Eric Harland je rodený Texasan (1976) a vo svojom mladom veku už hrával s mnohými renomovanými a svetovými hviezdami jazzu: Wynton Marsalis, McCoy Tyner, Joe Henderson, Joshua Redman, Ravi Coltrane, Kenny Garrett, Dave Holland, Charles lloyd, Michael Brecker, Terence Blanchard, ... S mikrofónom sme ho zastihli na festivale Jazz Baltica 2010, kde vystupoval v kvartete Charlesa Lloyda.

 

* Eric, vy ste začali hrať na bicie už v rannom veku, mali ste tuším 9, 10 rokov.

ERIC HARLAND: „Ešte skôr, mal som päť rokov."

 

* Ako chlapec ste vraj mali pomerne veľkú nadváhu a tak ste sa vraj bavili viac s bubnami ako so spolužiakmi.

 

EH: „ To bolo trochu neskôr, keď som začal dospievať. Ako chlapec ma všetko bavilo, ale neskôr, keď som bol tínedžer, sa všetko zmenilo."

 

* A začali ste hrať na skutočnej súprave?

 

EH: „Áno, ale ako 5-ročný som často cvičil na malom bubne, pochody, a podobne. A okrem toho som mal skvelého učiteľa, ten ma naučil základnú techniku, začal so mnou už ako s 5-ročným. Lenže vtedy ma ešte nezaujímal jazz, to ma začalo zaujímať až keď som mal tak 11 rokov (!). Vtedy som začal chodiť na letné workshopy a to bolo ohromné, mali sme skvelých učiteľov, naučili nás hrať veľa štandardov a všetko možné."

 

* Počúvali ste jazz, napr. Jacka DeJohnetta alebo aj fusion music?

EH: „Áno, oboje, jazz a aj fusion, skúšal som hrať veci od Johna Coltranea, Milesa Davisa, Charlieho Parkera, Sonnyho Rollinsa,..."

 

* A kto bol vo vašej kariére mimoriadne dôležitý človek?

 

EH: „Hm, neviem, ale myslím, že som pri tom zostal najmä pre to, že ma to bavilo, že mám túto hudbu rád, ešte som o tom nerozmýšľal, kto bol pre mňa taký dôležitý, že mi pomohol k úspechu."

 

* Ale na strednej škole vás, pokiaľ viem, počul Wynton Marsalis a …

 

EH: „Áno, áno, to bolo skvelé, prišiel na jeden workshop na našu strednú školu a keď si ma vypočul, prišiel za mnou a povedal mi, že by som mal ísť do New Yorku. Bol som z toho ešte v rozpakoch, ale on mi potom napísal doporučenie, list, na základe ktorého som dostal plné štipendium a tak som si povedal, že teda pôjdem do NY :-). "

* Vy ste už druhý bubeník, s ktorým sa rozprávam a ktorý vyzdvihuje zásluhy Wyntona Marsalisa na rozvoji mladých talentov.

 

EH: „Myslím, že Wynton má na bubeníkov dobré uši."

 

* Takže odtiaľ ste išli do New Yorku, na Manhattan school of music, áno?

EH: „Áno,  presne tak, bolo to tam skvelé, predstavte si, že už v druhom ročníku mi ponúkli, aby som nahrával s gitaristom Buddym Jonesom (hráva na 7 strunovej gitare) - a to bol v podstate štart mojej kariéry, myslím, že som mal vtedy 17, či 18 rokov. Išlo vlastne o dve rôzny platne, jedna bola s Gregom Osbym , Kevinom Haysom, a druhá platňa s Goergeom Colemanom, Benom Brownom, a inými, to bolo nádherné obdobie."

 

* Nebol to pre vás, napriek tomu, trochu šok, ocitnúť sa z ničoho nič v nahrávacom štúdiu?

 

EH: „Áno, samozrejme, hrať na živo - to je čosi iné, ale štúdio je fajn, v štúdiu sa môžete sústrediť na hudbu, oveľa viac, ako na koncerte – tam sa koncentrujete na svoju energiu, na spoluhráčov, publikum a na množstvo iných vecí."

 

* Hrávate veľa v štúdiách?

EH: „Áno, veľmi veľa, myslím, že som už nahral takmer 90 platní a to mám iba 33 rokov!"

 

* Ale popritom ste stihli vyštudovať aj teológiu?

