klasickej hudby (smiech). Je to veľmi inšpiratívne.“

* V mnohých projektoch sa objavujete ako sideman. Preferujete radšej spolupráce na projektoch iných hudobníkov, než vlastné sólo projekty?
POJ: „To má viacero rozmerov. Je pravda, že som rád v úlohe sidemana, pretože potom sa môžem inšpirovať od iných ľudí a ich nápadov a taktiež môžem priniesť do toho svoje nápady a myšlienky. Po umeleckej a aj sociálnej stránke je to veľmi príjemne spolupracovať s rôznymi ľuďmi. Na druhej strane, keď máte svoj projekt a hráte vlastnú hudbu, na ktorej dlho pracujete doma a potom vám ju hrajú skvelí hudobníci a zrazu už to nie je len predstava vo vašej hlave, ale ste ohromený vlastnou hudbou ako skvelo znie. To je zasa úplne odlišná skúsenosť. Samozrejme mať vlastnú skupinu si však vyžaduje aj viacero úsilia, ktoré nie je ani spojené s hudbou. Organizovanie koncertov, nahrávanie a manažovanie - to všetko je náročné. Mám nejaké albumy so svojim menom, ale rád sa aj sústredím len na hranie a preto mi vyhovuje pozícia sidemana. Ja som nikdy nemal nutkanie byť lídrom, ale zasa mám nápady a vlastnú tvorbu, ktorú chcem vydať a dostať k poslucháčom a na to človek musí mať nejakú platformu. Ja som rád, že mám tento projekt s Helge Lienom a teším sa na nový album, ktorý čoskoro vyjde. Ja svoje projekty vnímam len ako príležitosť na spracovanie mojej hudby. Nechcem prestať písať a tvoriť, ale potom už, keď sa to uskutoční, sa nejako veľmi nesústreďujem na turné a podobne. Nemám koncertný projekt. Je to len môj priestor na vyjadrenie.“

* Na svojom konte máte už tri vlastné albumy. Keď ich porovnáte, ako ste sa posunuli v úlohe skladateľa?
POJ: „Sú tam veľké rozdiely. Prvé dva albumy boli takmer celé len pre bicie nástroje okrem dvoch skladieb so sláčikovým kvartetom a taktiež boli improvizované. Kompozične som veľmi netvoril tie skladby, pretože išlo len o nápady a zvuky, ktoré vznikali počas improvizácie. Potom som ich samozrejme zapísal a nahral v štúdiu. Je však pravda, že aj píšem veľa hudby. Vydával som hudbu aj bez kapely po skladbách - raz za čas. Takže nie je to len o improvizácii. Vždy som však písal len také maličké veci a už som chcel napísať celý album pre kapelu. Tak vznikol posledný album Let's Dance (2016). Je samozrejme omnoho melodickejší a veľmi odlišný ako predošlé už len samotným obsadením a tým, že nesie koncept.“

* Môžete nám teda prezradiť niečo z pozadia tohto albumu?
POJ: Let's Dance je do veľkej miery inšpirovaný Paul Motianom a jeho triom s Joe Lovanom a Bill Frisellom. Taktiež aj jeho posledným albumom, ktorý nahral tesne pred smrťou s Chris Potterom. Vlastne najprv som si pripravoval materiál na sólo album. Nahral som množstvo nápadov s bicími, vibrafónom a elektronikou, ale bol to úplný chaos a nejako ma to neoslovilo. Chcel som však nejako priniesť sound jeho tria, tak som začal skúšať nápady s triom a vznikol úplne odlišný album. Vlastne z môjho prvotného snaženia a množstva nahrávok ostali nakoniec na albume len dve. Jedna skladba, kde hrám na vibrafóne, husle, syntezátory a bicie nástroje a druhá skladba, kde hrám na gitarách a staviam na seba viacero slučiek. Celý album teda vlastne vznikol len na tom, že som potreboval zvuk klavíru, saxofónu a bicích nástrojov. Všetky kompozície sú také voľnejšie, atmosférické a sú skôr interpretované voľne ako rubato.“

