Spojenie klasického jazzového tria a dvoch tenorsaxofónov je v dejinách viacero.
Avšak iba Scott Hamiltom v tom programovo pokračuje ďalej.
Keď Scott Hamiltom začínal svoju kariéru v 70-tych rokoch minulého storočia, hral tak ako jeho veľké vzory v 30. a 40.rokoch – Coleman Hawkins, Ben Webster, Lester Young a iní. A keďže v 70.roch sa prevalila šoková vlna jazz-rocku, fusion a avantgardy, jeho hra pôsobila ako retro. A Scott mal aj naďalej sound ako spred polstoročia a to naozaj v čase veľkých zmien málokto čakal od neznámeho dvadsaťročného mladíka! V 80-tych rokoch sa predsa len ukázalo, ako Hamiltom predbehol dobu, keď nastúpili bratia Marsalisovci so svojím jazzovým akustickým mainstreamom.
Harry Allen je ročník narodenia 1966 a arčite nie je žiaden avantgardista, či prekračovateľ hraníc. Akurát si váži svoje vzory a s úctou a farbisto si váži ich sound. Kto však jasne a dokonale počuje svoje vzory, ešte nemusí byť napodobovateľ, iba Allen znie ako mix dvoch tenorsaxofonistov: Stan Getz a Ben Webster.
Vo veľmi dobrom svetle sa ukázal nemecký klavirista Olaf Polziehn, ktorého domáca kritika pasuje za vychádzajúcu klavírnu hviezdu posledných desaťročí. Myslím si, že náš Klaudius Kováč by v ničom nezaostal a dokonca by svojou farbistejšou hrou aj Olafa zatienil!
Počas koncertu sme počuli niekoľko originálnych aranžmán spred vyše polstoročia. Sweet Georgia Brown – ako ju hrali Al Cohn a Zoot Sims, či Lester Younga z roku 1940. Pre mňa bola vrcholom vystúpenia balada Scott Hamiltona s názvom Jenkins, kde sa Scott ukázal ako majster balád.
Na spoľahlivej rytmike Dave Green – kontrabas a Steve Brown – bicie nástroje, mohli stavať svoju hru obaja saxofonisti, aby tak oživili roky minulé a ten krásny akustický jazz plný farieb, kresieb a priezračností.
To by mohli potvrdiť aj páni zo skupiny Nothing But Swing, ktorí so Scott Hamiltonom už absolvovali viacero turné, nielen po Slovensku.