Ravi Coltrane (1965) si na svojho otca, jedného z najvplyvnejších a najnapodobovanejších saxofonistov jazzovej histórie, pamätá len hmlisto (John Coltrane podľahol rakovine pečene pred jeho druhými narodeninami). Výraznou hudobnou inšpiráciou preňho bola jeho mama, klaviristka Alice Coltrane a saxofonista Steve Coleman, s ktorým mladý Ravi spolupracoval. Ako dvadsaťšesťročný už hrával po boku Elvina Jonesa, bubeníka otcovho legendárneho kvarteta a neskôr viedol vlastné formácie so spoluhráčmi Jeffom "Tain" Wattsom, Lonniem Plaxicom, Geri Allenovou, Jamesom Genusom, Ericom Harlandom...
Počnúc štvrtým albumom In Flux (Savoy Jazz 2005) predstavil Coltrane svoje kvarteto s kontrabasistom Drewom Gressom, klaviristom Luisom Perdomom a bubeníkom E.J. Stricklandom. V nemennom zložení nahrali aj posledný album Blending Times (Savoy Jazz 2009) a predstavili sa na nedávnom koncerte vo viedenskom klube Porgy & Bess, kde vznikol nasledujúci rozhovor.


* Váš posledný album Blending Times prekvapuje vyrovnanosťou medzi spontánnymi impovizáciami a kompozíciami s priamočiarejším smerovaním. Ako vnímate svoj posun po stránke kompozičnej a muzikantskej v posledných rokoch?

RAVI COLTRANE: Myslím si, že pokračujem v ceste, ktorú som si vytýčil ešte pred rokmi, aj keď je moje napredovanie pomalšie, ako som sa vtedy nazdával. Je to však tým, že mnohé veci, ktoré sa pre mňa neskôr stali samozrejmosťou som si vtedy ešte neuvedomoval. V podstate môžem konštatovať, že robím to isté čo pred rokmi, avšak – keďže sa vyvíjam ako osobnosť –, rovnakým vývojom prechádza aj moja hudba. Keď som sa pred dvadsiatimi rokmi presťahoval zo Západného pobrežia do New Yorku, mal som jedinú métu: stať sa lepším hudobníkom, skladateľom, mysliteľom.(Smiech.) Nazdávam sa, že snahou každého hudobníka by malo byť nielen každodenné, ale každomesačné ako aj každoročné narastanie. Pri pohľade na svoju hru z odstupom dekády musím badať výrazný posun. Som šťastný, že robím práve to, čo robím a snažím sa v tom byť čo najlepší.

* Na dnešnom koncerte bolo badať, že so spoluhráčmi tvoríte skutočnú jednotu. Nakoľko je podľa vás nevyhnutné budovať kapelu ako celok?

RC: Stála zostava je pre mňa absolútne esenciálnou záležitosťou z hľadiska približovania sa k ideálom vzájomnej komunikácie, ktorá sa postupne stáva skôr intuitívnym a bezslovným typom vzájomného porozumenia medzi nami. Na pódiu to potom mám omnoho jednoduchšie: Louis (Perdomo) dokáže sledovať čo zahrám ja a rovnako z jeho reakcií viem predpokladať, ako bude postupovať on. Prirovnal by som to k rodine, ktorá sedáva spoločne za stolom: každý tam každému rozumie, zaujíma sa o toho druhého a mnohé veci – napríklad vtipy alebo pripomenutie nejakej úsmevnej historky –, fungujú čiastočne aj nonverbálne. Je to úplne odlišné od toho, keď s niekým večeriate po prvýkrát, pretože nepoznáte tempo jeho reči, správania, pri náhodnej poznámke netušíte, či ju ten druhý myslí úplne vážne, alebo len žartuje... Keď sa zhovárate s priateľom, mnohokrát vytušíte veci ešte predtým, ako ich ten druhý vyslovil. V hudbe to funguje podobne, pretože mnohé veci nemôžete dosiahnuť pri zoskupení, ktoré sa neustále obmieňa.

* Ako dlho spolu hrávate?

RC: Ako celok spolu hráme sedem rokom, avšak s niektorými zo spoluhráčov som sa poznal ešte o čosi skôr. Napríklad s Louisom som začal spolupracovať ešte začiatkom nového milénia, E.J. (Strickland) sa k nám pridal o dva roky neskôr a od roku 2003 sme už v tomto zložení fungovali aj s Drewom (Gressom). To, že sme spolu nám nesmierne pomáha v napredovaní a v budovaní zložitého procesu hudobného zoskupenia.

