Diane Reeves zavítala v priebehu jedného roka do Bratislavy už po druhýkrát – jej prvé vystúpenie však nebolo určené pre širokú verejnosť. Tá sa s ňou mohla osobne zoznámiť až na festivale Bratislavské jazzové dni. Jej koncert považujú doteraz mnohí za vrchol tohtoročných jazzákov. Štvornásobná držiteľka ocenenia Grammy sa predstavila bratislavskému publiku v tom najlepšom svetle – ako citlivá a nesmierne výrazná a originálna interpretka baladických piesní ...

 

* Vitajte v trochu daždivej a sychravej Bratislave.

DIANNE  REEVES: "Ďakujem. Je tu síce zima, ale zbožňujem dážď. A cítim sa dobre. Keď prší, tak mám hneď pocit uvoľnenia, takže to počasie mi vyhovuje."

 

* Ale v Bratislave nie ste po prvýkrát?

DR: "Nie, tuším to nie je tak dávno, čo som tu bola."

 

* Pre nás je to tiež trochu neobvyklé, že niekto ako vy k nám príde až dvakrát v priebehu jedného roka (Pozn.: Diane Reeves vystúpila v Bratislave v marci 2012 na podujatí Slovenskej sporiteľne). Boli časy, keď sme sa veru načakali, kým sem niekto prišiel.

 

DR: "Ale keď vidím váš program, tak sem prišiel už takmer každý. Tohto roku tu máte aj Grace Kelly, to je naozaj mimoriadna hudobníčka."

 

* Dnes máte za sebou dlhú a úspešnú kariéru, ste 4-násobnou držiteľkou Grammy, dokonca ste toto ocenenie získali ako jediná 3 krát za sebou. Čo bol pre vás kľúčový moment, ktorý rozhodol o vašej kariére?

 

DR: "Čo sa týka hudby, tak si myslím, že rozhodujúci moment bol ten, keď som po prvýkrát počula svoj hlas cez mikrofón – a reakcie ľudí, ktorí ma počúvali, to sa mi veľmi páčilo. Strašne rada som spievala, doslova ma to oslobodzovalo. Bola som veľmi mladá, ale nikdy predtým som nemala taký pocit slobody. Mala som zrazu dojem, že mám čosi, čo patrí iba mne a nikto mi to nemôže vziať. A to sa mi páčilo."

 

* Pochádzate z hudobnej rodiny, váš strýko hral na kontrabase vo filharmónii a pokiaľ viem, tak on vás zoznámil so svetom jazzu? Je to tak?

 

DR: "Áno, viete, v našej rodine sa mnohí venovali hudbe, u nás doma sa hralo všetko možné, a bol tam aj klasický kontrabasista, aj jazzový, a keď videl, že ma veľmi baví spev, tak mi púšťal veľa nahrávok - a to mi doslova vyčistilo dušu."

 

* Upútala vás Ella Fitzgerald alebo skôr Sarah Vaughan?

 

DR: "Nielen tie, ale aj Nancy Wilson, Dinah Washington, všetky známe speváčky, ale aj inštrumentalisti. Počúvala som obrovské množstvo úžasných nahrávok. Stačilo mi iba sedieť a počúvať. A predstavovať si pritom všetko možné ..."

 

* Rozlišujete medzi klasickou, vážnou a jazzovou, či populárnou hudbou?

 

DR: "Nie. Verím, že hudba nemá hranice. Viete, všetko, čo vnímate, má vplyv na to, ako začnete vytvárať a definovať svoj vlastný “hlas”. Ja som vyrastala tak, že som počúvala veľmi veľa nádhernej hudby a to vtedy, keď boli tie hranice asi také pevné, ako dnes. Mohla som ísť na koncert a počuť Milesa Davisa a po ňom zase Raviho Shankara, a potom zase Janis Joplin, a dokonca na tom istom pódiu, ale vždy mi išlo v prvom rade o hudbu, …"

 

* Je hudba vašou filozofiou?

 

DR: "Áno, chcem byť slobodná, voľná, a tú slobodu mi dáva hudba a myslím, že - tak ako vravia mnohí jazzoví hudobníci - sú iba dva druhy hudby: dobrá a zlá."

 

* Trvalo pomerne dlho, než naši profesori na hudobných školách pochopili, že aj jazz môže byť vážna hudba, takže keď som počul, že váš strýko, ktorý hral v symfonickom orchestri, váš učil jazzu ...

 

DR: "Áno, to bolo skvelé, ale v podstate som mala dvoch výborných mentorov: môjho strýka a Clarka Terryho, s ktorým som aj pracovala. A vďaka nemu som mohla vystupovať už ako mladá s takými kapelami, v ktorých hral napríklad Major Holley a George Duvivier na kontrabase, alebo Roland Hanna na klavíri, alebo Louis Bellson na bicích. To bolo čosi úžasné. Bola to ohromná skúsenosť, mať to privilégium účinkovať s takými hudobníkmi. Myslím, že to bolo to najlepšie hudobné vzdelanie, aké som mohla získať."

 

* Keď ste začínali s Clarkom Terrym, pomysleli ste si, že sa raz dostanete úplne hore?

 

DR: "Žila som vtedy iba pre danú chvíľu, nemala som veľké ambície. Vždy sa na tom smejem, pretože si myslím, že všetci tí starší, ktorí ma obklopovali, sa asi modlili za moje sny. Všetko to, o čom som v živote snívala, sa mi napokon splnilo, pretože mi to niekto doprial! Ale práca s Clarkom ma viedla najmä k tomu, že som sa chcela naučiť efektívne narábať s jazzovým jazykom. Vedela som, že oni pri hre komunikujú a aj keď som s nimi spievala, nebola som súčasťou ich komunikácie. Ale odkedy som sa naučila, ako to dosiahnuť, tak už nevnímam svoju kapelu iba ako “backup band”, ale ako svojich spolutvorcov."

 

* A malá otázka na záver: Máte nejaký hudobný vzor, inšpiráciu?

 

DR: "Ľudia sa ma na to pýtajú často. Viete, mám doma platne a nahrávky mnohých vynikajúcich hudobníkov, spevákov, či speváčok, ale myslím, že mojou najväčšou inšpiráciou bolo obdobie dospievania. V tom období si vytvárate svoj vlastný koncept, svoj vlastný “hlas”. Nechcete znieť ako niekto iný, ale ako vy sám, a dodnes si veľmi rada spomínam na tú atmosféru. Rada počúvam Sarah a Ellu, ale nechcem znieť tak, ako ony. Vďaka nim som sa naučila, ako si hľadať svoj vlastný štýl. Keď budete počuť, že spievajú tú istú pieseň, vždy to bude znieť úp lne inak."

 

* Ďakujem za rozhovor.