Soprán a tenorsaxofonistu Marcusa Stricklanda (1979), rodáka z Miami, označilo americké jazzové publikum renomovaného magazínu JazzTimes ako „Najlepšieho mladého umelca za rok 2006“.
Výsledkom jeho sólových aktivít je napríklad vlastné vydavateľstvo Strick Muzik, na ktorom nedávno vyšiel jeho aktuálny projekt Twi-Life. Na dvoch nosičoch predstavuje líder dve rôznorodé kvartetá: CD 1 (Robert Glasper – klavír, Vicente Archer – kontrabas, E.J. Strickland – bicie) a CD 2 (Lage Lund - gitara, Brad Jones – basgitara, E.J. Strickland – bicie). Počas svojej krátkej kariéry stihol Marcus Strickland spolupracovať s umelcami ako Jeff 'Tain' Watts, Tom Harell, Wynton Marsalis, Nicholas Payton, či Milt Jackson.
Nominácie na Grammy dostala aj dvojica projektov, na ktorých sa podieľal ako sideman - Fountain of Youth bubeníka Roya Haynesa a Keystone Sextet trúbkara Dave Douglasa. Na českom JazzFest Brno sa Strickland prednedávnom predstavil ako sekundant práve tohoto nekonvenčného trubkára a tvorcu multimediálnych projektov. Tam vznikol nasledujúci rozhovor, ktorého strohosť súvisí s neskorou nočnou hodinou a následným ranným (o piatej hodine!) presunom celej kapely do cieľa nasledujúcej destinácie - švajčiarskeho Bazileja.

* Prednedávnom ste ukončili pomerne dlhé šesťročné obdobie spolupráce s jazzovou bubeníckou legendou Roy Haynesom (ten hrával takmer s každým, kto v jazzovom svete druhej polovice 20. storočia niečo znamenal - od Lestera Younga, Charlieho Parkera, cez Johna Coltranea, Milesa Davisa a Chicka Coreu). Ako ovplyvnil moderné aktuálne smerovania Vašej hudby priamy kontakt s mainstreamovou jazzovou tradíciou? Môžete vymedziť hranice medzi tradíciou a modernou?

MS: Prešiel som rozličnými obdobiami, počas ktorých som hrával buď s mainstreamovými formáciami alebo s kapelami s nekonvenčnejšími smerovaniami. Pokiaľ ste prešli týmito fázami po boku tých najlepších hudobníkov, uvedomíte si, že medzi týmito dvoma svetmi nie je priepastný rozdiel. Do určitej miery dokonca spolu súvisia a vzájomne sa ovplyvňujú. Je to práve preto, lebo stoja na rovnakých základoch, ktoré muzikant využíva bez ohľadu na druh alebo štýl jazzu, v ktorom sa pohybuje. Ak od týchto základov zablúdite, stále viete, ktorou cestou sa môžete vrátiť domov k tradícii. Mnohokrát ide len o akési „vyhodenie z kopýtka“. Pokiaľ ostanete otvorený novým vplyvom, zistíte, že nijaké hranice medzi „hudbami“ vlastne neexistujú. V každej hudbe, ktorú hráte však musíte dokázať nájsť hlas, melódiu, lebo práve to jej dáva zmysel.

* Rovnako ako Váš súčasný líder Dave Douglas na značke GreenLeaf Music, aj Vy vydávate svoju hudbu vo vlastnom nezávislom vydavateľstve Strick Muzik. Zdá sa, že pokiaľ chce umelec prezentovať vlastnú koncepciu bez závislosti od ústupkov veľkého vydavateľa, nemá inú možnosť. Stávajú sa tieto aktivity hudobníkov v USA trendom?

MS: Nie je to trend, ale nevyhnutnosť! Spolupráca s majoritnými vydavateľstvami je, pri hudbe ktorú hráme, čoraz komplikovanejšia. Neexistuje takmer žiadna podpora mladých umelcov. Pokiaľ výnimočne prejaví vydavateľ záujem o mladého umelca, dokáže ho podporiť nanajvýš niekoľko mesiacov a potom záujem opadá. Hudobný biznis kladie minimálny dôraz na rozvoj hudby. Chceli by mať zázraky a najmä tržby na počkanie. Mňa k tomu inšpiroval nielen Dave, ale mnohí ďalší kolegovia ako Garry Bartz alebo Branford Marsalis. Myslím, že prišiel čas na to, aby som prezentoval svoju hudbu v podobe, v akej ju chcem mať práve ja a nie ktosi iný. Samozrejme chcem dávať šancu rozvíjať sa aj menej známym umelcom. Pre „majors“ sme nezaujímaví už len z dôvodu, že jazz reprezentuje v USA necelé 3 % hudobného trhu.

* Participujete na vzdelávacom programe Jazz Reach, ktorý založil Hans Schuman. Tento program interaktívnou formou prepája a približuje deťom spojitosti medzi hudbou, filmom a hovoreným slovom. Aký je rozdiel medzi jazzovou edukáciou v USA a inde vo svete?

MS: Myslím, že deti sú bez ohľadu na pôvod rovnako muzikálne a k hudbe majú približne rovnaký vzťah. Snahou tohoto programu je ukázať, že hudba (a to nielen jazzová) je čímsi prirodzeným a že jej miesto nie je len v učebniach, ale predovšetkým v reálnom živote. Tento dôvod stál za mojím presťahovaním sa z Miami na Floride, kde som hral len pre svojich učiteľov a spolužiakov do New Yorku. Až tam som konečne začal hrať v skutočných kluboch so skutočnými hudobníkmi skutočný jazz!