* Sledujete po rokoch genézu a napredovanie kapely?

RC: Pokiaľ by ste mali možnosť vidieť náš včerajší koncert, spozorovali by ste, nakoľko bol odlišný od toho dnešného. Veci týkajúce sa počtu chórusov alebo niektorých drobností v aranžmánoch nemusíme vopred dohadovať, pretože vznikajú spontánne na pódiu. Máme otvorený koncept: ak spozorujete čosi zaujímavé u vášho spoluhráča, môžete isť smelo za tým, pretože máte istotu, že ostatní v kapele vás budú nasledovať a že sa nestratíte. K tomuto nemôžete dospieť pri zostave, ktorá sa neustále obmieňa.

* Vo svojich začiatkoch ste intenzívne spolupracovali so Stevom Colemanom. Nakoľko vás ovplyvnil svojou hudbou a koncepciou?

RC: Poznáme sa od roku 1993 a už po krátkom čase diametrálne ovplyvnil a pozmenil moje nazeranie na hudbu ako aj spôsob môjho myslenia. Steve je v prvom rade fantastickým človekom a potom tiež úžasným mysliteľom, ktorý má vo svojom prejave jasno ako hudobne, tak koncepčne. Okrem toho sa vynikajúco orientuje v hudobnej histórii, z ktorej dokáže využiť rôznorodé pramene a poprepájať zdanlivo protichodné komponenty. Ten človek skutočne žije hudbou a berie ju nesmierne vážne. Pochopíte to, keď vkročíte do jeho domu, pretože v ňom nemá vôbec nijaký nábytok – všade sa povaľujú len knihy, noty, nahrávky a hudobné nástroje.(Smiech.) Steve je unikátom, jemu podobného som dodnes nestretol.

* V čom konkrétne pozmenil vaše nazeranie na hudbu?

RC: Všetci muzikanti z môjho okruhu obdivujú saxofónových majstrov 50-tych a 60-tych rokov, všetci milujú tradičné hodnoty, avšak som si istý, že bez Steva a aktivít ktoré rozbehol by sme mnohí len kopírovali to, čo hrali naši predkovia. Steve mi ukázal, že je možné zachovať úctu k tradícii a pritom rozprávať súčasným jazykom. To je myslím na jazze to najpodstatnejšie! Aj ja by som mal hrať podobne ako John Coltrane (Ravi počas rozhovoru nepoužíval pomenovanie otec, ale vždy len John Coltrane, pozn. aut.) – tak, ako hrali saxofonisti pred 40 alebo 50 rokmi. Pokiaľ by však chcel John Coltrane znieť len ako jeho vzory Lester Young alebo Dexter Gordon, dnes by sme o jeho hudbe toľko nerozprávali. Podobne ako o Milesovi Davisovi v prípade, keby sa snažil len kopírovať Roya Eldridga alebo Dizzyho Gillespieho. Samozrejme, tradícia je nesmierne potrebná – už len kvôli dedičstvu, ktoré nám zanechali Miles, Thelonious Monk alebo John Coltrane. Najdôležitejšie je však nachádzať v hudbe čosi vlastného, osobného, objaviť priestor, ktorý bude patriť iba mne. Toto je viac, ako len udržiavanie tradície. Všimnite si, že každý z hudobných inovátorov miloval tradíciu, vychádzal z nej, ale predovšetkým ju dokázal prekročiť a implementovať do nej črty svojej osobnosti. Napriek tomu, že si nesmierne vážim ľudí ako John Coltrane, Joe Henderson alebo Sonny Rollins, snažím sa byť predovšetkým sám sebou!

* Vnímate v premiešavaní tradície s modernou nejaké obmedzenia?

RC: Pokiaľ sa pozriete do histórie zbadáte, že žiadne hranice neexistovali ani vtedy. Opäť musím spomenúť Johna Coltrana, ktorý po tom, ako v 50. rokoch študoval africkú a indickú hudbu začal používať svoje charakteristické figúry (vamps). Tie, ktoré sa uňho potom objavovali trebárs na albumoch My Favourite Things alebo Impressions boli novátorskými improvizačnými štruktúrami, ku ktorým dospel práve prostredníctvom inšpirácií mimo prostredia jazzu. Tieto fúzie rôznorodých vplyvov boli v jazze prítomné neustále, preto je nesmierne dôležité ostať otvoreným a prístupným, aby podobné veci človeka ovplyvňovali prirodzeným spôsobom.