EH: „Áno, chodil som na Houston Baptist University, kde som študoval teológiu (pozn.: Eric je baptistický kazateľ) – kvôli tomu som sa vrátil z New Yorku do Texasu , i keď len na rok, jednoducho som poslúchol hlas svojho srdca. V NY som síce už vtedy veľa hrával a aj nahrával, ale trochu mi už chýbal rodný Texas a jednoducho som sa tam chcel vrátiť. Viete, to je tak, bol som vychovávaný v náboženskom duchu a mám veľkú rodinu, v ktorej sa kresťanstvo teší veľkej úcte, a tak som chcel ísť na nejakú školu, aby som sa tomu mohol lepšie venovať, tak aby som si vedel v živote správne interpretovať mnohé veci."

 

* Ako to spájate s hudbou?

EH: „Pre mňa je to to isté, pretože neexistuje iba jedna cesta. A mne osobne to dáva hlbší zmysel, mnohí z nás, hudobníkov, iba hrajú hudbu a hotovo, ale pre mňa je to teraz čosi ako posolstvo – snažím sa dať zo seba všetko, čo môžem, alebo sa aspoň snažím byť s ľuďmi. Viete, zároveň mi to umožňuje akési väčšie spojenie s vesmírom, ak to tak môžem povedať. A to mi najviac pomáha, to mi dodáva silu."

 

* Technicky ste teraz tak ďaleko, že už asi neuvažujete o technike hry, skôr viacej počúvate hudbu, však?

EH: „Absolútne."

 

* Niekde ste vraveli, že keď ste začínali, tak ste sa jednoducho snažili „udrieť všetko, na čo sa len dalo hrať“ – čo je samozrejme jednoduchšie, ale teraz som si všimol, že hráte veľmi „vyberane".

EH: „Na to musíte mať dostatok skúseností, aby ste to vedeli, samozrejme, že najskôr si treba vyskúšať všetko, čo sa na bicích dá. Svojim žiakom radím, aby hrali čo najvoľnejšie a skúsili hrať na všetkom, ale potom, keď po istom čase „vyjdete z toho chaosu“, tak potom si uvedomíte, čo má pre vás najväčší význam a usadíte sa. A potom sa vo vašej hre prejaví aj váš charakter – to, čo vám najviac sedí."

 

* Nebola to Betty Carterová, ktorá vám pomohla lepšie počúvať hudbu?

EH: „Áno, to je pravda, Betty mi dala veľa cenných rád. Keď som prišiel po prvýkrát do NY, tak som tam hľadal nový zvuk. NY je veľmi intenzívne mesto, je tam aj veľa jazzových puristov, ktorí si myslia, že ak nevychádzate z histórie jazzu, tak nič nedokážete, teraz tomu už rozumiem, ale Betty mi vždy radila: Nikdy sa nevzdaj toho, čo už máš. Drž sa toho, ale buď individuálny, nesnaž sa iných kopírovať."

 

* A uvažujete aj o histórii jazzu?

EH: „Samozrejme."

 

* Mnohí mladí jazzmani sa až po rokoch hrania začnú zaujímať o históriu tejto hudby.

EH: „Je to dôležité aj preto, že sa musíte rozhodnúť, do akého kontextu chcete zapadnúť, dáva vám to viac možností pre komunikáciu s inými hudobníkmi, na inej úrovni. Jedna vec je mať svoj osobitý štýl, svoj „hlas“, vedieť ako narábať so svojim zvukom a vedieť to využiť. Ale keď poznáte aj históriu jazzu, tak môžete hrať hocičo, ak ste na nejakej session, kde sa hrajú štandardy, viete sa prispôsobiť, nie je to pre vás problém. História, jej znalosť, je v tomto prípade veľmi dôležitá súčasť hudby."

 

* A čo americké školy, sú ideálnym miestom pre rast nových talentov?

EH: „To sa dá dosiahnuť už hocikde, internet je dnes taký prístupný,... ale školy sú dobré v tom, že pozývajú umelcov, aby deťom priblížili na workshopoch túto hudbu - z prvej ruky, takže tým pádom aj veľa umelcov cestuje. V mestách sú to zväčša iba tie školy, ktoré majú dostatok financií, ale veľa umelcov dnes umiestňuje svoje show na youtube a ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť ísť na show, sa takto môžu dozvedieť čosi o hudbe aj vďaka internetu. Takže to nie je až také stratené ... ja osobne mám internet rád, mnohí si naň sťažujú, ale myslím si, že to pomáha spájať jednotlivé časti veľkej skladačky (puzzle), dá sa z toho veľa naučiť, už aj tým, že môžete toho ktorého hudobníka vidieť, ako to zahral."

 

Na tomto mieste sme už museli náš rozhovor ukončiť, Eric si musel zbaliť bicie a uvoľniť miesto svojim kolegom. Rozlúčili sme sa srdečne a s veľkým, pokojným úsmevom.