* Všeobecne ako pristupujete ku kompozícii?
POJ: „Väčšinou sedím za klavírom. Snažím sa hľadať zaujímavé nápady a farby, tak trochu premýšľam spôsobom akoby som sedel za bicími. Väčšinou sú moje skladby veľmi jednoduché, sú však zaujímavé tým ako pracujeme s farbami, kedy, v aký okamih nastúpi ktorý nástroj a podobne. Takmer všetky moje kompozície vznikajú improvizovane za klavírom, potom to nahrám a odrazíme sa od toho a snažím sa v tom nájsť nejaké zaujímavé prvky a melódiu. Potom, keď už z toho robím skladbu ako celok a ideme na tom pracovať s kapelou, to prepisujem do programu, aby nemuseli všetci počúvať moje otrasné hranie na klavíri (smiech).“

* Pri komponovaní pracujete aj s formou a harmóniou?
POJ: Veľmi často premýšľam najmä nad formami. Je to však vždy iné podľa nápadu. Niekedy je to úplne improvizované, niekedy to je viac kontrolované a predpísané. Čo sa týka harmónie a tonality, mám tendenciu vždy skĺznuť nejako do modality. Niekedy sa tak pohrávam s nápadmi, že zložím skladbu, ktorá obsahuje len akordy určitej kvality napríklad septakordy m7 a maj7. Niekedy si vytvorím ako keby vlastný kompozičný systém a ten potom dodržiavam a uvidím k čomu ma to privedie. Ale určite premýšľam nad týmito vecami vedome, nie je to vždy len o improvizácií. Samozrejme, improvizáciu mám najradšej lebo je veľmi prirodzená a intuitívna. V konečnom dôsledku však prídete na to, že je jedno aký máte postup, všetko je dobré.“

* Čo je pre vás najdôležitejšie vo vašej tvorbe?
POJ: „Sloboda. Tým myslím slobodu pre umelcov. Nie je dôležité to, čo ja napíšem, ale chcem, aby umelec mal slobodu sa vyjadriť a bolo vždy počuť, že takto hrá on. Taktiež je pre mňa dôležitá emócia. Hudba musí vždy vyvolať nejakú emóciu. Taký paradox - ako bubeník mám rád, ak hudba nie je príliš rytmická a striktná. Rytmus musí tiež dýchať a organicky sa hýbať, tak ako všetko ostatné.“

* Vo vašej hudbe je veľmi eklektický prístup. Čo považujete za jazz?
POJ: „Občas každý na túto tému diskutuje. Pre mňa je jazz esencia slobody a improvizácie. Nemusí to byť striktne americká hudba. Na druhej strane samozrejme nie každá improvizovaná hudba je automaticky jazz. Improvizáciu nájdeme aj v klasickej hudbe, alebo v čisto improvizovanom nehudobnom umení sound artu, ktoré voľne pracuje so zvukmi. Pre mňa, ak tam je esencia súhry umelcov, improvizácia a má to nejakú melódiu, tak to je jazz. Pretože práve tá vzájomná súhra umelcov je kľúčovým aspektom jazzu a bola už od čias New Orleans.“

* Máte pocit, že sa v jazze všetko zmenilo?
POJ: „Áno, ale je to tak, pretože sa to má meniť. Vypočujte si jazz z 20-tych rokov a potom zo 60-tych a je to niečo úplne iné. A aj dnes je to niečo úplne iné, pretože umelci hľadajú svoj spôsob vyjadrovania, svoj prístup k improvizácii a vlastnú cestu. Taktiež je to tak kvôli samotnému charakteru jazzu. Jazz ako žáner mal vždy tendenciu preberať a adaptovať prvky odlišných hudieb a to je to, čo ho tak pretvára. Ak by sa jazz prestal meniť, podľa mňa by zanikol - je to súčasťou jeho bytia. Jazz by sa stal múzeom, ale je to živá hudba, to čo sa deje teraz.“

* Aké sú vaše plány v blízkej budúcnosti?
POJ: „Teraz robím viacero vecí. Aktuálne sme na turné s Adamom Baldychom, potom hráme v Oslo s Joshua Redmanom. Potom sa chystám so svojim triom do Japonska a budem pracovať na vydaní najnovšieho albumu.“