Kevin Eubanks (1957) je nesmierne univerzálnym gitaristom nielen v rámci jazzovej scény, hoci domáci Američania ho vnímali len ako dlhoročného hudobného šéfa populárnej The Tonight Show moderátora Jay Lena, v ktorej vydržal takmer dve desaťročia. Eubanks sa už od 80. rokov objavoval po boku Arta Blakeyho a jeho The Jazz Messengers, Billyho Harta, Kirka Lightseyho, Steva Colemana či Dava Hollanda, kde pretrváva v súčasnosti ako člen kvarteta PRISM. Neuveriteľne dravá nadžánrová kapela (Dave Holland, Kevin Eubanks, Craig Taborn a Eric Harland) sa predstavila v rámci XIX. ročníka festivalu Jazz Goes to Town v Hradci Králové.

 

* Rodina Eubanksovcov je „hudobným klanom“: vaša mama Vera je klaviristkou a organistkou, v jazzovom svete sú známymi strýko klavirista Ray Bryant, starší brat Robin je trombonistom v kvintete Dava Hollanda, mladší brat Duane hrával ako trubkár napríklad s Elvinom Jonesom. Neviem si predstaviť, ako vyzerajú vaše rodinné stretnutia...

 

KEVIN EUBANKS: (Smiech.) "Samozrejme občas spolu jamujeme, aj keď málokedy sa podarí stretnutie vo väčšom zložení. Každý z nás má množstvo povinností a angažmánov, čiže je to trochu komplikované. Život nás všetkých sa príliš zrýchlil a nabral na obrátkach. Spomínam si však na roky dospievania, keď sme sa ako deti zhŕkli okolo strýka Raya a s otvorenou pusou počúvali jeho hru. Boli to nádherné chvíle."

 

* Vy ste začínali s husľami a trúbkou; pomohlo vám to k získaniu odlišného prístupu ku gitare?

 

KE: "Priznám sa, že ani veľmi nie. Husle som si zamiloval kvôli novátorom ako Jean-Luc Ponty, hoci som tiež obdivoval to, čo s nimi dokázal Joshua Bell. V období dospievania ma viac ako gitara priťahoval klavír – jednak kvôli strýkovi Rayovi a tiež preto, že čo s týmto nástrojom dokázal napríklad Oscar Peterson, bolo ohromujúce. Po mainstreame došli očarenia Keithom Emersonom či Janom Hammerom, ktorí dostali klavír do iného svetla. Začal som si uvedomovať, že je potrebné vstrebávať informácie z viacerých zdrojov a že táto širokospektrálnosť napomáha rastu ako osobnostnému, tak umeleckému. Osobne si myslím, že môj prístup ku gitare poznamenala predovšetkým klavírna hra, keďže odmalička som počúval mamu hrajúcu gospel a klasickú hudbu či strýka Raya s jeho blues a jazzom. Klavír je pre mňa dôležitý už ako samotný nástroj – bez neho by som sa vo svojom dome cítil len ako na návšteve." (Smiech.)

 

* Po priekopníkoch typu Wesa Montgomeryho či aktuálne napríklad Lionela Louekeho nie je jednoduché prísť s vlastným prístupom k tomuto nástroju...

 

KE: "Máte pravdu, ale tomuto som nikdy neprikladal žiaden význam. Nikdy som nechcel niekam smerovať ani sledovať históriu či nové trendy. Stále som hral tak, ako som v danej chvíli najlepšie vedel. Chcel som jednoducho „byť“, nič viac."

 

* Istý čas ste sa ohriali aj na Berklee College of Music v Bostone – nebolo lepšou univerzitou hrávanie po boku Arta Blakeyho v 80. rokoch v New Yorku?

