Nemecko-dánske jazzové zoskupenie klaviristky Anke Helfrich a trubkára Jensa Winthera je typickým príkladom silnej nastupujúcej generácie západoeurópskych jazzmanov, ktorí čím ďalej tým viac prekračujú národné hranice svojich krajín: Anke Helfrich (AH) študovala jazzový klavír v Holandsku, momentálne účinkuje s technicky skvele vybavaným srbským bubeníkom, žijúcim v Nemecku, Dejanom Terzičom (DT), kontrabasistom Martinom Gjakonovskim a dánskym trubkárom Jensom Wintherom (JW). S ním nedávno vystúpila aj na dňoch dánskej kultúry v Pekingu. Naša prvá otázka, ktorú sme jej položili v zákulisí jazzového festivalu v nemeckom Viersene, sa preto týkala jej dojmov z Číny.

AH: To pozvanie vystúpiť v Pekingu dostal Jens a keďže s ním teraz účinkujeme, tak nás tam zobral so sebou. Absolvovali sme štyri koncerty v Pekingu, z toho dva v jazzových kluboch, jeden na veľkom festivale a jeden v hoteli. A urobili sme tam aj jeden workshop pre študentov. Ale mali sme trochu problémy s jazykom. Prišli sme do školy, kde práve všetci počúvali veľmi hlasnú fusion music a keď sme sa s nimi rozprávali, tak vysvitlo, že oni ešte nikdy nepočuli o Milesa Davisovi....

* Ako to tam teda vyzerá po stránke hudobnej kultúry?

DT: Viete, pýtali sme sa ich na Milesa Davisa, ale v Číne je to tak, že každý zahraničný umelec alebo názov produktu, tam má svoje čínske synonymum – a to znie vždy trochu inak. Ak napríklad poviete Coca Cola, tak oni vám nerozumejú.

* Ako teda prijali Číňania vašu hudbu?

AH: Veľmi dobre. Prvý večer tam bol aj jeden z najznámejších čínskych saxofonistov. Počúval nás a veľmi sa mu to páčilo, on predáva v Číne milióny platní, je tam veľmi známy, hrá aj jazz, ale na to, aby zarobil, robí aj pop.

DT: Doteraz predal asi 50 miliónov platní.

* Anke, vy ste študovali jazz v Holandsku, v Amsterdame. Ako je možné, že Nemci dnes chodia študovať do Holandska, keď tu máte toľko jazzových škôl?

AH: Vidím, že ste informovaný. Vtedy, keď som sa uchádzala o štúdium, sa tu v Nemecku dal študovať jazz tuším iba v Kolíne a v tom roku neprijali ani jedného klaviristu, prijali ma potom síce v Štutgarte, ale v Holandsku sa mi to pozdávalo viac. Je to veľmi malá krajina a už vtedy tam bolo 12 jazzových vysokých škôl.

* Hrali ste už aj v Holandsku?

AH: Ešte nie – od štúdia som sa o to ešte nepokúsila, budem ale musieť obnoviť svoje staré kontakty...

* Ako ste sa dostali k jazzu?

AH: Doma nám rodičia povedali, že sa musíme naučiť hrať na nejaký nástroj a ja som si vybrala klavír. Potom som s tým chcela prestať, pretože som necvičila, ale mala som to šťastie, že som sa dostala k jazzovému učiteľovi a na hudobnej škole bol aj jazz-ensemble a s tým som začala hrať prvé jazzové veci.

* Kedy ste začali komponovať?

AH: Keď sa s tou hudbou dostanete do kontaktu, tak to ide akosi samo, aj keď v Holandsku veľmi nepodporovali kompozíciu, vraveli nám, že my Nemci sa stále chceme realizovať, radšej nech sa najprv naučíme štandardy. Keď sme sami skladali, tak to tam vnímali skôr negatívne. Ale na druhej strane, keď som bola v Amerike a nielen v rámci štipendia, ale aj s priateľmi na ich škole, tam to bolo presne naopak. Kompozícia patrila k štúdiu hry úplne samozrejme.

* Zdajú sa vám byť rozdiely medzi Amerikou a Európou ešte stále veľké?

AH: No tak pre mňa je to v Európe stále a stále zaujímavejšie. V európskych krajinách je toľko dobrých jazzových scén, či už v Dánsku alebo Nemecku.

Do diskusie sa zapojil aj trubkár Jens Winther: Podľa mňa tie rozdiely stále sú. Jedným z hlavných rozdielov je, že v Európe máme kultúrnu štátnu podporu, takže je tu väčší rešpekt ku kultúre, to ale súvisí asi aj s tradíciami.

DT: Istý Brit, ktorý sa zaoberal jazzovými scénami v rozličných krajinách vydal prednedávnom knihu. Podľa neho, a to je zaujímavé, je budúcnosť jazzu v Nórsku! To je jazzová krajina budúcnosti (poznámka: mimochodom to tvrdí aj Mike Mainieri, ktorý na festivale vo Viersene vystúpil s nórskou skupinou). Pretože v Nórsku sú momentálne najlepšie podmienky pre rozvoj hudby a hudobnej interpretácie.

