Famózny fínsky trúbkár – Verneri Pohjola. Na európskej scéne patrí k uznávaným muzikantom a často sa prezentuje aj na Americkom kontinente, či v Austrálii. Mladý jazzman vstúpil v pozícií lídra na scénu v roku 2009 s debutom Aurora, ktorý si získal medzinárodne uznanie. Niekoľkokrát získal ocenenie trúbkár a mladý jazzman roka. Hudobné vzdelanie dosiahol na svetoznámej Sibelius Academy. Vzťah k hudbe bol v ňom už od narodenia, nakoľko jeho otec je fínska legenda progresívneho rocku a fusionu, basgitarista a skladateľ – Pekka Pohjola. Otec žil životom úspešného muzikanta, rodine sa nevenoval a to viedlo aj k rozvodu. Aktuálne sa Verneri vracia k detstvu, hudbe svojho otca a vydal album Pekka (2017), ktorý je plný jeho skladieb. V rozhovore sa nám otvoril a porozprával o vzťahu k otcovi a ako to ovplyvnilo jeho súčasnú tvorbu. Taktiež spomenul s čím sa musel vysporiadať a akými cestami si prešla jeho hudobná kariéra.

* V súčasnosti je centrom vašej hudby otcova tvorba. Spomínali ste, že veľa času s vami netrávil a vaši rodičia sa veľmi skoro rozišli.

VERNERI POHJOLA: „Áno môj otec bol typický muzikant, ktorý si žil „tvrdý“ muzikantský život. Moji rodičia sa rozišli keď som mal dva roky, tesne pred narodením môjho mladšieho brata. Bol som však veľmi mladý, takže na tento čas si vôbec nespomínam.“

* Takže váš vzťah k hudbe nebol ovplyvnený otcom ?

VP: „Nie priamo, ale aj v rodine z oboch strán sme mali množstvo muzikantov, takže asi som to zdedil. Oni však boli zameraný na klasiku. Otec bol jediný, ktorý sa uberal úplne iným smerom.“

* Venoval sa otec aj jazzu ? 

VP: „Veľmi ojedinele. Jeho kompozície skôr spadajú do kategórie typického progresívneho rocku 70-tych rokov. My sme ich teraz prerobili viac do jazzového štýlu, pretože sme chceli do nich vniesť väčšiu slobodu a improvizáciu.“

* Ako ste sa teda dostali k jazzu ? 

VP: „Brecker Brothers. Roky som hrával iba klasiku a nevedel som, že niečo ako jazz vôbec existuje. Potom som si kúpil ich nahrávku a oni hrali šialene rýchlo a čudne vôbec som tomu nerozumel, ale veľmi ma to lákalo. Ten album som počúval trikrát denne. V úžase som sa seba pýtal ako tak môže niekto hrať. Neskôr som mal jedného kamaráta, ktorý ma zasvätil do sveta jazzu a požičiaval mi kopec dobrých nahrávok. Bol ako môj starší brat. Jazz sa stal centrom môjho života a bavil ma viac ako klasika.“

* Vtedy ste už vedeli, že sa budete venovať hudbe ?

VP: „Nie úplne. Začal som až ako 15-ročný a pre kariéru hudobníka som sa rozhodol asi v 19-tich. Nebol som si sebou istý, pretože som mal množstvo kolegov rovesníkov, ktorí začali omnoho skôr a boli ďaleko predo mnou. Veľmi ma to odrádzalo. Hudbu som však natoľko miloval a chcel som hrať, že som sa tým prestal zaoberať. Po dokončení štúdií som si začal uvedomovať svoje reálne šance na uplatnenie v hudbe a taktiež som poriadne cvičil - viac ako predtým. Po niekoľkých krízach som si našiel svoj vlastný štýl hrania.“

* Ktorí hráči najviac ovplyvnili váš štýl a sound ? 

