V bohatej ponuke Jazz Fest Brno 2010 sa opäť objavil americký gitarista Kurt Rosenwinkel (1970), ktorý predstavil nielen svoje Standards Trio s kontrabasistom Ericom Revisom a bubeníkom Colinom Stranahanom, ale aj nový album Reflections (Wommusic 2010). Absolvent prestížnej Berklee School of Music patrí v posledných desaťročiach k najvyhľadávanejším gitarovým sidemanom (Gary Burton, Joe Henderson, Paul Motian, Chris Potter, Mark Turner, Brad Mehldau, Brian Blade...) ako aj k najzaujímavejším experimentátorom premosťujúcim tradíciu s aktuálnymi trendmi, o čom svedčia jeho diametrálne rôznorodé projekty.


* Na albume Reflections svojho aktuálneho Standards Tria ponúkaš unikátnu a osobitú reflexiu „klasických“ jazzových štandardov. Prečo si sa rozhodol pre tento návrat?

KURT ROSENWINKEL: „Po mnohých experimentoch, ktorým som sa v poslednom desaťročí venoval, som cítil, že nastal čas na priamočiarejší projekt, ktorý by v čomsi reflektoval moje vlastné korene. Reflections sú omnoho kompaktnejším albumom ako živá nahrávka The Remedy z Village Vanguard alebo štúdiový Deep Song. Menší počet ľudí, ktorí sa na ňom podieľali, prispeli v istom zmysle slova k jeho „rodinnej atmosfére“, podobne ako spočiatku neplánované zaradenie viacerých balád."

* S kým si na albume spolupracoval?

KR: „Keď som pred časom premýšľal koho k spolupráci osloviť, rozhodol som sa pre kontrabasistu Erica Revisa a bubeníka Erica Harlanda. Dôvodov bolo niekoľko: s oboma som sa v minulosti stretával v iných zostavách a nazdával som sa, že by nám to v triu mohlo fungovať. Keďže na mnohé veci nazeráme podobne, vyšlo nám to!"

* Idea Standards Tria je viac „usadená“ a konzistentnejšia ako žánrovo otvorenejšie projekty Heartcore alebo The Remedy...

KR: „Albumy, ktoré si spomenul boli skutočne viac-menej mojím vlastným konceptom, mojou víziou hudby. Podobne však nachádzam potešenie v triovom obsadení a štandardoch, ktoré už nie sú natoľko mojou vlastnou, ale určitou skupinovou až všeobecnou víziou z dôvodu, že tie isté hrá v jazzovom svete kadekto. Práve to mi dáva možnosť objavovať a nachádzať v hudbe nové miesta, horizonty prostredníctvom spomenutého „všeobecného konceptu“. Zdalo sa mi, že práve tento rozmer bude v niečom objavný ako pre mňa samotného, tak pre tých, ktorí moju hudbu sledujú. Okrem toho rád vyhľadávam súvislosti medzi mojím poňatím tria a podobnými zoskupeniami, ktoré som v období svojho vývoja dychtivo počúval a nasledoval. Mám rád pocit, že patrím do ich spoločenstva a že som sa na nich dokázal napojiť."

* V čom vnímaš to napojenie?

KR: „Od spôsobu akým tvorím tón až po finálnu podobu ako moje trio znie ako celok. Cítim sa byť súčasťou reťazca, kam nepatria len gitaristi – napríklad určite musím spomenúť saxofonistu Joea Hendersona a jeho album Four z konca 60-tych rokov, od spôsobu narábania s dychom, po celkový koncept kapely. Je úžasné sledovať jeho komunikáciu s Wyntonom Kellym a fantastickou rytmikou Paulom Chambersom a Jimmym Cobbom. Alebo Hendersonov nasledujúci album Straight, No Chaser, ktorý bol zaznamenaný na rovnakom koncerte ako Four, zoskupenia Sonnyho Rollinsa, kvarteto Maxa Roacha, najmä album Max Roach + 4 s parkerovským repertoárom, Bud Powell Trio, Monk, niektoré nahrávky Keitha Jarretta... Všetci títo nesmierne ovplyvnili moje vlastné vnímanie hudby."

* Tvoja hra upúta na prvé počutie odlišnou zvukovosťou a tónovou kultúrou. Bolo za tým snaha chcieť „znieť ináč“?