JW: Viete, v Nórsku vládne aj veľké vlastenectvo a to je v tomto prípade veľmi pozitívne, ale ich hudba je viac národne orientovaná. My v Dánsku nie sme až tak veľmi chtivý hrania našich ľudových piesní – a to Nórov baví, takže ich hudobníci prichádzajú aj s istým vlastným štýlom a prístupom. Podľa mňa však väčšina jazzovej hudby v budúcnosti bude prichádzať z Európy. Pretože pre nás je dôležité umenie, v Brazílii ide skôr o život a v Amerike zase o peniaze, ich hudba až tak nezaujíma, ich zaujíma biznis, marketing. Pre nás je príznačné, že sa vieme viac zamerať na samotnú hudbu, jej hĺbku a jej rozvoj a v Európe je pre rozvoj nových vecí lepšia mentalita a priestor. V Štátoch si veľmi vážia a chránia tradíciu, známe osobnosti, ako Armstrong, Ellingtona, Marsalis –  to je pre nich čosi, ako si my chránime a vážime Mozarta. Pre nich je preto jazz najmä súčasťou ich kultúrnej tradície, my máme k jazzu voľnejší prístup. Ja pristupujem k hudbe, aj keď som z Dánska, s myšlienkami Tibetu, ale nehrám tibetské piesne, ja sa snažím sprostredkovať svojou hudbou tibetský prístup k filozofii, ich vnútorný pokoj, čistotu života.

* Anke, mal som pocit, že vo svojej hudbe narábate aj s iróniou a humorom?

AH: Áno, viete, ja sa snažím aj v bežnom živote, zachovať si humor, i keď to nie je vždy ľahké, ale snáď sa to prejavuje aj v hudbe.

JW: Čo sa mne páči na Ankinej hudbe, je poetický pocit v jej hudbe, a to je to, čo nás spája, preto je z nás podľa mňa už hotová kapela. Hráme už spolu niekoľko rokov.

* Kto vás v jazze najviac inšpiroval?

AH: Ako skladateľ asi Thelonious Monk, aj keď jeho skladby nie sú úplne bežné, ale ten spôsob akým ich hral... Keď som študovala v Holandsku, tak mi mnohí vraveli:„ ...prestaň už počúvať tú strašnú hrubú hudbu,“ jeden môj kolega počúval hlavne Billa Evansa, ktorý znel tak pekne a hladko. Pre neho znela Monkova hra strašne hrubo, ale ja som ho počúvala veľmi rada.

JW: Ale nemyslíte, že Monk mal aj skvelý humor? Podľa mňa to bol v tom čase vyslovený jazzový freak.

* Jeho melódie sú neuveriteľne nadčasové.

JW: Samozrejme, sú neporaziteľné.

AH: Aj to, ako poníma melódiu a čo s ňou robí rytmicky – to je čosi unikátne, vždy, keď počujete jeho skladbu, tak ju okamžite spoznáte, bol naozaj jedinečný!

JW: Bol strašne vtipný, tak ako aj Ellington. Jednoducho to bola osobnosť. Viete, Duke prišiel so svojou hudbou v čase, keď sa hral jazz hlavne do tanca a stal sa z neho koncertný umelec. A bol to on, čo ako prvý skoncoval s tradíciou výlučne tanečných kapiel a preniesol jazz do koncertných siení. ... Od veľkých majstrov, ako napríklad McCoy Tynera, ktorý tu vo Viersene vystúpil a ktorý vynašiel vlastný štýl, sa môžete naučiť ako veriť v seba a držať sa toho a veriť si. A potom, našou výhodou ako jazzových hudobníkov je aj to, že sa môžeme navzájom podporovať, pretože maliari, či spisovatelia, oni sú so svojou tvorbou sami, ale my sme spolu a môžeme si navzájom dodávať energiu. Pozrite sa, napríklad náš bubeník, Dejan Terzič, on sám píše a píše skvele, on vie napísať aj jazzovú baladu.

* Včera sme počuli Adama Nussbauma s jeho kapelou Bann a tiež tam hrali jeho skladbu...

DT: S Adamom som sa stretol pred pár rokmi a dal som mu moje CD s mojimi vecami a on pozeral – ty aj píšeš? Ako je to možné? Asi ho to inšpirovalo...

JW: Viete, ja Nussbaumove veci poznám, ale v porovnaní s tým, čo píše tento mladík, to je nič, svet nemá potuchy... (úsmev)

* Aké máte plány?

AH: Sem tam budem musieť hrať asi aj v triu, z finančných dôvodov, na budúci rok mám pozvanie do Litvy, nahrávali sme už aj filmovú hudbu, ale to boli naše vlastné veci k jednému dokumentu. Budem hrať tohto roku aj vo Švajčiarsku, týždeň v Luzerne. V júli som hrala napríklad v Nemecku na jednom koncerte viacerých klaviristov a nahrala to aj nemecká televízia MDR, to bolo veľmi inšpirujúce...

Na druhý deň po našom rozhovore sme našich troch spoločníkov stretli na železničnej stanici, kde práve nastupovali do vlaku – dva dni po návrate z Číny boli už opäť na ceste – do práce.