VP: „Prelomový zážitok bolo pre mňa počuť naživo nórskeho hudobníka Jørgensena. On nebol veľmi technický hudobník, ale jeho prejav a sound na mňa mali tak veľký dopad, že tento okamih ma inšpiroval ešte nasledujúcich 5 rokov. Samozrejme ma inšpirovali aj legendy ako Miles, Kenny Dorham, Tomasz Stańko, ale okrem iného aj mnoho speváčok ako Sarah Vaughan a Björk.“

* Vaše aranžmány otcovej tvorby sú veľmi jednoduché, no mám pocit, že práve to je ich silná stránka spolu s chytľavou melodikou. Vytvárali ste ich sám ? 

VP: „Aranžmány sme tvorili spolu ako kapela, aj keď je pre mňa otcova tvorba veľmi osobná záležitosť. Áno jednoduchosť je veľmi ústredným elementom. Hudba môjho otca bola veľmi jasná a priamočiara. Všetky jeho nápady boli veľmi ľahko uchopiteľné. Vďaka tomu sa aj s jeho hudbou dobre pracuje a jednoducho sa dá pretvoriť, pričom tam ostávajú tieto kľúčové elementy. Pre mňa tento projekt však nie je vzdávanie pocty môjmu otcovi. Vnímam to skôr ako len moje poňatie jeho tvorby.“

* Prečo práve teraz prišlo rozhodnutie uberať sa týmto smerom, ak to nemá hlbší význam vo vzťahu k otcovi ? 

VP: „V minulosti som bol požiadaný veľakrát, aby som niečo podobné spravil. Ja som si však nikdy nemyslel, že budem nahrávať jeho tvorbu a vždy som to odmietol, lebo som to ani robiť nechcel. Kedysi som trochu hrával otcove kompozície s ním a on bol veľmi striktný a upozorňoval ma, ako presne to musí znieť. Mne taká filozofia nevyhovovala a chcel som, aby tie skladby viac dýchali a boli živé. Minulý rok ma oslovil môj kolega a mentor - saxofonista Jukka Perko, ktorý organizoval festival s témou otec a syn. Opýtal sa ma, či by som nebol ochotný urobiť čokoľvek vo vzťahu k môjmu otcovi. Ja som súhlasil s tým, že niečo vymyslím, ale povedal som si ide len o jeden koncert. Lenže už po samotnej prvej skúške som sa cítil úžasne a otcova tvorba sa mi hrala dobre, ale stále som nebol rozhodnutý nahrávať z toho album. Vlastne som chcel nahrať úplne iný album so svojim kvartetom, lenže som bol tak zaneprázdnený, až ma to úplne stresovalo a chcel som to odložiť. Nakoniec mi v hlave vznikla myšlienka urobiť otcov album namiesto toho, keď už sa teraz venujem jeho tvorbe a mali sme to cele nacvičené. Musím sa priznať, z toho albumu mám skvelý pocit.“

* Okrem jasného rozdielu týkajúceho sa repertoáru, čo by ste povedali, že je najväčší rozdiel medzi vaším predošlým albumom Bullhorn a súčasným Pekka ?

VP: „Veľká zmena nastala v mojom sounde. Pôvodne som bol veľmi akustický hráč, ktorý sa vyhýbal efektom a podobným veciam. Neskôr som sa však pohrával s myšlienkou ako spojiť elektronický zvuk s mojou improvizáciou a roky som nevedel nájsť ten správny recept, aby to znelo v mojej hudbe prirodzene. Otcova hudba mi na toto dala perfektnú príležitosť a naplno som mohol využiť kontrast v spájaní rockových elementov a efektov s jazzovým akustickým soundom. Táto tendencia sa v menšej miere objavuje už aj na albume Bullhorn. Vtedy som začal premýšľať ako znieť viac ako jazzová kapela, ktorá nehrá jazz, ale skôr niečo ako také melodické rockové piesne s jazzovým soundom. Takže hlavný rozdiel je vo zvuku, ktorý je viac elektrický a ešte aj v tom, že po prvýkrát mám v kapele gitaru.“

* Pri zrode myšlienky na tento album a vytváraní prvých aranžmánov ste už mali na mysli aj konkrétnych muzikantov ? 