KR: „Je to zaujímavá otázka, na ktorú sa ma pýtajú mnohí. Ja som sa však nikdy programovo nesnažil znieť ináč, ako moji kolegovia-gitaristi. Namiesto toho som sa vždy snažil robiť to, čo ma nesmierne baví a čo milujem: hrať na gitare. Myslím, že podobné snahy ani nemajú význam, pretože končia v slepej uličke, v akejsi zahľadenosti do seba, do svojho vlastného štýlu. Pokiaľ chceš mať ako gitarista, vlastne ako hocijaký inštrumentalista či spevák, vlastný štýl, musíš poskytnúť dostatok času svojmu vývoju a prirodzenému rastu."

* Na svojej webstránke uvádzaš medzi svojimi vzormi neprávom zabudnutého jazzového klaviristu Elmo Hopa ako aj viacero inožánrových umelcov (The Notorious B.I.G., Q-Tip...).

KR: „Nikdy som neupieral pozornosť výlučne na jazzových hudobníkov. Omnoho dôležitejšia bola pre mňa určitá spojitosť, akési duchovné puto či už medzi nimi samotnými a hudbou ktorú tvoria, tak medzi mnou a ich prejavom. Najdôležitejšia je hudba samotná, jej vnútorné väzby a posolstvo, ktoré v človeku zanecháva. Vezmi si trebárs Biggieho Smallsa (raper známy pod menami The Notorious B.I.G., Big Poppa alebo Frank White, pozn. aut.). V jeho hudbe nemožno poprieť obrovský vplyv britských Joy Division a to ani napriek tomu, že títo umelci stáli na diametrálne odlišných brehoch."

* V jednom z dávnejších rozhovorov si naznačoval, že na Tvoje kompozičné myslenie majú značný vplyv harmonické štruktúry hiphopu, ktorý je v istom zmysle protijedom proti teórii jazzových učilíšť...

KR: „Dnes by som to neformuloval ako priamy vplyv hiphopu na moje kompozičné myslenie. Hiphop je však určite súčasťou hudobného sveta ktorý milujem a v ktorom sa pohybujem už dlhé roky. Podobné vyjadrenia, ktoré sa občas objavujú, by som nebral celkom doslovne." (Smiech.)

* Napriek tomu s hiphopovými umelcami spolupracuješ. Narážaš pritom na nejaké hranice?

KR: „Jediným obmedzením môže byť tvoja vlastná myseľ a tvoje vnímanie, v ktorom si tie hranice stanovíš. Pozri sa napríklad na veci, ktoré sme robili na Q-Tipovom albume Kamaal The Abstract."

* Množstvo európskych jazzových hudobníkov odchádza do USA – Ty si sa odtiaľ presťahoval a usadil sa v Berlíne. Ako vnímaš európsku scénu?

KR: „Ľudia sú rozliční všade na svete, každý si so sebou prináša čosi zo svojho domova, zo svojej vlastnej komunity. V tomto nie je medzi európskou a americkou scénou zásadný rozdiel. Berlín som si v poslednom období veľmi obľúbil, považujem ho za svoj druhý domov. Vyučujem tam na hudobnom inštitúte Hannsa Eislera."

* Okrem gitary si študoval klavírnu hru – nakoľko Ťa tento nástroj ovplyvňuje pri komponovaní?

KR: „Dosť výrazne, pretože za klavírom často komponujem. Klavír hrá v mojom ponímaní hudby a v mojej vízii významnú úlohu. Je to však vyrovnané, pretože mnoho mojich skladieb vzniklo za gitarou, čo je nakoniec badateľné."

* Čo bude zamestnávať Kurta Rosenwinkela v najbližších mesiacoch?

KR: „Teraz by som sa chcel určitý čas venovať hraniu s triom a na cestách prehĺbiť spomínaný koncept. Na jeseň začnem hrávať s bigbandom, čo bolo dlhé roky mojím vysnívaným projektom. Konkrétne ide o portugalský orchester z Porto, s ktorým chystám album. Bude na ňom 7 mojich kompozícii, niektoré som pre bigband aranžoval sám, ďalšie zastrešili ľudia z orchestra. Som zvedavý, ako to celé dopadne."

* Plánujete aj turné?

KR: „To by bolo ideálne. Neviem si však celkom predstaviť cestovať v dnešnej dobe s veľkým orchestrom, preto uvidím, ako sa veci vyvinú. Určite však rátam aspoň s niekoľkými európskymi koncertami."