„Zbožňujem rytmus,“ tvrdí 32 ročná skromná blondýna, estónska speváčka Hedvig Hanson. Svoj talent, zdedený po umeleckých rodičoch, dokázala rozvinúť – čiastočne aj vďaka intenzívnemu samo-štúdiu – do špičkovej podoby, ktorú si všimli aj v Londýne. Tam sa jej podarilo získať lukratívny kontrakt s popredným hudobným vydavateľstvom. Hansonová sa prednedávnom predstavila viedenskému publiku v rámci trojkoncertu estónskych hudobníkov Tallinská jazzová noc - v kultúrnom dome rakúskeho rozhlasu ORF. Vystúpila tu spolu so svojim hudobným i životným partnerom, gitaristom Andrem Makerom, s ktorým vydala aj svoj prvý medzinárodný album „What colour is love?“. Okrem jazzových štandardov predniesla aj niekoľko vlastných skladieb – všetky v jemne pulzujúcom, nenásilne swingujúcom, či sambujúcom rytme a v romantickom duchu... Hedvig spieva - napriek tomu, že hovorí plynule po anglicky, najradšej v estónčine. Jej lyrika je však – ako inak v prípade hrdej pobaltskej dámy – plná irónie:

„...Someday, I´ll be over you, I´ll find someone new

I know someday I am glad to say goodbye...“


* Ako ste sa vlastne dostali k jazzu?

HH: Pôvodne som spievala soul...najmä preto, že moja mama, ktorá je tiež speváčka, veľmi rada počúvala hudbu sedemdesiatych rokov, najmä afro-americkú, ako Randy Crawford, Earth Wind and Fire, Chaka Khan,  to je hudba, ktorú som vlastne počúvala ako dieťa...

* Takže nie ste typická estónska speváčka?

HH: Asi nie...

* Ale predpokladám, že jazz sa – aj vďaka vám - teší v Estónsku určitej popularite

HH: ... Myslím, že áno, najmä mladí ľudia to radi počúvajú... starší na to nie sú zvyknutí, žili v časoch, kedy americká hudba nemala u nás na ružiach ustlané, ale mladí to majú radi, najmä keď je to groove...

* Spev má však v Estónsku dlhú tradíciu, najmä zborový ľudový spev..

HH: Áno, zborový spev je u nás veľmi populárny. Je to asi najpríznačnejší spôsob spievania v našej krajine.

* Váš koncert mal však k zborovému spevu ďaleko, bol veľmi intímny, romantický...

HH: Áno, ale snažím sa robiť aj iné žánre – mám v sebe takpovediac dve polovice: sedem rokov som hrala klasický klavír, mám rada Chopina, ale aj Jamesa Browna, to sú veľmi odlišné žánre, niekedy sa snažím tie dve polovice v sebe zmiešať, dať do toho rytmus a potom, viete, ja mám aj lyrický hlas, takže sa ho snažím využiť s krásnymi melodickými piesňami, ale zbožňujem rytmus...

* Piesne, ktoré ste spievali, asi najlepšie vyznejú v sprievode jedného nástroja...

HH: Ale ja veľmi rada spievam aj s bigbandom - a to je čosi úplne iné – vystupovala som s jazzovým orchestrom aj pre estónsku televíziu... lenže ak cestujeme, tak zväčša iba dvaja, hrávam pritom aj s kvartetom, ale momentálne vystupujeme najčastejšie ako duo. Vystúpenia s väčším počtom hudobníkov sú totiž drahšie a tak sa musíme uskromniť...

* Kedy ste začali spievať jazz?

HH: Och...spievať som začala už v detstve – ale jazz prišiel na rad neskôr – ten som začala spievať ako 22 ročná, takže pred desiatimi rokmi.

* Myslel som, že ste mladšia..

HH: Ach!!!! Ale 32 tiež nie je veľa! Na jazzovú speváčku je to dokonca veľmi málo!

* To je fakt. A ako je to so školami? Dá sa v Estónsku naučiť spievať či hrať jazz aj v škole?

HH: Ja som sa naučila všetko sama. Teda čo sa jazzu týka. Teraz už exituje aj výučba jazzu, je to tak asi 5 rokov, čo sa s tým začalo, tí, ktorí tu dnes hrali (v Radiokulturhause vo Viedni), učia aj na škole, ale ja som sa v škole jazz neučila, učila som sa ho iba srdcom a ušami.

* Napriek tomu ste získali lukratívnu zmluvu s úspešným medzinárodným vydavateľstvom - ako sa vám to podarilo?

HH: Mala som šťastie, iba šťastie. Teraz som už nahrala tretí – a to medzinárodný - album, ale momentálne som mala pauzu, keďže sa mi narodilo dieťatko... Viete, to bolo tak, šéf londýnskej pobočky Universal jedného dňa počul moje CD v estónčine a chcel ho vydať - a ja mu na to: Počkajte, urobím nový album pre medzinárodný trh“ - a toto je on – „Akú farbu má láska?“

* Aké máte plány? Budete spievať ďalej len v Estónsku s britským kontraktom alebo...

HH: Náhodou, keď som získala ten kontrakt, tak som bola práve na turné po Nemecku , ale neponáhľam sa, mám čas. No hurry! Mám teraz dieťa a chcem sa mu venovať, kariéra pre mňa nie je taká dôležitá... Viete, ja k svojmu životu potrebujem najmä jazz a lásku.

* Možno aj preto je vaša hudba taká romantická.

HH: To je možné, ide to viac zo srdca.

* Ak sa však s jazzom chcete uživiť, musíte mať na to aj priestor. Aké miesto má dnes jazz v estónskych médiách?

HH: Máme niekoľko rozhlasových programov, ale myslím si, že je to normálne, jazz nikdy nebude taký populárny, ako rocková, či populárna hudba...situácia v Estónsku je však podľa mňa veľmi dobrá ...


(Napriek tomu nám Hedvig prezradila, že počasie v Estónsku až také dobré a najmä priaznivé pre jazz nie je. A keď sa dopočula, že sme z Bratislavy, ležiacej iba 50 km od Viedne, zdôverila sa nám, že o takom nejakom mieste na život už so svojim partnerom uvažovala. Slnka je totiž v strednej Európe trochu viac, ako pri Baltickom mori... A tak sme jej radšej ani neprezradili, koľko jazzových klubov v našej metropole máme...)