VP: „Áno. Raz som počul jednu kapelu a hrali tam Teemu Viinikainen na gitare, Tuomo Prättälä na Fender Rhodes a Mika Kallio na bicie nástroje. Ich jazz-rockový sound bol neuveriteľný a už vtedy som si povedal: ak raz budem chcieť nahrávať alebo pracovať s otcovou tvorbou, tak dúfam, že budem mať takýto sound. V momente rozhodnutia pre tento projekt som vedel, že sa im musím ozvať a chcem to nahrávať s nimi. Väčšinu časť tvorby som pripravil ja, ale nechal som aj veľký priestor pre ich vklad, aby sme zneli viac ako kapela a nie ako jeden človek.“

* Aký je váš vzťah k otcovi po tom všetkom ?

VP: „Otec bol vždy jemný človek. Síce veľa pil, ale nikdy nikomu neublížil. Bohužiaľ si myslím, že nikdy nevyrástol. Necítil som z neho taký otcovský vzor, bral som ho skôr ako kolegu a kamaráta, s ktorým si občas niekam zájdem. Viem, že otec nás mal veľmi rád, ale nebol schopný niesť akúkoľvek zodpovednosť. Jeho odchod z tohto sveta ma strašne sklamal a bolel. S odstupom času som sa chcel s ním porozprávať ako s dospelým človekom. Myslel som, že bude žiť dlhšie. Teraz už na to nebude príležitosť a táto vec mi v tom vzťahu k nemu bude vždy chýbať. Na druhej strane bol som zvyknutý vyrastať bez otca. Po odohraní jeho tvorby som získal veľký rešpekt k jeho muzikalite. Otec ma vo Fínsku akýsi legendárny až božský status najlepšieho muzikanta a je o ňom veľa príbehov. Ja som to nikdy nemal rád, pretože to vo mne vytváralo pocit, že je akoby nad všetkými. Ľudia by mali byť aj v hudbe rovní. Týmto projektom som sa však dostal akoby do jednej roviny s ním a to asi aj zmenilo môj vzťah a začal som ho viac rešpektovať. To, že som bol schopný ako dozretý muzikant vložiť niečo svoje do jeho odkazu, vo mne vyvolalo veľmi pozitívne pocity.“

* Je niečo, čo túžite v hudbe dokázať počas kariéry ?

VP: „Samozrejme. Veľmi sa chcem naučiť hrať (smiech). Chcem hrať viac a viac hudby. Aktuálne sa cítim ako nikdy predtým a práve teraz pociťujem, že som sa dostal na úroveň, kedy začínam veriť, že niečo dokážem. Takže pracujem na tom, aby som dosiahol toho viac a spolu s tým si užívam hudbu, ktorú tvorím. Nie je jedna jediná vec, čo chcem skúsiť, ale určite chcem viac tvoriť, hrať a skúšať nové žánre. Teraz viem a cítim, že mám odvahu byť sám sebou.“

* Albumy nahrávate v Edition Records. Prečo práve tam a čo je tam iné ako v iných vydavateľstvách ? 

VP: „Nebol som v toľkých spoločnostiach, aby som to vedel, až tak globálne porovnať, ale pre mňa je Edition Records ako domov. Je tam medzi nami dôvera a taktiež ma veľmi podporujú už od začiatku. Dávajú mi sebavedomie, že môžem zo seba vydať to najlepšie. Dave Stapleton je veľmi dobrý kamarát a robia hudbu zo srdca a nie pre biznis.“

* Aké máte plány do blízkej budúcnosti ?

VP: „Budem nahrávať duo album s Mika Kalliom. Predtým sme už spolu pracovali na hudbe k veľmi krátkemu filmu o vzťahu človeka k prírode. A snažíme sa to s tým nejako prepojiť, aby to vyšlo spolu naraz. Samozrejme moje kvarteto neumrelo, stále spolu hráme. Máme nejaké nové skladby, ale ešte to nie je dosť na nový album. Nechcem to veľmi tlačiť a teraz sa skôr teším a zameriavam na Pekka projekt. Taktiež spolupracujem s nemeckou hudobníčkou Evou Klesse. V krátkosti momentálne má čaká veľa koncertov a turné.“