Na meno bubeníka Joea LaBarberu (1948) si azda spomenú fanúšikovia jedného z najpozoruhodnejších klaviristov jazzovej histórie Billa Evansa. Práve v jeho kapele vytváral LaBarbera spolu s kontrabasistom Marcom Johnsonom rytmickú sekciu (odporúčam vyhľadať na YouTube videá My Romance, In Your Own Sweet Way, The Days of Wine and Roses alebo Bill's Hit Tune).
Rodák z Mt. Morris, New York absolvoval Berklee College of Music v Bostone, slúžil vo vojenskej kapele U.S. Army band vo Fort Dix a neskôr hrával s množstvom hudobníkov od Woodyho Hermana po Garyho Burtona. Schopnosti šesťdesiatročného bubeníka dodnes oceňujú mnohí – len v rámci posledných dvoch ročníkov festivalu Jazz Baltica, na ktorom sme ho zastihli, si LaBarbera zahral po boku Dona Friedmana, Grega Osbyho, Joea Lovana, Garyho Smulyana...


* Začínali ste pomerne netradične vo vojenskej kapele...

JOE LaBARBERA: (Smiech.) Celé to začalo ešte skôr v rodinnej kapele – hudobníkom bol môj otec ako aj moji dvaja bratia - saxofonista Pat a trubkár John. Aj ja som sa okrem bicích učil hrať na klarinete a saxofóne. Hrávali sme tradičnú taliansku hudbu, keďže odtiaľ pochádzal môj otec, ale aj americkú pochodovú hudbu. V roku 1969 som sa prihlásil k vojsku a dva roky hrával s US Army band. Bolo to podnetné obdobie – stretával som vynikajúcich hudobníkov. Keďže som sa dostal na základňu neďaleko NYC, niektoré víkendy som trávil v meste, kde to v tom období skutočne žilo.

* Americké armádne orchestre „infikovali“ Európu jazzom už počas II. svetovej vojny, keď tu koncertovali a prinášali platne.

JL: To bol zaujímavý aspekt, pretože mnohé z týchto vecí si dnes ťažko dokážeme predstaviť. Robíme tu spolu rozhovor a niekto na druhej strane sveta si o tom môže prečítať o niekoľko minút. Avšak v tých časoch sa informácie, ako aj hudba, presúvali po svete omnoho pomalšie. Mnohí európski emigranti mi rozprávali, že jazz počuli doma len prostredníctvom Rádia Slobodnej Ameriky, podobne to bolo s Willisom Connoverom, ktorý bol vďaka Hlasu Ameriky hádam najznámejším „ohlasovateľom“ jazzu v Európe. Viacerí, napríklad George Mraz, mi rozprávali, ako im Connover zmenil život, pričom v jeho rodnej Amerike ho takmer nik nepoznal.

* Po návrate z armády ste nastúpili k Woodymu Hermanovi – prečo opäť orchester?

JL: Nastúpili sme tam spolu s niekoľkými kolegami z armády, ja som potom prešiel k Chuckovi Magionemu, ktorý je vynikajúcim trubkárom. V jeho kvartete som hral takmer 5 rokov a od roku 1976 som konečne začal bývať v New Yorku, kde som ako hudobník na voľnej nohe mohol hrávať s kadekým. Takto som prechádzal z kapiel Jima Halla, Boba Brokmeyera, Arta Farmera, Arta Peppera, Garyho Burtona, Johna Scofielda, The Brecker Brothers... Potom prišlo jedno z najdôležitejších období v mojom živote – dva roky s Billom Evansom.

* Ako ste sa s Evansom zoznámili?

JL: Stretli sme sa v zákulisí na Monterey Jazz Festival v Kalifornii a hneď nato som dostal pozvanie na prehrávky do jeho kapely. Odporučili ma hráč na ústnej harmonike Jean Toots Thielemans a newyorský gitarista Joe Puma, ktorý bol Evansovým priateľom – každý mesiac chodievali spolu vsádzať na dostihy a práve tam mu o mne Puma rozprával. Toots nahrával v tom čase harmoniku na Evansov album Affinity. Evans si ma prišiel vypočuť do klubu kde som hral s Tootsom, stiahol ma po prvom sete do Village Vanguard – tam som s ním v rámci auditions zahral ďalší set a odtiaľ utekal späť k Tootsovi.(Smiech.) Evansovi sa môj štýl hrania páčil a tak som k nemu hneď nastúpil. V tom období s ním už asi pol roka hral na kontrabase Marc Johnson.

* Spomínali ste Thielemansa – nepôsobil tento Belgičan s ústnou harmonikou v newyorských kluboch počas 70-tych rokov čudácky?

JL: Samozrejme, pretože nič podobné sme tu predtým nepočuli. Toots je fantastickým hráčom, osobne ho považujem za Milesa Davisa ústnej harmoniky, pretože v jeho hre sú prítomné cit a emócia. A skutočne živelná radosť z hry – a to dokonca aj teraz, keď má osemdesiatsedem rokov! Nedávno som s ním odohral niekoľko koncertov v San Diegu a bolo to úžasné!
Po smrti Billa Evansa v roku 1980 som nastúpil k Tonymu Bennettovi a viac ako desať rokov som bol členom zoskupení, ktoré ho sprevádzali, či už to bol bigband, orchester alebo menšie kombá.