Oslávenkyňa Dee Dee Bridgewater (1950) si k svojmu sviatku nadeľuje nahrávku Dee Dee's Feathers, ktorou bude v letných mesiacoch debutovať na legendárnej značke OKeh Records. Poctu New Orleansu v podobe osvedčených kúskov Big Chief, Saint James Infirmary a What a Wonderful World i pôvodných noviniek Congo Square a C'est ici que je t'aime, vzdá po boku New Orleans Jazz Orchestra pod vedením Irvina Mayfielda.

V čase rozhovoru však živelná speváčka prezentovala album Eleanora Fagan (1915–1959): To Billie with Love From Dee Dee Bridgewater (DDB Records 2010), ocenený Grammy Award a spomínala množstvo ďalších a ďalších projektov...

 

* Albumom Eleanora Fagan (1915–1959): To Billie with Love From Dee Dee Bridgewater ste vzdali poctu Billie Holiday. Vnímate paralely medzi jej a vašou životnou cestou?

 

DEE DEE BRIDGEWATER: "Ak mám byť úprimná, radšej by som sa jej osudu priblížila len v rámci predstavenia Lady Day, v ktorom som ju mnohokrát zosobňovala. (Chvíľa ticha.) Žiaľ, v našich osudoch nájdeme viacero paralel, od domáceho násilia v detstve po sexuálne obťažovanie. (Ticho.) Obe nás poznamenala formácia v kláštorných školách u rehoľných sestričiek. Sú tu však aj radostnejšie veci – podobne ako Billie milujem psov, dokonca si ich zvyknem brávať na cesty. Aj teraz ich mám na hotelovej izbe" (Smiech).

 

* Cestovanie so psami musí byť zložité ...

 

DDB: "Máte pravdu, ale neviem bez nich existovať. Kvôli tomu uprednostňujem menšie rasy, hoci kedysi som mávala boxera, podobne ako Billie. (Na stôl prinášajú kávu a Dee Dee spieva za odchádzajúcim čašníkom: „Thank you, I need a cofee.“) Aby som sa vrátila k Billie – obdivujem na nej, že bola skutočne nezávislá a vždy odhodlane stála za tým, čomu verila. Od svojej hudby a ideálov sa nikdy neodklonila ani na minútu. Samozrejme, nebolo by rozumné nasledovať ju vo všetkom, ale tomto by som jej chcela byť stopercentne verná."

 

* Oceňujem, že pri tomto repertoári ste zvolili vlastnú cestu a neuspokojili sa s imitovaním vášho vzoru ...

 

DDB: "Pravdupovediac nahrávka Eleanora Fagan nebola zamýšľaná ako album na vydanie. Pôvodne vznikala len k predstaveniu Lady Day, ktoré som v roku 2009 pripravovala pre newyorské divadlo Little Shubert. Podarilo sa však získať peniaze a tak som sa rozhodla miesto demonahrávky pre štúdiovú nahrávku s modernejšími aranžmánmi môjho dvorného klaviristu Edsela Gomeza, ktoré sa potom objavili na CD."

 

* Nahrávka vám nakoniec priniesla Grammy za najlepší jazzový vokálny album. Prekvapilo vás to?

 

DDB: "Samozrejme, ale Billie vďačím za omnoho dôležitejšie veci. Mimochodom bolo to podobné, ako pred rokmi s Ellou. (Prvú Grammy získala Dee Dee v roku 1998 za album Dear Ella.) Som poctená, že môžem kráčať v ich stopách. Nechcela som si však na Billie prihrievať vlastnú polievočku. Mojou snahou bolo upriamiť pozornosť a pripomenúť, že tu bola fenomenálna speváčka, na ktorú by sme nemali zabúdať. Viacerí mladí ľudia sa vyznali, že ich môj album nasmeroval k prameňu: kúpili si nahrávky Billie Holiday a dostali sa tak k jej hudbe. Aj preto som v názve albumu použila jej rodné meno Eleanora Fagan spolu s rokmi, aby poslucháč dostal prvotnú informáciu"

 

* Kam sa posuniete po albumoch venovaných najvýraznejším vokalistkám jazzovej histórie?

 

DDB: "Zrejme sa opäť ponorím do blues, pretože sa chystám nadviazať na svoj predchádzajúci projekt Red Earth z roku 2007, v ktorom som sa zaoberala svojimi africkými koreňmi. Nesmierne silno na mňa zapôsobilo, keď som v Mali pri počúvaní miestnych ngoni hráčov alebo spevákov neustále nachádzala stopy delta blues. Moji rodičia pochádzali z oblasti Okolona v Mississippi, kde pred stáročiami zvážali otrokov zo západnej Afriky. Práve preto na mňa tak výrazne pôsobí malijská hudba, pretože cítim a verím, že tam sú moje korene"

 

* Ako budete tieto geograficky vzdialené svety prepájať?

 

DDB: "Milujem delta blues, preto budem sledovať cestu mojich rodičov z Okolony v Mississippi do Memphisu v Tennessee, kde som sa narodila. Nahrávať však budem v Mississippi na Dockery plantation, legendárnej bavlníkovej plantáži, na ktorej kedysi pracovali Charlie Patton či Robert Johnson. Do tamojšieho štúdia chcem pozvať bluesmanov spolu s ngoni hráčmi, ktorí sa objavili už na Red Earth. Určite tam nebude chýbať Bassekou Kouyate a jeho Ngoni ba. A samozrejme filmový štáb, ktorý to celé zdokumentuje."

