Ravi Coltrane (1965) si na svojho otca, jedného z najvplyvnejších a najnapodobovanejších saxofonistov jazzovej histórie, pamätá len hmlisto (John Coltrane podľahol rakovine pečene pred jeho druhými narodeninami). Výraznou hudobnou inšpiráciou preňho bola jeho mama, klaviristka Alice Coltrane a saxofonista Steve Coleman, s ktorým mladý Ravi spolupracoval. Ako dvadsaťšesťročný už hrával po boku Elvina Jonesa, bubeníka otcovho legendárneho kvarteta a neskôr viedol vlastné formácie so spoluhráčmi Jeffom "Tain" Wattsom, Lonniem Plaxicom, Geri Allenovou, Jamesom Genusom, Ericom Harlandom...
Počnúc štvrtým albumom In Flux (Savoy Jazz 2005) predstavil Coltrane svoje kvarteto s kontrabasistom Drewom Gressom, klaviristom Luisom Perdomom a bubeníkom E.J. Stricklandom. V nemennom zložení nahrali aj posledný album Blending Times (Savoy Jazz 2009) a predstavili sa na nedávnom koncerte vo viedenskom klube Porgy & Bess, kde vznikol nasledujúci rozhovor.



* Začiatkom 90-tych rokov ste nastúpili do kapely Elvina Jonesa, ktorý bol dlhé roky jedným z najvýznamnejších spoluhráčov vášho otca. Ako ste sa cítili po Elvinovom boku?

RAVI COLTRANE: Waw, bol to úžasný pocit! Viete, bol som vtedy veľmi mladý, mal som asi 26 rokov a nemyslím si, že som bol na to hudobne zrelý. Musím však povedať, že Elvin ma neustále povzbudzoval a vplýval na mňa nesmierne pozitívne, bola to pre mňa fantastická škola, v ktorej som sa naučil takmer všetko, čo som neskôr vo svojej hre zúžitkoval. Elvin miloval hudbu celou svojou dušou a pôsobenie na pódiu s kapelou bolo jeho životnou láskou. Túto možnosť, ktorej sa mi v jeho kapele dostalo som vnímal ako obrovský dar.

* Prečo ste svoj prvý album nahrali až v roku 1997 – v čase, keď ste už na hudobnej scéne pôsobili niekoľko rokov?

RC: Z jednoduchého dôvodu: pretože som dovtedy nemal čo povedať. Nakoniec som ani celkom nechápal, kam by som sa mal ponáhľať; až v neskoršom veku som začal cítiť akýsi tikot hodín – znak toho, že už je čas. Keď som prišiel do New Yorku, mojou hlavnou starosťou bolo hľadať dobrých spoluhráčov, počúvať viac hudby, viac komponovať. Nebola v tom snaha rýchlo sa presadiť, nahrať album a získať slávu v jazzovom svete. Nebolo to pre mňa natoľko dôležité, ako pravidelné navštevovanie klubov, načúvanie starším muzikantom alebo účasť na sessions.

* Podobne ako mnohí z vašich kolegov (Dave Douglas, Marcus Strickland, Dave Holland) aj vy prevádzkujete vlastné vydavateľstvo RMK Music. Je pre vás oslobodzujúce byť nezávislým?

RC: S myšlienkou vlastného vydavateľstva som sa pohrával ešte v časoch, keď som mal podpísanú zmluvu s BMG/RCA. Keďže skutočne milujem hudbu, túžil som mať natoľko tvorivú voľnosť, nakoľko to len bude možné. Vybudoval som doma nahrávacie štúdio, pokúsil sa nahrať nejakú hudbu a zistil som, že to znie výborne a že mi tento tvorivý proces viac vyhovuje. Okrem toho to bola omnoho väčšia zábava, ako pracovať v neznámom prostredí.

* Nakoľko poznamenala podobné nezávislé vydavateľstvá súčasná kríza?