 

KE: "Samozrejme, s ľuďmi ako Art Blakey, Sam Rivers, Slide Hampton či Roy Haynes to ani nemôže byť iné, ako úžasné! Spomínam si na môj obľúbený newyorský podnik Bradley's, čo bol skutočne komorný priestor len s klavírom a kontrabasom. Keď som tam spočiatku chodieval, mohol som si dovoliť minúť 3 doláre za večer, čo bolo jedno pivo, ktoré som potom sŕkal za nenávistného pohľadu barmana celý večer. Ja som však bol šťastný, že som mohol počúvať klaviristov ako Tommy Flanagan, John Hicks či Hank Jones. Keď som začal viac hrávať, skúšal som sa tam dostať ako muzikant, no majiteľ nechcel pripustiť inú kombináciu než klavír s kontrabasom. Až jeho manželka neskôr otvorila tamojšiu scénu aj ďalším nástrojom a ja som sa stal v Bradley's domovským hráčom. Dlhé roky som potom hrával s Kirkom Lightseym či Mulgrewom Millerom a spolu s Bobom Hurstom a Jamesom Williamsom som tam nahral aj svoj album Live at Bradley's."

 

* Čo vám dalo hranie s touto staršou generáciou?

 

KE: "Bola to pre mňa obrovská škola, pretože od týchto ľudí som sa učil nielen muzike, ale aj spôsobu života či myslenia. Začal som väčšmi chápať, čo to znamená byť hudobníkom a že zasvätenie sa hudbe je celoživotným povolaním. Mnohí to naozaj nechápu a nazdávajú sa, že byť hudobníkom je prakticky rovnaké zamestnanie ako maľovanie izieb či moderovanie v televízii."

 

* Zabúdajú napríklad na aspekt neustáleho života na cestách...

 

KE: "Toto je presne moment, ktorí si nikto neuvedomuje. Na dohodnuté turné musíte ísť aj vtedy, keď máte chorého člena rodiny ktorý vás možno v danom čase nesmierne potrebuje. Žiaľ nemôžete ostať pri ňom, pretože za vaším rozhodnutím stojí množstvo ďalších faktorov a ľudí. A ešte musíte podať plný výkon na pódiu, pretože ľudí, ktorí si na vaše vystúpenie kúpili lístky, nemusí vaše rozpoloženie zaujímať. Viete, aj ako muzikant stále ostávate človekom a nie hracím strojom. Je v tom istá rozpoltenosť: napríklad práve teraz by som potreboval byť doma pri svojom chorom otcovi, ale namiesto toho hrám v Európe. Toto je naozaj zložité a niekedy sa mi chce plakať. Práve hudba mi môže pomôcť sa s tým vysporiadať."

 

* Podobne silné vyznanie som doteraz od žiadneho hudobníka nepočul.

 

KE: "Máte pravdu, ľudia o tomto hovoria málokedy. Je to naozaj zvláštny, aj keď nádherný život a byť hudobníkom je niekedy „hroznou výsadou“."

 

* Dlhé roky ste nahrávali pre slávne vydavateľstvá Blue Note či GRP. Prečo ste rozbehli vlastný label InSoul Music?

 

KE: "Vlastné vydavateľstvo má viacero aspektov – napríklad pokiaľ ste na scéne novým článkom, môžete dať o sebe vedieť bez toho, aby ste za niekým neustále doliezali. Neskôr môžete prezentovať svoje projekty podľa vlastného uváženia a nie podľa toho, čo sa práve hodí vydavateľovi do portfólia. Na druhej strane sa netreba dať zlákať, že vlastný label je jednoduchšou cestou k sláve. Vyžaduje si to nesmierne množstvo práce, ktorú nezvláda každý. Všetkým však vyhovuje čosi iné: v istých životných fázach bolo dobré, keď som mal za chrbtom silné meno, nehovoriac o tom, že v daných chvíľach vám omnoho menej vrások spôsobuje napríklad platenie účtov. V rámci veľkého vydavateľstva máte na riešenie problémov tím ľudí, čo sa však niekedy môže stať aj príťažou."

 

* Akú hudbu vydáva InSoul Music?

 

KE: "Pravdupovediac vydavateľstvo je momentálne v útlme, pretože mám dosť iných povinností. V časoch jeho fungovania ma naplno zamestnávala televízna The Tonight Show a vlastný label som potreboval kvôli udržaniu kontaktov s hudobnou komunitou a vedľajším projektom. Neviete si predstaviť, čo znamená viesť hudobnú produkciu televíznej show prebiehajúcej 5 dní počas 47 týždňov roka. Týchto takmer 250 večerov ročne som vydržal ťahať 18 rokov!"

