Včera, piatok 23.februára, sa uskutočnil ďalší z koncertov EBU v Slovenskom rozhlase!
EBU – European Broadcasting Union, je organizácia, ktorá združuje verejno-právne rozhlasy a televízie nielen v Európe a zaručuje bezplatný výmenný, nielen hudobný, servis medzi nimi.
V rámci cyklu koncertov EuroRadio Jazz Seasons 2006-2007, svojou troškou do mlyna prispelo aj Slovensko. Už po štvrtý raz sa slovenská jazzová scéna prezentovala vo svete. V roku 2002 to bol Gabo Jonáš Quartet, ktorý ako prvý vystúpil v rámci EuroRadio Jazz Seasons. O rok neskoršie to bol Milo Suchomel Quartet a potom Radovan Tariška Quartet.
Juraj Bartoš & Nothing But Swing Trio & Miroslav Poprádi – to bolo zloženie, ktoré nás reprezentovalo včera.
Päť verejno-právnych rozhlasov preberalo tento takmer utajený koncert v priamom prenose (22.30 – 24.00hod.) -
Česko, Chorvátsko, Slovinsko, Lotyšsko a Grécko. Ďalších desať rozhlasov koncert preberalo na záznam a odvysiela ho neskoršie – medzi inými Rakúsko, Fínsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Belgicko, Bulharsko,...
A teraz poďme k hudbe samotnej.
Juraj Bartoš je naša interpretačná špička. Kedže však nie je skladateľom, ale zato úspešne aranžuje, dal sa dokopy práve so skupinou Nothing But Swing, kde sú dvaja vynikajúci autori – klavírista Klaudius Kováč a kontrabasista Robert Ragan (tretím členom je bubeník Peter Solárik).
A preto sme počas 90 minútového koncertu počuli skladby týchto našich dvoch ostrieľaných hudobníkov.
Či už to bola úvodná Star Gate alebo vynikajúca balada Viera´s Song z autorskej dielne Klaudia Kováča, či fastswingovka Fugit Hora alebo balada Dreamland od Roba Ragana. Všetky skladby swingovali, vytvárali veľmi príjemnú atmosféru v Štúdiu 5, muzikanti predviedli pekné sólové party, krásne znelo unisono trúbka-altsaxofón (Miro Poprádi). Mňa potešilo aj to, že sa páni prezentovali v prvom rade vlastnými pôvodnými skladbami – až na záverečnú Home At last od Hank Mobleyho. Vadil iba fakt, že prišlo veľmi málo návštevníkov – presne 17!
Viem, že išlo o neskorý priamy prenos cez satelit do celého sveta, ale aj to sa dá vyriešiť. A to tak, že sa koncert odohrá napríklad o 19.hodine, kedy zaručene prídu návštevníci, nahrá sa a potom sa jednoduchu spustí nahrávacie zariadenie v stanovený čas prenosu o 22.30hodine cez satelit a hotovo! Keby sa koncert aj v tak neskorý čas konal niekde v klube, pube, bare, či reštaurácii – ľudia by prišli. Pretože sa chcú baviť, jesť a piť a nie je problém. Ale v koncertnom štúdiu sa iba sedí a počúva – žiadna konzumácia. Preto ten žalostný výsledok! Pamätám si, že na Jonášovi a Suchomelovi bolo plno.
Škoda, celý exportný jazzový efekt mohol byť dokonalejší. Mne nezostáva nič iné, iba dúfať, že týmto“rozhlasovým lapsusom“ neutrpela celá slovenská jazzová scéna. Veď nie je nič jednoduchšie v zahraničí, ako povedať: ...načo to robia, keď si to nevedia zorganizovať!“
Tých sedemnásť statočných si zaslúži pochvalu, že zachraňovali tvár slovenského jazzu pred úplným fiaskom vo svete!