RC: Mnohé veci ohľadne týchto aktivít vychádzajú na povrch až po niekoľkých rokoch ich existencie; paradoxne v čase, keď nahrávací priemysel, ako sme ho dlhé roky poznali, pomaly končí. Internet úplne pozmenil zákonitosti, ktoré tu fungovali viac ako 100 rokov. Som z toho smutný a dúfam, že sa tento proces ešte nejakým spôsobom aspoň spomalí. Hudobníci potrebujú svoju hudbu zaznamenávať nielen kvôli sebe, ale aj kvôli tým, ktorí prídu po nich a vydavateľstvá sú potrebné k tomu, aby sa ich hudba dostávala k ľuďom. Napriek tomu sa pokúšame hľadať kompromis aj v rámci internetu, pretože ho nemôžeme jednoducho vylúčiť z hry. CD sú dnes prežitkom a sám s istotou netvrdím, že ešte vôbec niekedy CD vydám. Chcem nahrávať hudbu bez ohľadu na formát, prostredníctvom ktorého sa dostane k poslucháčom. Samozrejme, aj hudobníci potrebujú prežiť, pretože k tomu čo dokážu sa zväčša dostali dlhou a tŕnistou cestou. Ak nás podporíte kúpou našej hudby, umožníte nám tvoriť a existovať naďalej.

* Mnohí dnes uprednostňujú počúvanie hudby v spojitosti s prezeraním obalu, čítaním sleevnote; v tomto boli úžasné LP platne...

RC: Milujem vinyl, pri ktorom máte skutočne reálny pocit z hudby, nehovoriac o fantastickom zvuku a veľkoformátovom obale. Bol by som nesmierne rád, keby sa LP platne skutočne vrátili spať.

* Minulý rok ste v rámci 70-teho výročia založenia Blue Note zostavili špeciálnu allstar kapelu The Blue Note 7. Aká je jej súčasná existencia?

RC: Bola to úžasná myšlienka, veď nakoniec sedemdesiatka je nádherný vek!(Smiech.) The Blue Note 7 bolo v každom prípade skvelou možnosťou spolupracovať s ľuďmi ako Nicholas Payton, Peter Bernstein, Steve Wilson alebo Lewis Nash. Niekoľko mesiacov sme intenzívne koncertovali, avšak len v rámci Spojených štátov. Nie je však vylúčené, že kapelu v budúcnosti obnovíme a vyberieme sa na cesty trebárs aj po Európe. Keď mám však povedať pravdu: tento projektový spôsob fungovania kapely ma celkom neuspokojuje. Uprednostňujem, keď môžem do celkového konceptu vnášať svoj osobný prístup. Aby ste mi rozumeli: skladby ktoré s The Blue Note 7 hráme sú výborné, podobne ako aranžmány, no necítim sa v tejto kapele celkom doma. Chýba mi tam osobný rozmer.

* Niečo ako keď ste dnes na koncerte pretavili rytmickú roztrieštenosť a nepravidelnosť Monkovej Epistrophy do vlastnej podoby?

RC: Presne tak. Nemôžem hrať Epistrophy ako Monk ani ako Charlie Rouse v jeho kapele. Mojou jedinou šancou ostáva, bez kalkulovania či uspejem alebo nie, hrať to ako Ravi Coltrane.(Smiech.) Ani to však nie je natoľko podstatné, ako vniesť do tej skladby čosi vlastné a unikátne.

* Aká je budúcnosť projektu Saxophone Summit s Joe Lovanom a Dave Liebmanom?

RC: Rozpráva sa o novom albume, ktorý by sme nahrávali koncom roka, dovtedy určite odohráme niekoľko koncertov. Dave je veľmi energický a zanietený človek, ktorému na Saxophone Summit skutočne záleží. Neustále mi telefonuje a spolu konzultujeme množstvo vecí. Som naozaj poctený, že oslovili práve mňa.

* Ako začala vaša spolupráca?

RC: Dave mi prvýkrát zavolal pár mesiacov pred Michaelovou smrťou a opýtal sa ma, či by som s nimi nechcel odohrať niekoľko koncertov. Keď potom Michael (Brecker) zomrel, v priebehu niekoľkých hodín odišla aj moja mama. Boli sme si nesmierne blízki, Michael bol naozaj úžasným človekom. Poznali sme sa ešte z 90-tych rokov, pretože on patril k tým, ktorí ma držali pri živote v mojich newyorských začiatkoch. Pravidelne som chodieval na jeho koncerty, po ktorých sme vždy v zákulisí preberali rozličné nahrávky a bootlegy. Potom ako ochorel som mu nosieval nevydané koncerty a nahrávky, ktoré som našiel doma v archívoch Johna Coltrana. Aj z úcty k nemu som nesmierne poctený, že môžem byť súčasťou tejto kapely.