jazzman# 17453008

TRUBKÁR TERENCE BLANCHARD – 1.ČASŤ !!!

„Učňovské roky mi dali nesmierne veľa“
15.12.2009

TERENCE BLANCHARDTrubkár, skladateľ, aranžér a umelecký šéf prestížneho Thelonious Monk Institute of Jazz Terence Blanchard (1962) dozrieval pod dohľadom kapelníka Arta Blakeyho v jeho
formácii Jazz Messengers. So saxofonistom Donaldom Harrisonom a klaviristom Mulgrewom Millerom viedol v 80-tych rokoch vlastné zoskupenia, v ďalšom desaťročí sa venoval prevažne filmovej hudbe. Úspechy však neobchádzali ani jeho jazzové projekty, čoho dôkazom bol album Wandering Moon (Sony 2000) vyhlásený v ankete časopisu Downbeat ako album roka 2000. Aj v nedávnych hlasovaniach Jazz Journalist Awards bol Blanchard označený trubkárom roka 2008 a 2009.
O originalite smerovania jeho aktuálneho  TERENCEkvinteta sme sa mohli presvedčiť na jednom z tohoročných koncertov vo viedenskom klube Porgy & Bess, odkiaľ pochádza aj tento rozhovor.

* Už vo svojich mladíckych rokoch ste sa pohybovali po boku Lionela Hamptona alebo Arta Blakeyho – nakoľko bola pre vás spolupráca s jazzovými pioniermi dôležitá?

TERENCE BLANCHARD: Neviem či si dokážete predstaviť, čo znamenajú okamihy po boku natoľko výrazných a formotvorných osobností. Učňovské roky mi dali nesmierne veľa, pretože už len prítomnosť týchto pánov vás neustále „nakopáva“ zahrať každý chorus lepšie, neustále cvičiť, absorbovať esenciu z ich hrania ako aj prístupu k hudbe samotnej.

*  TERENCEVo vašom hudobnom jazyku sa prelína hardbopová tradícia s prvkami voľnejšieho freejazzu – dokážete popísať váš štýl?

TB: Medzi hudobníkmi to nefunguje týmto spôsobom; nerozoberáme a nerozpitvávame svoje štýly a spôsoby hrania. Komunikujeme medzi sebou na pódiu. Taktiež si nestanovíme vopred program, ktorým sa budeme v blízkom čase riadiť. O hociktorom hudobníkovi môžete napísať, aké prvky vo svojej hre prepája, avšak až reálne hranie a reagovanie na podnety ukáže, čo sa v tom-ktorom hudobníkovi v skutočnosti nachádza. Pokiaľ napíšem skladbu, v jej rámci predkladám svojím kolegom moju predstavu o harmónii, rytmických štruktúrach,  TERENCEmelodickej výstavbe... Tieto predstavy sa počas procesu ich formovania snažíme uchopiť rozličným spôsobom a rozlične pristupujeme aj k tým istým skladbám. Napríklad väčšinu skladieb, ktoré ste dnes počuli, sme pred niekoľkými dňami prezentovali diametrálne ináč. Neustále spejeme k nejakému tvaru, ktorého konečný stav nie je ustálený.

* Štruktúry skladieb, ktoré ste pred chvíľou hrali, boli naozaj voľné...

TB: Tie štruktúry sú nakoniec len barličky o ktoré sa môžete oprieť vo chvíli, keď strácate pôdu pod nohami. Častokrát sú len „vnútornou istotou“, nepoužívam ich, ale viem, že sú tam.

* V Spojených štátoch ste  TERENCEvychyteným skladateľom filmovej hudby, ktorá zaznieva vo viac ako v päťdesiatich filmoch. Nakoľko je iné písať pre film a pre vlastnú jazzovú kapelu?

TB: Je to vždy o kontakte s hudbou, o hľadaní novej podstaty, o pretavení toho, čo zažívate a čo sa deje okolo vás. To, čo sme dnes hrali v klube je hudba, ktorú chceme podať publiku a živá interakcia na pódiu sa v takomto prípade prenáša na poslucháča. S vlastnou kapelou som omnoho slobodnejší, pretože pri komponovaní hudby pre film sa usilujem tvoriť v súčinnosti s režisérom. On je ústrednou postavou, ktorá rozpráva príbeh a ja ho v tom mám len podporovať. Vtedy má filmová hudba  TERENCEzmysel.

* Populárnym ste sa stali prostredníctvom filmov kultového režiséra Spika Lee (filmy Jungle Fever, Malcolm X, Clockers, 25th Hour...). Obmedzujú vás režiséri pri komponovaní filmovej hudby?

TB: Filmový biznis je nevyspytateľný: existujú režiséri, ktorí chcú mať všetko podľa vlastnej predstavy a potom tvorcovia ako napríklad Spike, ktorí vám dávajú voľnú ruku. Samozrejme uprednostňujem voľnejší spôsob práce. Ten prvý vás však naučí disciplíne, pretože prílišná voľnosť a liberálnosť niekedy prináša to, že sa v jednotlivých filmoch opakujete. Taktiež si vtedy môžete otestovať koľko dokážete vyťažiť z predpísaných noriem  PETER MOTYČKA + TERENCEa prostriedkov. To najsilnejšie čo každý film predkladá je samotný príbeh. Na vás ako na tvorcovi hudby záleží, nakoľko dokážete tento príbeh umocniť, či už emocionálne, momentom prekvapenia, prvkami kontrastu a podobne.

* Po vypočutí vášho monumentálneho orchestrálneho albumu A Tale of God's Will (A Requiem for Katrina, Blue Note 2007) som mal dojem prenesenia tohto „filmového myslenia“ aj do hudby mimo filmu...

TB: Rekviem, ktoré pojednáva o hurikáne a nešťastí v New Orleanse, je samo osebe veľmi silným a emotívnym príbehom. Jeho názov vznikol podľa dokumentárneho filmu o týchto udalostiach. Spolu s filmármi sme spojili naše schopnosti TERENCEo týchto veciach rozprávať a výsledkom bol silný dokument o bolesti všetkých, ktorých sa to dotklo. Obdobie v ktorom som rekviem spracovával bolo nesmierne ťažké a smutné, pretože Katrina silno poznamenala aj moju rodinu. Napriek tomu som však prácu na tomto albume miloval.
viac fotiek  Peter Motyčka

Diskusia


skJazz na Facebooku
Plaut

Baumit

Slovenská sporiteľňa

Dobry anjel



Foto Art Tour