Daniel Humair je jazzový bubeník a skladateľ švajčiarskeho pôvodu. Jeho herný štýl je opisovaný ako energický, elegantný a premyslený. Práve vďaka nemu mal možnosť spolupracovať s poprednými menami amerického a európske jazzu ako Jean-Luc Ponty, Michel Portal, Martial Solal, Dexter Gordon, Gerry Mulligan a Eric Dolphy. Daniel Humair oslavuje 77 rokov.
Narodil sa 23. mája 1938 v Ženeve vo Švajčiarsku. Napriek tomu, že Humair prišiel do kontaktu s hudbou pomerne skoro, jeho seriózny záujem sa začal prejavovať až vo veku 14 rokov, keď si vypočul nahrávky Tommy Ladniera a Mezz Mezzrowa. Od toho momentu cvičil bez prestania, aby dobehol roky, ktoré zameškal. Jeho tréning sa vyplatil, onedlho sa stáva profesionálom a začína vystupovať v tanečných sálach. Pomerne rýchlo sa dokázal zaradiť medzi popredných bubeníkov v Európe. V roku 1958 vyhral niekoľko ocenení na jazzovom festivale v Zürichu. Vďaka pozornosti, ktorú si získal, sa dostáva na európske turné spolu s Don Byasom, Guy Lafitteom, Jacques Pelzerom a Floris Buninkom. Toho istého roku sa presťahoval do Paríža na základe pozvania Barney Wilena. Tam začína spolupracovať s Lucky Thompsonom, Oscar Pettifordom, Bud Powellom a Michel Hausserom, s ktorými aj vydáva svoje prvé albumy. Popri tomto zoskupení sa pridáva aj k Martial Solal Trio, v ktorom pôsobí až do roku 1965. Práve tato spolupráca bola kľúčová pri rozvíjaní jeho vlastného soundu a aranžérskych schopností. V spolupráci s triom vydal album Dermaplastic (1960). V tom čase pôsobí aj ako sideman na mnohých albumoch popredných hudobníkoch ako René Urtreger a kontrabasista Pierre Michelot. Neskôr počas 60 rokov si založí vlastné jedinečné trio spolu s huslistom Jean-Luc Pontym a organistom Eddy Louissom.
V 70 rokoch si založil ďalšie trio spolu s saxofonistom François Jeanneauom a kontrabasistom Henri Texierom, s ktorými výrazne ovplyvnili smer francúzskeho jazzu. Podarilo sa im vytvoriť lokálny repertoár, ktorý bol prepojený aj s jazzovou tradíciou, ale vzďaľoval sa od amerického modelu. Ďalším dôležitým krokom v Humairovom vývoji bola spolupráca s Joachim Kühnom a Jean-François Jenny-Clarkom. Táto spolupráca mu pomohla dozrieť ako skladateľovi. Trio bolo aktívne až do smrti Jenny Clarka. V 90-tych rokoch sa rozhodol venovať popri hudbe aj inému umeniu a to maľbe. Jeho diela sám opisuje ako figuratívne abstrakty. Jeho kreslenie však neprerušilo jeho kontinuitu na jazzovej scéne. Práve maľba mu ovplyvnila jeho herný štýl a pomohla zmeniť jeho vzťah medzi bicími a ostatnými nástrojmi. V roku 1986 získal Rád umenia a literatúry Chevalier des Arts et Lettres. Daniel Humair pôsobil aj v all-star kvartete spolu s Enrico Ravaom, Miroslav Vitousom a Franco d'Andreaom. Od roku 2001 sa venoval projektom s omnoho mladšími hudobníkmi. Svoj najaktuálnejší album vydal v roku 2011 s názvom Quatre-Trois-Deux-Un v spolupráci so saxofonistom Benjamin Koppelom, klaviristom Jakob Anderskovom a basgitaristom Tommy Anderssonom. Daniel Humair na Slovensku nikdy nevystupoval.