 

* Akým spôsobom vyhľadávate hudobníkov v Mali?

 

DDB: "Našťastie mám úžasného človeka, ktorý celú túto produkciu zastrešuje. V Mali pôsobí už dlhší čas a dobre sa pozná s Oumou Sangaré. Tá okrem spievania a množstva iných vecí vlastní hotel Wassoulou v Bamaku, v rámci ktorého organizuje hudobné večierky. Vystupuje na nich so svojimi hudobníkmi, ale tiež na ne prichádzajú neznámi muzikanti z osád, ktorých hudba sa tým pádom dostane von. Od týchto priateľov mám najlepšie tipy, keďže skutočne vedia, čo sa na ich scéne odohráva. Tieto hudobné večierky som počas môjho pobytu v Mali zažila mnohokrát a musím povedať, že to boli nezabudnuteľné večery. Nesmierne mi Mali chýba, hoci kúsok z neho som zažila počas turné s miestnymi hudobníkmi, ktorých som pozvala do Ameriky. Vtedy som s prekvapením sledovala, ako blízki sme si navzájom, hoci z ich strany som nevidela žiaden záujem o prienik do nášho sveta. Jednoducho nechápali spôsob, akým žijeme my. Keďže Mali bolo francúzskou kolóniou všimla som si, že mali omnoho väčší rešpekt pred mojim agentom, bielym Francúzom. Niekedy však bolo s nimi skutočne na nevydržanie, keďže si nárokovali aj na veci, ktoré im nepatrili a nechápali, že samotný servis okolo koncertov, napríklad transport či ubytovanie, zhltne veľkú časť nákladov"

 

* Muselo to byť nesmierne vyčerpávajúce turné.

 

DDB: "Aj bolo. Po skončení som potrebovala pauzu a opakovala si, že sa na to už nikdy viac nedám. Teraz som však pripravená ísť do čohosi podobného opäť. Cítim, že potrebujem mať opätovný vzťah s touto krajinou, pretože ku mne prehovára osobitým jazykom a ja chcem načúvať."

 

* Vzťahuje sa to na celú oblasť ako susedné Burkina Faso, Guinea či Senegal?

 

DDB: "Nie, výlučne na Mali. Snažila som sa počúvať hudbu viacerých západoafrických krajín, ale v zmysle, ako som spomínala, na mňa pôsobila len hudba z Mali. Jeden z mojich priateľov, kontrabasista Ira Coleman, je obrovským zberateľom tejto hudby a prehrával mi z nej mnoho. Často som mu vravela, že je to pekné, ale že tú hudbu jednoducho necítim. Spozornela som akonáhle pustil ukážku z Mali, hoci som nemohla vedieť miesto pôvodu. Tá hudba však prehovorila k mojej duši. Som nomádom, neustále sa potrebujem presúvať z miesta na miesto. Odhliadnuc od toho, že často koncertujem, sťahujem aj svoju rodinu. Moje dcéry mi to už viackrát vytýkali a majú pravdu, keďže zažili asi dve desiatky sťahovaní. Najvýraznejšími boli presuny medzi Spojenými štátmi a Francúzskom, kde som žila pomerne dlho. Vrátila som sa však kvôli svojej deväťdesiatročnej mame. Teraz som sa presťahovala do Harlemu, vlastne po prvýkrát ako dospelá medzi černošskú komunitu. Celý život som uprednostňovala belošské štvrte s lepšími domami, službami či školami, ale teraz sa cítim doma v Harleme. Žije tam mimochodom množstvo západoafrických emigrantov a na trhu sa s nimi môžem často rozprávať po francúzsky."

 

* V období vášho exodu ste vydali aj francúzsky album J'ai Deux Amours, teraz prepájate blues s Afrikou.

 

DDB: "Premýšľam o trilógii spojenej s Afrikou. Pravdupovediac, ani neviem prečo, ale určite to musí byť trilógia, ktorou chcem vypovedať o sebe, svojich koreňoch a svojej podstate. Novinkou pre mňa bude spolupráca s pesničkármi z okolia Nashville, ktorí sa na tom budú podieľať. Naozaj netuším, čo z toho môže vzniknúť, keďže tých podnetov je nesmierne mnoho."

 

* Váš žánrový a štýlový rozptyl je skutočne pozoruhodný.

 

DDB: "Aby toho nebolo málo, nosím v hlave projekt v štýle country & western. K tejto hudbe mám veľmi blízky vzťah. V Spojených štátoch má obrovskú odozvu a nazdávam sa, že to prichádza aj do Európy. Nedávno som bola u priateľov v Oslo a počas potuliek po meste sme narazili na klub, kde hrala fantastická americká bluegrassová kapela. Ostali sme tam a tancovali až do záverečnej. Keď počujem bluegrassových huslistov, nedokážem sa ovládať! (Smiech.) Preto ma zaujala myšlienka podieľať sa na podobnom projekte, veď je to v podstate blues. Zrejme to nebude čisté country & western, ale fúzia. Podobne ako to svojho času spravil Ray Charles na legendárnom albume Modern Sounds in Country and Western Music. Zdá sa vám to málo? Tak sa ešte musím vyznať zo svojej lásky k Motown hudbe! Priznávam, že som nevyrastala na jazze, ale na platniach z Motownu. Dokonca mojou prvou kapelou bolo vokálne r´n´b trio, v ktorom sme kopírovali tie černošské viachlasy. Ako tak premýšľam, týmto by som mohla zakončiť plánovanú trilógiu."