Americký trubkár Eddie Henderson patrí už dlhé dekády k prominentným jazzmanom. Počas svojej kariéry sa osobne stretol, či spolupracoval s jazzovou elitou ako Herbie Hancock, či Charles Earland. Eddie Henderson, hoci patrí k starej škole, je stále veľmi aktívnym hráčom a rád spolupracuje s mladými umelcami. V súčasnosti hráva najmä s mladou poľskou kapelou pod vedením bubeníka Tomek Grochota. V rozhovore nám porozprával množstvo zaujímavých zážitkov so známymi umelcami a aj to, ako sa mu hrá v súčasnosti a aký je jeho postoj voči modernej jazzovej scéne.

 

* Ako sa cítite v Poľsku ?

 

EDDIE HENDERSON: "Dobre. Nie som tu prvýkrát. Počas mojej kariéry som v Poľsku vystupoval už mnohokrát. Myslím, že kedysi dávno som tu bol so skupinou Billy Harpera a neskôr s Benny Golsonom."

 

* Teraz tu hráte s novým projektom Tomeka Grochota. Ako vznikla táto spolupráca ?

 

EH: "S Tomekom hrám už dlhší čas. Stretli sme sa v Chicagu na jednom mojom vystúpení. Po koncerte ma oslovil, či nechcem spolupracovať s jeho projektom, a tak vznikla naša spolupráca na dvoch albumoch."

 

* Plánujete s ním vydať aj ďalší album ?

 

EH: „Neviem, jedine ak ma osloví (smiech). Určite by som chcel. Sú to vynikajúci mladí muzikanti a rozumieme si nielen po hudobnej stránke, ale aj osobne. Bolo by mi potešením."

 

* Máte teraz rozbehnuté aj iné podobné projekty ?

 

EH: "Áno, z času na čas sa mi niekto ozve, že so mnou chce urobiť album. Teraz nedávno mi volal Kirk Lightsey, s ktorým budem nahrávať jeho nový album v Paríži."

 

* Snažíte sa hrať s novou generáciou ?

 

EH: „Absolútne. Najviac ako môžem."

 

* Ako vás ovplyvňujú tieto spolupráce ?

 

EH: „Vplývajú na mňa vo veľkej miere, pretože všetko s čím prídete do kontaktu na vás zanechá stopu. Ja nechcem robiť stále len to svoje na čo som zvyknutý. Práve preto rád hrám s mladými muzikantami. Všetko sú to rôzne vplyvy a inšpirácie a ja nechcem byť zaseknutý len v jednej krabici. Chcem neustále rásť a rastiem len tým, že mám možnosť hrať s viacerými rôznymi hudobníkmi."

 

* Aký je váš postoj k novým hudobným trendom v jazze ?

 

EH: „Mne sa to páči. Všetka tá elektronika a nové možnosti sú skvelé. Ja som bol fanúšikom tejto elektronickej vlny ešte keď to iba začínalo s Herbie Hancockom. V polovici 70-tych rokoch sme s tým dosť experimentovali, takže ja mám k tomu veľmi blízko. Mám takú vtipnú príhodu. V tom čase som miloval svoj Echoplex a všade som si ho brával so sebou. Hovoril som si Eddie, aký máš dobrý sound. Raz pri jednom vystúpení niekto zakopol o kábel a vytrhol ho a bolo po fantastickom zvuku. Vtedy som si uvedomil, že technológie majú svoje limity (smiech). Takže sa snažím adaptovať aj na nové trendy, ale elektronikou sa netreba nechať uniesť. Ja to vnímam len ako rozšírenie akustických možností. Je to samozrejme aj nový jazyk. Čím viac ich ovládate - tým lepšie komunikujete, ale nie každému musí vyhovovať. Mne však áno, ja nechcem byť len nejaký nudný starý dedo (smiech). Ďalšia vec je, že ak sa tomu vyhýbate, tak si vedome vytvárate limity a obmedzenia."

 

* Ako dlho ste hrali s Herbie Hancockom a čo vám dala táto spolupráca ?

 

EH: „Práve od Herbieho som sa naučil mať veľký cit pre rôznorodé hudobné vplyvy. Prvýkrát som s nim hral v Mwandishi bande asi 3 roky. Potom sa mi znovu ozval po rokoch a pozval ma do svojho projektu Gershwin's World. Dokopy to mohlo byť niečo cez 5 rokov spoločného hrania. Úprimne myslím si, že táto spolupráca diametrálne zmenila môj hudobný život. Jedine vďaka nemu som sa vôbec dostal na mapu známych jazzových muzikantov (smiech)."