 

* Práve na to som sa chcel opýtať, pretože málokto v Európe vie, že ste boli spätý s nesmierne populárnou The Tonight Show moderátora Jay Lena. Bolo pre vás šéfovanie hudobnej produkcii výzvou?

 

KE: "Samozrejme, táto talkshow patrí v Spojených štátoch k najsledovanejším, hoci hudba v nej samozrejme nezohráva kľúčovú úlohu. Napriek tomu som mal možnosť počas šéfovania sprevádzať s mojou kapelou množstvo rôznorodých osobností od Dolly Parton po Buddyho Guya či B. B. Kinga. Práve s týmito bluesmanmi som sa veľmi spriatelil a na pódiu sme si nesmierne rozumeli. V tomto smere to bola naozaj zábava, pretože ma práca skutočne bavila. Najzložitejšou bola snáď mašinéria showbiznisu, ktorá sa okolo komerčne ladenej relácie odohrávala. Táto stránka ma dosť ubíjala a preto som odtiaľ po 18 sezónach odišiel."

 

* The Tonight Show ponúka priestor najmä umelcom z popovej scény – podarilo sa vám počas vášho šéfovania aspoň príležitostne „prepašovať“ nejakého jazzmana?

 

KE: "Ani nie, tá show nie je primárne o hudbe, tvorí len podmaz, jingle a podobne. Keď sa príležitostne pozývali hudobní hostia, bolo to vždy len ako podpora samotnej show. V tom období som však začal viac sledovať nashvillskú country scénu, bluesových muzikantov, neskôr aj flamenco. Zahĺbenie sa do hudby bolo v istom zmysle nevyhnutnosťou, pretože hollywoodská mašinéria by ma úplne pohltila. Ten svet si skutočne neviete predstaviť: je to na jednej strane obrovská paráda, no zároveň hlboká stoka – a to všetko naraz. Naozaj sa neodvažujem odsudzovať Hollywood. Jazzový svet je úžasný, ale bojím sa, že sa vo svojej sebastrednej dokonalosti uzavrel do seba a že jazzmani prestali vnímať to, že aj mimo ich „reality“ existuje nádherne farebné a bohaté okolie. Netreba sa ho báť, ale snažiť sa s ním popasovať. V tomto mi Hollywood otvoril oči, vyšplhal som sa na vysoký múr a s údivom nazeral, aký zaujímavý svet je za ním."

 

* Tento múr nie je ľahké preklenúť; na druhej strane – v nevedomosti sa žije jednoduchšie...

 

KE: "To je pravda, no pozrite sa na osobnosti ako Quincy Jones, Herbie Hancock či Benny Golson, ktorí sa dostali na druhú stranu a odtiaľ priniesli do jazzu úžasné nové veci. Najväčšou výzvou pre súčasný jazz ostáva priblížiť sa k reálnemu svetu, dotknúť sa ho. Myslím si, že práve PRISM sa o čosi podobné snaží, pretože vo svojom prejave syntetizuje množstvo štýlov, ktoré sa objavili v hudbe v posledných desaťročiach. Unikátne je už to, že táto kapela dokáže zapadnúť ako do malého rockového klubu, tak na veľké festivalové pódium."

 

* S lídrom Davom Hollandom sa však na pôde PRISM nestretávate prvýkrát...

 

KE: "S Davom sme naladení na rovnakej vlnovej dĺžke. Hral som v jeho kvartete už koncom 80. rokov a nahrali sme album Extensions. Dave sa potom objavoval na mojich projektoch Spirit Talk a Spirit Talk 2 Relevations či Turning Point, ktoré som nahrával pre Blue Note, neskôr sme spolu s Minom Cinelu prevádzkovali World Trio. Vždy sa nám spolu hralo veľmi dobre, snáď najlepšie po boku Sama Riversa. Nazdávam sa, že máme vzájomne vyvinutý cit pre hudbu toho druhého."