 

* Spomínate si na nejaké vtipné príhody s Herbiem ?

 

EH: „Áno. Popravde je ich mnoho (smiech). Moja vôbec prvá možnosť hrať s Herbiem bola vlastne úplná náhoda. Herbieho som už nejaký čas poznal, ale vždy sme sa rozprávali len o autách, takže ani nevedel, že som hudobník. V 70-tych rokoch prišiel do San Francisca a potreboval trúbkara na týždeň. Jeden známy mu ma odporučil. On na to povedal: „...ale choď dakam, veď on nie je trúbkar.“ (smiech). Nakoniec mi dal šancu a z týždňového hrania sa stala dlhotrvajúca spolupráca (smiech). Tento týždeň navždy zmenil moju kariéru. Odvtedy si ma všimlo veľa ľudí a už som sa pohyboval v známych kruhoch. Samozrejme nešlo o zázrak. Roky som trénoval a hrával skôr ako ma niekto poznal. Počúval som nahrávky velikánov a učil sa od mojich vzorov, ktorým bol aj Herbie Hancock. Ani by som si nepomyslel, že s ním niekedy budem hrať a stalo sa."

 

* Ktoré zo všetkých spoluprác počas vašej kariéry vás najviac obohatili ?

 

EH: „Určite spolupráca s Herbiem a Mwandishi bola pre mňa najviac kľúčová. Neskôr som pôsobil aj v Jazz Messengers Art Blakeya. To bola skvelá jazzová škola takisto. Nedá sa to však zjednodušiť na pár mien. Istý čas som hrával aj s McCoy Tynerom, či John Coltraneom. Každá jedna spolupráca ma posunula na úplne nový level."

 

* Vy ste nejaký čas pôsobili aj ako profesionálny lekár ?

 

EH: „Áno. Možno aj preto Herbie boli taký zdráhavý, pretože v tom čase som sa tomu ešte venoval (smiech). Stále mám svoju licenciu ešte sa k tomu budem môcť vrátiť, keď budem chcieť."

 

* Ako doktor ste pôsobili dlhé roky. Boli to vaše zadné dvierka popri hudobnej kariére ?

 

EH: „Vôbec nie. Pravda je taká, že aj keď som vykonával medicínsku prax 11 rokov v San Franciscu stále som popritom hral. Vystupoval som každú noc, pretože moja služba trvala každý deň len 5 hodín, takže som mal priestor večer hrávať. Dokonca, keď som šiel na turné, tak ma stále platili, aj keď som nebol v práci. Bolo to perfektné (smiech). V San Franciscu sme mali populárny klub Keystone Corner, kde vystupovali všetci moji hrdinovia. Cez deň som bol na 5 hodín lekárom a večer som si chodil zahrať s ľuďmi ako Art Blakey, Elvin Jones, či Max Roach. Takže aj keď som sa venoval medicíne, hudba bola veľkou súčasťou môjho života. Lekárske povolanie som nechal, keď som sa presťahoval v 80-tych rokoch do New Yorku. Chcel som robiť obidve veci, ale v tom momente som si uvedomil, že hudba zvíťazila a budem sa ňou živiť."

 

* Už keď ste študovali medicínu, tak ste boli hráčom na slušnej úrovni. Vtedy vám také myšlienky nenapadali ?

 

EH: „Na trúbku som začal hrať, keď som mal 9. Mamina sa poznala s Louis Armstrongom a s ním som mal prvé dve hodiny. Potom som nejaký čas navštevoval konzervatórium. Môj nevlastný otec bol doktorom Miles Davisa a raz u nás ostal celý týždeň. Mal som vtedy 17 a Miles ma zobral na svoj koncert, kde hral s Coltraneom a Adderleyom. Keď som ich počul, tak som si doslova povedal Čo ?? Toto sa dá robiť na trúbke? Vtedy sa začala budovať moja skutočná vášeň pre hudbu a chcel som hrať len jazz. Môj nevlastný otec ma podporoval v štúdiu medicíny. Síce som veľmi chcel hrať na trúbku, ale osud to zariadil tak, že som dokončil lekársku školu. Potom som nad tým až tak neuvažoval, proste som robil obidve veci naraz."

 

* Mali ste šťastie v živote na to, že ste mali možnosť sa stretnúť so všetkými veľkými hviezdami jazzu.

 

EH: „Moja mama sa poznala z mnohými z nich, ale vtedy som ešte ani netušil, čo sú zač. V našom byte sa objavili hudobníci ako Miles, Dizzy, Duke Ellington a ja som si myslel, že sú to len obyčajní ľudia."

 

* Dostavil sa u vás s odstupom času moment uvedomenia si, s kým ste sa to vlastne stretli ?

 

EH „Áno. Po čase, keď som sa nad tým zamyslel, tak som si povedal – uf (smiech). Nemal som vtedy ani len trošku tušenia o veľkosti a talente týchto ľudí. Po tom, čo som si to uvedomil, tak pocit, že som mal možnosť prvé kroky sa učiť od Louis Armstronga ma nadchli."

 

* Na scéne ste aktívny už dlhé dekády a zažili ste mnoho zmien. Čo vnímate, že sa zmenilo najviac oproti súčasnosti v jazze ?

 

EH: „Zažil som mnoho zmien. Bebop, jazz-rock, fusion a tak ďalej. Hudba sa proste mení. Ľudia, čo chcú stále hrať bebop, tak chodte preč. Musíte to nechať ísť, lebo doba sa posunula. Bebop je fajn, ale mali sme bebop éru a teraz je rok 2017. V minulosti bol bebop hitom. Existovali bebopoví hráči, bebopoví poslucháči, ale dnes už je iná doba. Je dobré vedieť odkiaľ vychádza tradícia a poznať hudbu minulosti, ale nemôže v minulosti žiť. Minulosť je mŕtva a všetci, čo v nej žijú sú mŕtvi."

 

* Zmenil sa aj hudobný biznis ?

 

EH: „Áno, veľmi. V 40-rokoch to bolo o hudbe. Dnes je to o ekonomike. Diktujú vám smer a musíte mať neviem koľko Grammy, len aby ste mohli mať koncerty. Je to smutné. Mnohí vynikajúci a inšpiratívni muzikanti vychádzajú zo škôl, ale nemajú sa kde uplatniť a prejaviť. Nemôžu predsa mať koncert, pretože nemajú hneď 10 Grammy vo svojom resumé (smiech). Dnes, ak chcete hrať, tak sa pripravte na otázky typu koľko máte ocenení a koľko albumov ste vydali. Ako môžete toto všetko mať, keď vám ešte ani niekto nedal príležitosť ? Jednoducho sa nemajú ako predať. V minulosti ste nepotrebovali mať meno. Stačilo vedieť hrať."

 

* Dostali ste sa niekedy do situácie, že by vám producent diktoval, čo máte robiť ?

 

EH: „Mne osobne sa to nikdy nestalo, ale poznám a videl som ľudí, ktorí majú s tým skúsenosti. Ak mne niekto navrhne niečo, čo sa mi nezdá, poviem – to nie som ja. Ak to tam chceš mať, tak tu máš trúbku zahraj to tam ty (smiech). Hudba vyjadruje to akou si osobou a aj tvoje duchovné vnútro. Tam nie je priestor na príkazy od niekoho iného, ktorému ešte ide len o zisk. Ak tam chcú mať konkrétnu vec a nie môj vklad, tak nech si nájdu iného hudobníka, ktorý tak hrá. Ja som sa dostal do štádia, že pre mňa je už dôležité len to, aby som hral, tak ako to ja cítim. Mal som však počas celej kariéry šťastie na dobrých ľudí okolo seba a vždy som mal dostatočný priestor na sebarealizáciu. Ak to nie je úprimné a od srdca, tak by som to radšej nerobil."

 

* Ako sa cítite v projekte The Cookers ?

 

EH: „Tento projekt funguje už viac ako 10 rokov. Túto skupinu zbožňujem, pretože si veľmi rozumieme a všetci muzikanti v ňom sme z jednej generácie. Zaujímavé však je, že každý máme iné hudobné skúsenosti a vieme to pekne ukázať v hre a udržať ju pútavou."

 

* Aké sú vaše plány v blízkej budúcnosti ?

 

EH: „Naposledy som vydal album v Smoke Records a teraz aktuálne plánujem opäť nahrávať v rôznych formáciách, na čo sa veľmi teším, pretože album je vždy kolektívnym dielom - nie prezentácia jednotlivca. Samotné nové plánované projekty vytváram tak, aby som dal dosť priestoru mojím hosťom. Tak vznikajú tie najkrajšie kolektívne diela.

 

* Ďakujeme za rozhovor.